Odkiaľ a kam kráča Európska únia a jej ľudské práva, a čo nám a pre náš život v EÚ prináša liberalizmus?

Pôvodné úmysly vizionárov, tvorcov a otcov zakladateľov Európskej únie, ako užšieho spoločenstva uhlia a ocele, neskôr EHS, boli rozšírené nielen na celú oblasť ekonomiky a vzájomného obchodu, ale jej projekt a vízia sa postupne stávali ambicióznejšími…
Zmluva o ústave mala byť pre Európu, známej ako európska ústava či euro ústava, úniovou ústavou európskeho super štátu. Preambula návrhu zrejme na princípe federácie, poukazovala na spoločné dedičstvo Európy, historické skúsenosti a presvedčenie o spoločnej budúcnosti štátov Európy.
Ústava dávala únii právnu subjektivitu s právom nad právom členských štátov. Mimo vlajky, hymny a spoločnej meny obsahovala zbožné prianie „Zjednotení v rozmanitosti“. Prvá časť ústavy odkazovala na zjednocujúci Európsky dohovor o ochrane základných ľudských práv a slobôd, Charta práv EÚ bola druhou súčasťou Ústavy EÚ. Ako celok mala platiť od roku 2006. Po jej ratifikačnom neúspechu (2005) bola v roku 2009 konsenzom prijatá Lisabonská zmluva a s ňou do úniového zväzku, ale už nie ako európskeho superštátu, desať nových členských štátov, medzi nimi aj Slovensko…
Nasledoval proces zjednocujúceho integračného procesu smerom k jej ekonomicky najsilnejšiemu a preto líderskému „jadru“ určujúcemu, aké hodnoty má EÚ vyznávať, čo si má myslieť a ako sa má správať…
Proces „európskej integrácie“ je vlastne postupné a stále viac kontroverzné odovzdávanie právomocí členských národných štátov do jej „centra“.
Na osi euro optimizmus verzus euro pesimizmus silnejú varovania, že ak EÚ „nenacúva“ k pôvodnej myšlienke najmä silného ekonomického spoločenstva, a „ambiciózne“ bude prestupovať hranice autonómie, suverenity a zvrchovanosti  jednotlivých národných štátov a ich vnútorných a vonkajších národno-štátnych záujmov, teda, ak sa pomyselné ekonomické centrum, zvané jadro cez Brusel bude snažiť unifikovať rozmanitosť národných štátov „na jeho obraz“ a znova „vliecť“ EÚ do štatútu superštátu pod jednotným velením, vo všetkom, čo bolo v roku 2005 odmietnuté ako „mŕtva idea“ európskeho super štátu, tak už dnes existujúce tenzory štiepenia a odcudzovania budú silnieť, pretože EÚ vznikala a formuje sa na iných základoch, než boli konštituované USA…
Európska únia stojí na dobrovoľnom spoločenstve svojbytných národných členských štátov, ktoré citlivo reagujú na zjednocovanie a centralistické tendencie. Poučným a varovným príkladom by mal byť rozpad federácie a rozdelenie Československa na dva samostatné národné štáty, brexit UK, vnútorné pnutie na ostrove, Katalánsko, ale aj bývalá Juhoslávia (pnutie Kosovo verzus Srbsko), špecifickým prípadom je Ukrajina…
Platí reálne pravidlo – reakciou na nevhodné integračné snahy a procesy býva spravidla ich odmietnutie a následná dezintegrácia: ide o vzájomne pôsobiace (fyzika) dostredivé a odstredivé sily…
Samozrejme, treba reálne uznať, že Európska komisia vie aj počúvať a vyhovieť požiadavkám a potrebám jednotlivých štátov, trebárs prirodzene napríklad vo veciach rovnakej kvality potravín a podobne, čo vyplýva z filozofie EÚ a zásady rovnosti…
Po prehľadaní slovníkového pojmu demokracia a jej druhy sa v histórii a vývoji demokratických systémov nedá nájsť spojenie „liberálna demokracia“. Ide o politologický prvok, založený na ideológii slobody. Liberálna demokracia ako štátne ústavné zriadenie neexistuje ani ako nosná ideológia v USA, tobôž v EÚ ako celku, ani na úrovni národných členských štátov únie…
V USA sa spravidla pri moci striedajú demokrati a republikáni, teda liberálnejšia a konzervatívnejšia časť kongresu, podľa výsledkov amerických demokratických volieb v jednotlivých štátoch únie, na úrovni kongresu alebo prezidentského úradu.
Neokonzervatívci (neocons) a deep state (hlboký štát) v USA nereprezentujú to, čo patrí do rámca transparentnej otvorenej demokracie, naopak, skôr jej temné stránky…
Liberalizmus má korene vo francúzskom osvietenstve a Veľkej francúzskej revolúcii, ktorá bola vzorom pre konštitúciu moderných národných štátov v povojnovej Európe a bol návodom aj pre budovanie USA v ich začiatkoch po zmieri Juhu so Severom a spísanie Ústavy USA, na pozadí hesla VFR „Liberté, fraternité, egalité!
Cesta k slobode národov a štátov aj v oblasti ľudských práv a slobôd je pokropená krvou obetí VFR, prvej svetovej vojny, v medzičase hnedej a čiernej totality talianskeho fašizmu (sen o znovu Veľkej rímskej ríši) a nemeckého nacizmu (národný socializmus) a druhej svetovej vojny, inak boli sloboda a ľudské práva chápané alebo skôr odopierané ruskou boľševickou ľavicou a ZSSR, inak sa k nej majú totalitné režimy v súčasnosti na blízkom a strednom východe, obmedzené demokracie typu Ruská federácia ako prezidentský systém, s relevantnou politickou silou, ktorou je strana Jednotné Rusko, v Turecku detto (inklinácia k prezidentskému systému a islamskému štátu sunnitov) a pod. Poznámka – Ruská federácia nemá nič spoločné so ZSSR! Ide o vnútorne obmedzenú demokraciu s prezidentským systémom, ale demokraciu (!) pričom pojem „obmedzená demokracia“ neznamená totalita, ale odmietnutie bezbrehého liberalizmu a chaosu, s prednostným zmyslom pre poriadok á la Putin. Bodka.
Mimo iné, striedanie rôznych vládnych establishmentov najmä odlišného a opačného politického razenia, ohrozujúcich kontinuitu, čitateľnosť a zrozumiteľnosť vnútorných a zahraničných politík štátov, neprospieva žiadnej demokracii ani Európskej únii…
Slovensko sa svojou ústavou definuje ako relatívne vnútorne a navonok slobodné štátne zriadenie, založené na horizontálnej parlamentnej zastupiteľskej demokracii. Má svoju Ústavu, a tá preambulu, podobnú preambule odmietnutej Európskej Ústavy. V Tretej hlave a Čl.55 Hospodárstvo Slovenskej republiky, slovenská Ústava deklaruje, že (1) „Hospodárstvo Slovenskej republiky sa zakladá na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky.“ Jedno je, čo sa deklaruje, druhé, čo sa praktizuje. Takto podobne bola formulovaná aj časť Hospodárstvo EÚ v ústave EÚ, čo je také „socialistické“ a v rozpore s realitou pravicovej filozofie, ideológie a politík, a podrobené odmietavej kritike liberálnej pravice. Slovenská definícia, ak nie je priam socialistická, je taká typická post socialistická, akože sociálno-demokratická (aj vľavo – aj vpravo – aj obkročmo). Netešia sa tomu tí znalci ekonomiky, ktorí jasne odlišujú voľnú od slobodnej trhovej ekonomiky a obchodu; voľná ekonomika nerovná sa slobodná ekonomika  a voľný obchod nerovná sa slobodný obchod. Regulovaná ekonomika a obchod nie sú slobodnou ekonomikou a slobodným obchodom.  (2) „Slovenská republika chráni a podporuje hospodársku súťaž. Podrobnosti ustanoví zákon.“ Nechráni, hospodárska súťaž je protekcionistická, nie je ani slobodná ani voľná, prideľuje štátom chránené dotácie vybraným strategickým podnikom a ostatné podniky, a najmä strednú, živoriacu vrstvu, ponecháva úplne slobodne napospas voľnému trhu a obchodu. A tak, cez prísľub dotácií a eurofondov, významne generuje korupciu…
No, a kde a čo je ten liberalizmus?
Pojem liberalizmus stojí na ideológii slobody sprava, ktorá si háji najmä svoje základné a neodňateľné, nezameniteľné a neodcudziteľné ľudské právo mať, vlastniť a slobodne nakladať s vlastníctvom a zľava, ochranou a podporou základných ľudských práv, počnúc základným právom na život od počatia po prirodzenú smrť a pochybnou, vyvrátiteľnou hypotézou, ktorá tvrdí, že všetci ľudia sú si rovní v právach, čo následne implikuje právo na rovnaké zaobchádzanie.
Kiskov výrok že „Ľudské práva nesmú byť nadradené obchodným záujmom“ ktorý, ak ho rozvedieme do jeho hypotetických dôsledkov, tak nadradený záujem kapitálu je v rozpore so základným ľudským právom na život!
Liberalizmus zľava zasa chráni ľudské práva tak, že všetko je dovolené, čo nie je zákonom zakázané, a čo nie je v rozpore s ľudskými právami obmedzujúcimi práva iných. Filozofia a ideológia liberalizmu umožňuje salámovú metódu v ľudských právach, garantovaných  medzinárodnými dokumentmi a dohovormi a Ústavou SR, ktorej jadrom sú ľudské práva, a aj v tých, ktoré prekračujú rámec bežného liberalizmu (slobodo milovnosť) a vezú sa na vlne posvätného súčasného neoliberalizmu, ktorý sa stal ich ateistickým náboženstvom, a postupne objavuje a poznáva aj také a tie práva, ktoré sa vymykajú, a sú mimo a nad bežný štandard a rámec toho, čo sme donedávna poznali, vnímali a akceptovali významom a obsahmi pojmu  normalita. Upevňuje si ich najmä tým, že na ne aplikuje zásadu rovnosti práv, lebo, všetci ľudia sú si rovní v právach (poznámka – nie povinnostiach, lebo povinnosti nie sú práva…) a rovnakého zaobchádzania.
Požiadavky dúhy na registrované partnerstvá a manželstvá párov rovnakého pohlavia sa stupňujú dožadovaním sa práv na adopcie detí, a dopyt po legalizácii surogátnych materstiev, najmä pre lesbické ženy a homosexuálnych mužov (surogátne materstvo rovná sa prenajatá maternica).
Všetko to si postupne ošetrujú antidiskriminačným zákonom.
Na svojej strane majú verejnú ochrankyňu práv.
Na stránke Úradu verejného ochrancu práv v prvej osobe (za seba) informuje o správe (stručný výťah) Mária Patakyová: V pléne parlamentu som 22.8.2018 odprezentovala výročnú správu verejnej ochrankyne práv:
„Svoje zistenia o dodržiavaní ľudských práv v minulom roku som predložila parlamentu vo výročnej správe, ktorú po celodennom čakaní práve prezentujem 17-tim poslankyniam a poslancom v pléne NR SR.
Najčastejšie bolo porušované právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to až v 67 prípadoch, ktoré tvoria približne tretinu z celkového počtu porušení ľudských práv v minulom roku.
V pléne tiež informujem o problematických policajných postupoch, ktoré boli v niektorých prípadoch neprimerané aj minulý rok. Na prevenciu dlhodobo odporúčam prijať Opčný protokol k Dohovoru OSN proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu, ktorý prijalo už 83 štátov sveta. Slovensko a Lotyšsko patria medzi posledné štáty EÚ, ktoré tak ešte stále neučinili.
Okrem iného upozorňujem aj na tému ochrany detí. Problém podľa nášho prieskumu nastáva pri uplatňovaní základného práva dieťaťa byť vypočuté v trestných konaniach, kedy je vnímané ako objekt a nie ako subjekt trestného konania. Zákon o pomoci obetiam trestných činov predpokladá zriadenie špeciálnych výsluchových miestností, ako aj akreditáciu subjektov poskytujúcich pomoc obetiam, uvádzanie týchto krokov do praxe však považujem za veľmi nevýrazné.
NR SR po hlasovaní vzala správu na vedomie.“
Správa mala byť zo zákona predložená parlamentu do konca marca, v tom však problém nie je, problém ale je, a vážny, že hoc sa zmienke o „právach dúhy“ vedome vyhla, nik z poslancov parlamentu, adresátov správy, ombudsmanke nepoložil otázku na jej osobný aktivizmus za údajné nenaplnené práva údajne diskriminovaných, údajne ostrakizovaných a údajne utláčaných príslušníkov takzvanej „dúhy“, o jej vystúpení na Dúhovom PRIDE, čím konala nad rámec a mimo zákonných poverení Zákona č. 564/2001 Z. z. O verejnom ochrancovi práv, čím porušila nielen svoj zákon ale aj Ústavu SR a Čl. 1 odsek 1 v časti ideológia. Ani jeden z poslancov parlamentu totiž vôbec  nezaregistroval, že rodová ideológia a všetky politiky založené na rodovej ideológii sa viažu na ideológiu, teda, všetky ideológie, ktoré en bloc  Ústava SR vylučuje a odmieta (v dobrej viere, že pod ideológiou sa rozumie „len“ fašizmus, nacizmus alebo komunizmus…).
A nik si ani z ústavných právnikov, tobôž liberálnych ale ani „konzervatívnych“ či kresťansko-demokratických politikov nevšimol, že to všetko je tým nad a mimo rámca už tón ústavy udávajúcej preambuly (!) Ústavy SR…
Za zmienku stojí, že liberalizmus sa môže posunúť až do oblasti libertarianizmu, ktorý kladie dôraz na štát, chrániaci jeho územnú celistvosť a v ňom bezpečnosť občanov v uplatňovaní ich práv s dôrazom na ochranu liberálnych hodnôt, pričom im prekáža náboženstvo a najmä autochtónni domáci kresťania. A inak “čo najmenej štátu”.
Liberáli síce vedia predložiť a prezentovať model ich liberálnej multi kultúrnej spoločnosti, ale nie spôsob jej udržania spoločenského zmieru mixu rás, etník, kultúr, náboženstiev, a nimi hlásanej multikultúrnej, multirasovej, multietnickej a multináboženskej, ale sekulárnej spoločnosti, do rámca ktorej by mal patriť aj islam s jeho ľudskými právami, definíciou práv žien, manželstva a rodiny, a právom šaría verzus definícia manželstva a rodiny európskeho typu…
Taká sloboda by mala viesť od hetero k homo, rôznym typom manželstiev od mono k polygamným, ale aj rodín, a rôznym komunitným spolkom a združeniam ad hoc, teda, hockoho s hoc kým, ktoré sa vyhlásia za rodinu.
Preambula ústavy sa stáva pochybnou (na tento fakt nepoukázal nik..!) lebo, jedným z vážnych dôvodov tohto tvrdenia je, že ak sa Slovensko (Čl. 1 odsek 1) neviaže na žiadnu ideológiu ani náboženstvo, tak v zmysle cyrilo-metodského (kresťanského) duchovného dedičstva a historického odkazu Veľkej Moravy, zakladá sekulárnemu Slovensku náboženské právo na kresťanské vierovyznanie, ale nie právo na uctievanie akejkoľvek ideológie, nezlučiteľnej s demokratickým zriadením.
Právo na na národné sebaurčenie, štátnu zvrchovanosť a suverenitu (v rámci „mierneho pokroku v medziach bruselských zákonov…“) je okliešťované každou novou medzinárodnou zmluvou a dohodou, a tým, že zákony EÚ sú nadradené zákonom národných štátov, a rozporov vo veciach obsahov Čl. 1 odsek 2 Ústavy: „Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.“

Aký zmysel mal “tisíc ročný boj” o samostatné, suverénne a svojprávne Slovensko, ak sa po rozdelení Československa driapeme do nadnárodných euro a transatlantických štruktúr a spolkov, s výnimkou ekonomickej a obchodnej spolupráce?
Rétorika USA a ich prezidenta Trumpa sa stále viac oddeľuje od spoločných euro a transatlantických ekonomických a obchodných vzťahov, ale aj vo veciach spoločnej obrany západného transatlantického typu (NATO) a v hľadaní spoločného nepriateľa.
Je Rusko a súčasný Kremeľ skutočne aj naším, a nie vlastne len nepriateľom USA a Británie? Je Rusko a súčasný Kremeľ reálnym nepriateľom aj Nemecka a Francúzska?
Nie je nám to nepriateľstvo vlastne len nariaďované „zhora“?
A nemalo by sa Slovensko sústrediť viac na vlastnú, prípadne prednostne len na európsku spoločnú obrannú politiku?
Veď náš partner USA prestáva byť naším partnerom, ale niekým, kto si háji len vlastné záujmy. Naše “spoločné veci” sa dnes majú úplne a diametrálne inak, než sa mali pred americkými prezidentskými voľbami, plus brexit…
Integrácia do euro a a transatlantických štruktúr je sprevádzaná reintegráciou a aj Slovensko by malo upustiť od floskulí, vzďaľujúcich sa od približujúcej sa pravdy…
Alebo si niekto myslí, že tak, ako platilo, že „So ZSSR na večné časy a nikdy inak!“ bude to platiť aj pre vzťah EÚ-USA a tam kdesi aj nás?
Starajú sa mocnosti o slovenské záujmy?
…
Zrejme by to chcelo aj hlbší rozbor obsahov dikcie odseku 2 Čl. 1 verzus obsahy a účinky medzinárodných zmlúv, Istanbulského dohovoru, a následne po jeho ratifikácii podriadenie sa nadnárodnému inštitútu GREVIO, ale aj zmlúv s Vatikánom, a či sú pre Slovensko takéto zmluvy potrebné…
Z preambuly slovenskej ústavy a z odseku 1 Čl. 1 Ústavy SR, priamo-nepriamo vyplýva aj ochrana ľudského života od počatia po prirodzenú smrť, a konflikt ľudských práv žien, vo veciach ich slobody vo vzťahu k tehotenstvu a práva ľudského plodu?
V Zákone č.  73/1986 Zb. O umelom prerušení tehotenstva, pozor (!) nejde o prerušenie ale definitívne ukončenie tehotenstva nevratným chirurgickým zákrokom. Potrat, abortus, výškrab, odsatie plodu (…) je umelým (zásah zvonka) ukončením tehotenstva, lebo zásah je nevratný, formulácia zákona je eufemizmus a veciam treba dávať ich  pravé mená. To je čierna diera v „liberálnom“ (slobodnom) rozhodnutí ženy zotrvať alebo ukončiť tehotenstvo umelým potratom a v zákone.
Ak má každý právo na život, a ľudský život je hodný ochrany už pred narodením, čo je tiež dikcia Ústavy SR v Čl. 15 odsek 1, potom 12. týždeň ako termín pre slobodné rozhodnutie tehotnej ženy ukončiť svoje tehotenstvo ostáva visieť vo vzduchu humánnej, medicínskej  aj ľusko-právnej bieoetiky ako otvorená otázka v priestore a konflikte ľudské práva (sloboda) tehotnej ženy verzus ľudské práva plodu po počatí. Preto ľudské práva plodu, lebo ide od počatia o budúcu ľudskú bytosť, hodnú ochrany, majúcej dokonca práva nascitura, ak sa dieťa narodí živé…
Írsky zákon po referende upraví slobodu tehotnej ženy približne na úroveň slovenského zákona, pokusy o ďalšie sprísňovanie poľského zákona je na mieste aj s pohľadu moderného kresťanstva rázne odmietnuť.
Nie, nie, trestné stíhanie nie (!) lebo vražda je vražda a zabitie je zabitie (trestný zákon) a ústavné: „nik nesmie byť zbavený života“ znamená, že opak je možný a platí pre prípady usmrtenia, ktoré zo zákona nie sú trestné…
Hranica konca prvého trimestra je určená arbitrárne, ide o dohodu, ktorá nemá oporu v istote, kde sa plod vo svojom vývoji stáva dieťaťom (ľudskou bytosťou), a kde začína vnímať, cítiť a prežívať, aj samé seba, teda, kde sú tie prvopočiatky sebauvedomovania ľudského plodu ako osoby, v zmysle JA, jástvo.
Neobstojí ani tvrdenie, že počiatočná bunka ženy, po oplodnení mužskou spermiou, je len zárodkom potenciálneho ľudského života, pretože už od počatia ide o vývoj ľudského plodu v jeho kontinuálnej premene na ľudské dieťa, ľudskú bytosť, ľudskú osobu.
Už Spolkový ústavný súd v Nemecku rozhodol v roku 1975, že „nie je možné robiť žiadne rozdiely medzi jednotlivými fázami rozvíjajúceho sa života pred narodením, alebo medzi prenatálnym a postnatálnym životom“ [BVerfGE, 39, 1 (1975)].
Hranica dvanástich týždňov je svojvoľná, a prvýkrát (…) systém trimestrov, teda prvý trimester – prvých dvanásť týždňov vyslovil Najvyšší súd Spojených štátov vo veci Roe v. Wade, ale aj najvyšší súd už od tejto svojej diferenciácie ustúpil práve kvôli tomu, že dvanásť týždňov je arbitrárna hranica a v rozhodnutí spred niekoľkých rokov v inej veci prišiel k úplne inému záveru a schému trimestrov opustil. Hranica dvanástich týždňov bola aj v slovenskej legislatíve zrejme stanovená a prijatá len arbitrárne, na základe spoločenskej negociácie ako lehota primeraná aj z hľadiska lekárskeho poznania aj z hľadiska širších životných súvislostí…
Vývoj ľudského života je kontinuálny a nekončí ani narodením; pokračuje aj po narodení a mnohé základné charakteristiky ľudskej bytosti sa vyvíjajú aj po narodení, a nie je možné arbitrárne určovanie hraníc alebo stupňov tohto vývoja, to nemá oporu ani v medicíne, a ani v ústave, ale ani v humánnej etike a bioetike, tobôž v Hippokratovej prísahe…
Umelé ukončenie tehotenstva nie je základné ľudské právo, preto nie je možné dožadovať sa ho súdnou cestou alebo cestou ústavného súdu: Čl. 19 ods. 2 ústavy neobsahuje žiadne „ústavné právo na interrupciu“. Právo na umelé prerušenie tehotenstva nie je chránené ani v rámci práva na súkromný život podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) ani v judikatúre Európskej komisie pre ľudské práva [(ďalej len „Komisia“), Brüggemann and Scheuten v. Federal Republic of Germany, European Human Rights Reports 3, 244 (1997)].
Právo na interrupciu je v konflikte s právom na slobodu a osobnú integritu tehotnej ženy a právom počatého plodu na jeho ochranu už od počatia (Ústgava SR) jej povinnosťou pre preventívneho a zodpovedného plánovania materstva ešte pred pohlavným stykom, teda už predtým, nie potom! Počatý plod ľudského života ženy a muža „ťahá“ za kratší koniec, nemá reálnu ochranu v ústave ani v zákone.
Tvrdenie, s bezpečnou istotou pochádzajúce najmä z neoliberálneho prostredia radikálneho feminizmu, čo je odnož neomarxizmu v časti ženské práva, že:
„Žena má právo slobodne nakladať so svojím telom!“
„Telo ženy je vlastníctvom ženy!“
Také tvrdenie je lož! Liberálom a feministkám a „normálnym“ ženám, ale už nadýchnutým toxickým jedom a mémom liberalistického feminizmu, a k ich heslám: Ide o nosné jablko sváru, ktorý do ich myslenia po „Veľkom novembri 89“ postupne vniesla liberalizácia a pluralizácia spoločnosti, naše otváranie sa svetu a západným liberálnym ideológiám, za ktorými stojí časť „ľudsko-právnych“ mimovládnych „neziskových“ organizácií takzvaného tretieho sektora a feministických post alebo „nad“ emancipačných ženských hnutí. Nesprávne je aj tvrdenie žien, že muži sa nemajú čo starať do žien, lebo rodia ženy, nie muži; v dobrých prípadoch veruže majú (!), lebo sú potenciálni otcovia a rodičia aj svojich detí…
…s ničím takým ale zákon neráta, čím nepriamo dochádza k porušovaniu práv aj otcov nenarodených detí…
Nezávisle na rozhodnutí parlamentu vo veci návrhu novely zákona o interrupciách, aby vo veci bezbrehých práv a slobôd tehotných žien bolo úplne jasno: Tvrdenie, že žena má právo slobodne nakladať so svojím telom, ktoré jej náleží ako jej vlastníctvo, je lož! Súčasťou vlastníctva tela ženy je len jej prázdna maternica! To, čo ako plod vašej lásky a sexu počne svoj život v maternici samodruhej ženy (starší výraz pre tehotenstvo, ktorý bol výrazom pre uvedomenie faktu, že žena už nie je sama, predstavuje dve bytosti v jednom tele) tehotnej, gravídnej (ťarchavej) tej, ktorá počala, už vlastníctvom tehotnej ženy nie je! Ide o autonómny ľudský plod, v maternici vyvíjajúca sa autonómna, ibaže neplnoprávna a teda bezbranná ľudská bytosť, majúca dvoch autonómnych a svojprávnych rodičov, disponujúcich s vlastnými ľudskými právami a slobodami, včítane rozumu, slobodnej vôle a svedomia. U ateistiek ide o svedomie „zdola“ (svetské) u veriacich tehotných žien „zdola“ ale aj „zhora“ (kresťanské svedomie, etika a mravnosť).
Samodruhosť znamená aj, že ľudský plod má genetickú výbavu ženy (matky) a muža (otca). V tele tehotnej ženy sa za normálnych okolností nachádza len po dobu tehotenstva ženy. Po pôrode s právami dieťaťa a po dovŕšení veku dospelosti s právami dospelej osoby, ktorými ľudská bytosť nadobúda plné základné ľudské, občianske, politické a ostatné a ďalšie postupne nadobúdané akcesorické práva, ak také práva pozná spoločnosť a štátne zriadenie, v ktorom ľudská bytosť ako subjekt a nositeľ takýchto práv žije a splní pre ne zákonné kritériá…
Článok bol písaný pred a bude čítaný až ex post, po rozhodnutí parlamentu o novele zákona, aj na pozadí názoru na novelu Róberta Fica, ktorý vo svojom nedávnom blogu zákon a jeho novelu nepodporí…
Účelom návrhu novely zákona č. 73/86 Zb. má byť odstránenie „čiernej diery“ úplnej slobody voľby tehotnej ženy, obmedzenú len administráciou žiadosti plus poučenie pred potratom, a tým chrániť právo na život počatého plodu aj po dobu prvých dvanástich týždňov…
Liberáli sa nezaoberajú len odmietaním pro-life filozofie, teda práva ľudského plodu na život od počatia po prirodzenú smrť, ale aj právom na smrť, ktorému sa kde-tu už úspešne, snažia dať punc základného ľudského práva, obhajobou práva na eutanáziu starých a chorých v terminálnom štádiu neliečiteľnej choroby, ale aj starých, ktorých omrzel život, a tlačia do režimu ľudských práv aj eutanáziu detí a osôb v akomkoľvek veku, kde na asistovanú samovraždu má stačiť len prehlásenie a dobre informovaný súhlas, pri maloletých súhlas ich zákonných zástupcov…
Dá sa garantovať, že ak sa po parlamentných voľbách 2020 dostanú z vôle „múdreho a slobody a demokracie milovného ľudu“ ktorý sa „vo svojom mene“ (meno ulice) dožaduje zásadných zmien, a s podporou mimovládneho tretieho sektora „neziskoviek“ majúcich podporu súčasného zákonodarného zboru, ktorý po druhý raz zmietol z parlamentného stola novelu zákona o „neziskovkách“ pričom médiám táto skutočnosť zrejme „ nedopatrením unikla“ lebo ju tak, ako novelu zákona o potratoch predložila ĽSNS, a to sa rovná „no,no,no“ tak práve tie liberálne politické strany, ktoré dnes vznikajú na pôde mimovládok a tvoria ich pôvodne persóny „neziskoviek“, lebo tak, ako novelu zákona o potratoch, ktorú naň položila ĽSNS, a to sa zrejme tiež rovná „no-no“, si zamietnutím sprísňujúcej novely o mimovládkach, postavili rebrík pre účel podpílenia vlastných konárov, na ktorých sedia dnes tie takzvané štandardné politické strany, a po voľbách 2020 moc v štáte definitívne preberú západným transatlantickým zahraničím financované „neziskovky“, lebo, práve tie, ktoré dnes len politikárčia, a k voľbám ale pôjdu už ako politické strany, po pre ne úspešných voľbách, sa okamžite vrhnú na ústavu, ktorú otvoria najmä vo veci (varovanie)
a/ zmena názvu charakteru štátu na Slovenská liberálna mimovládna republika, čo mienim samozrejme len obrazne, ale aj bez zmeny názvu sa Slovensko takou stane (blbosť!),
b/ definícia manželstva (fakt!).
Čo je liberálna otvorená demokracia, a čo takzvaná otvorená spoločnosť, o akej sníva Soros, keď náhodou „spí“ a má ju v embléme svojej Open Society Foundadion, nabudúce.
Pokračovanie v ďalšom článku.
Pekne pozdravujem. 🙂
Autor článku: Juraj Režo alias notorickyobcan