Česko aj Slovensko zvažujú riadenú migráciu pracovnej sily a Sorosov prejav…

V informačnom šume prostredia neinformovanosti verejnosti najmä zo strany zodpovedných predstaviteľov vlád (Slovensko aj Česko) čím v prostredí nimi spôsobenej entropie (neurčitosť) komunikačných systémov (médiá) vznikajú dokonalé podmienky pre konšpirácie, odpor a odboj (antisystémové politické subjekty) je treba odlíšiť riadenú a regulovanú pracovnú migráciu (český aj slovenský úmysel) z civilizačne, kultúrne a mentalitou nám blízkych krajín, od migrácie, mienenej Marrákéšskou politickou deklaráciou, osôb z afrického kontinentu do Európy. Ide o dve samostatné a odlišné položky.
Slovensko aj Česko zvažuje nedostatok pracovnej sily riešiť riadenou migráciou. Pracovná sila chýba v priemysle ale aj v službách (zdravotníctvo, sociálne veci).
V časti priemysel zaostáva rozvoj technológií (PR4.0) ktorý by chýbajúce ľudské zdroje nahradil automatizáciou a robotizáciou.
V prípade priemyslu sú zanedbávané investície do technológií aj ochrannou stratégiou pred potenciálnym premnožením pracovnej sily aj v čase budúcej z periodických kríz kapitalizmu, ktorá na dobu recesie (spravidla dva-tri roky) nastolí otázku, čo s nadbytočnou pracovnou silou, pričom na čas, než sa ekonomika znova zotaví, tak Schengen, v časti voľný pohyb pracovnej sily „zamrzne“.
Za to nesú zodpovednosť vlády slabými investíciami do vedy, výskumu a vývoja technológií, rovnako aj zamestnávatelia…
V časti služby chýbajú lekári, zdravotné sestry a opatrovateľky, čo je dané ešte stále nízkym ohodnotením ich práce, za čo ale nesie zodpovednosť tak najmä vláda ako aj ich zamestnávatelia, v štátnom alebo súkromnom sektore poskytovateľov zdravotníckych a sociálnych služieb.
V úvahách o riadenej migrácii pracovnej sily treba rozlišovať podporu migrácie z Ukrajiny alebo Balkánu, od podpory migrácie z priestoru mimo Európu, najmä z Afriky…
Dovoz pracovnej sily z Ukrajiny a jazykovo, civilizačne a kultúrne príbuzných a kompatibilných krajín nie je problém, lebo tie osoby prichádzajú za prácou, nie za sociálnymi dávkami, čo je pre ekonomiku pozitívne.
Migrácia z iných, trebárs afrických krajín, ktoré sú nám civilizačne a kultúrne vzdialené, by u nás spôsobil pnutie, nie nasýtenie hladného trhu práce, čo je možné doložiť analýzami priemerného uplatnenia jednotlivých rás a etník na európskom trhu práce, ale aj konfliktnosťou rôznych mentalít, civilizačných, kultúrnych a náboženských okruhov s európskou civilizáciou a kultúrou. Tie fakty nemajú nič spoločné s rasizmom a xenofóbiou, sú to fakty, dokladané transgeneračnou realitou vzťahu moslimov k západnej Európe, paradoxne do ktorej, nie do strednej a východnej, sa prednostne tlačia, ale aj ich pracovnou spôsobilosťou (vzdelanie a kvalifikácia). To nie je xenofóbia, to sú tvrdé fakty.
Hlavný prejav Georga Sorosa na výročnom zasadnutí Rady ECFR v Paríži 29. mája 2018

„Je dobré byť tu. Ďakujem, že som dostal tú možnosť prehovoriť. Myslím si, že toto je správne miesto na diskusiu o tom, ako zachrániť Európu.

Európska únia je v existenčnej kríze. Všetko, čo sa môže pokaziť, sa aj pokazilo. Najprv vám stručne vysvetlím, ako sa to stalo, a potom preskúmam, čo možno urobiť, aby sa zvrátil trend.
V mojej mladosti malá skupina vizionárov vedená Jeanom Monnetom transformovala Európske spoločenstvo uhlia a ocele na spoločný európsky trh a potom na Európsku úniu. Ľudia mojej generácie boli nadšenými podporovateľmi tohto procesu.
Osobne som považoval Európsku úniu za stelesnenie myšlienky otvorenej spoločnosti. Bolo to dobrovoľné združenie rovnakých štátov, ktoré sa spojili a obetovali časť svojej suverenity za spoločné dobro. Myšlienka Európy ako otvorenej spoločnosti ma naďalej inšpiruje.
Od finančnej krízy v roku 2008 sa zdá, že Európska únia stratila svoju cestu. Prijala program fiškálneho obmedzenia, ktorý viedol k kríze eura. Táto zmenila eurozónu na vzťah medzi veriteľmi a dlžníkmi, kde veritelia stanovili podmienky, ktoré musia dlžníci spĺňať. Dlžníci nemohli splniť tieto podmienky a vytvorili tak vzťah, ktorý nie je ani dobrovoľný, ani rovnocenný.
V dôsledku toho mnohí mladí ľudia dnes považujú Európsku úniu za nepriateľa, ktorý ich zbavil pracovných miest a bezpečnej a sľubnej budúcnosti. Populistickí politici to zneužili a vytvorili proti európske strany a hnutia.
Potom prišla kríza utečencov z roku 2015. Spočiatku väčšina ľudí sympatizovala s utrpením utečencov, ktorí utiekli z politickej represie alebo občianskej vojny, ale nechceli, aby ich každodenný život bol prerušený rozpadom sociálnych služieb. Boli tiež sklamaní zlyhaním orgánov, aby sa vyrovnali s krízou.
Keď sa to stalo v Nemecku, AfD bola posilnená a rozrástla sa do najväčšej opozičnej strany. Taliansko v nedávnej minulosti trpelo podobnými skúsenosťami a politické dôsledky boli, že protieurópske strany takmer prevzali vládu. Taliansko teraz čelí výsledkom volieb uprostred politického chaosu. Celá Európa bola narušená krízou utečencov. Bezohľadní vodcovia ju využívali aj v krajinách, ktoré prijali takmer všetkých utečencov. V Maďarsku Victor Orban založil svoju opätovnú kampaň, keď ma falošne obvinil z plánovania zaplavenia Európy, vrátane Maďarska, s moslimskými utečencami.
Čo možno urobiť pre záchranu Európy?
Európa čelí trom naliehavým problémom: krízou utečencov; narušením územnej integrity (brexit); a úspornou politikou, ktorá brzdila hospodársky rozvoj Európy. Dostať utečencov pod kontrolu môže byť pre začiatok to najlepšie.
Vždy som obhajoval, že prideľovanie utečencov v rámci Európy by malo byť úplne dobrovoľné. Členské štáty by nemali byť nútené prijímať utečencov, ktorých nechcú a utečenci by nemali byť nútení usadiť sa v krajinách, do ktorých nechcú ísť.
V posledných týždňoch nielen Európa, ale celý svet bol šokovaný akciami prezidenta Trumpa. Jednostranne sa stiahol z dohody o jadrových zbraniach s Iránom a tým účinne zničil transatlantickú alianciu. Tento vývoj prinesie ďalší tlak nepredvídateľnej sily na už osídlenú Európu. Európa je v existenčnom nebezpečenstve; je to tvrdá realita. Dobrovoľná Európska migrácia by mala byť riadená na báze dobrovoľnosti. Európa musí tiež urýchlene zreformovať alebo zrušiť takzvané dublinské nariadenia, ktoré neprimerane zaťažujú Taliansko a ostatné stredomorské krajiny s katastrofálnymi politickými dôsledkami.
EÚ musí chrániť svoje vonkajšie hranice, ale musí ich udržať otvorené pre legálnych migrantov. Členské štáty nemôžu zatvoriť svoje vnútorné hranice. Myšlienka “pevnosti Európy”, ktorá je uzavretá pre politických utečencov a ekonomických migrantov, porušuje európske aj medzinárodné právo a v každom prípade je to úplne nereálne.
Európa chce rozšíriť pomocnú ruku voči Afrike (a ďalším častiam rozvojového sveta) tým, že poskytne značnú pomoc demokraticky nakloneným režimom. To im umožní poskytovať vzdelanie a zamestnanosť svojim občanom. Ich odchod z vlasti by bol menej pravdepodobný a tí, ktorí by odišli, by neboli kvalifikovaní ako utečenci. Zároveň by európske krajiny mohli uvítať migrantov z týchto a iných krajín, aby uspokojili svoje ekonomické potreby prostredníctvom riadneho procesu. Migrácia by tak bola dobrovoľná tak na strane migrantov, ako aj prijímajúcich štátov. Takýto “Marshallov plán” by tiež pomohol znížiť počet politických utečencov posilnením demokratických režimov v rozvojovom svete.
Súčasná realita zaostáva z tohto ideálu. Prvou a najdôležitejšou je, že Európska únia stále nemá jednotnú migračnú politiku. Každý členský štát má vlastnú politiku, ktorá je často v rozpore so záujmami iných štátov.
Po druhé, hlavným cieľom väčšiny európskych krajín nie je podporovať demokratický vývoj, ale zastaviť tok migrantov. To odvádza veľkú časť dostupných finančných prostriedkov do špinavých obchodov s diktátormi, korumpuje ich, aby zabránili migrantom prechádzať cez svoje územie alebo aby používali represívne opatrenia na zabránenie tomu, aby ich občania odchádzali. Z dlhodobého hľadiska to prinesie viac politických utečencov.
Po tretie, hrozí nedostatok finančných prostriedkov. Odhadujeme, že zmysluplný „Marshallov plán“ pre Afriku bude vyžadovať minimálne 30 miliárd eur ročne niekoľko rokov. Členské štáty by mohli prispieť len malou časťou tejto sumy, aj keď by boli pripravené tak urobiť.
Ako by sa takýto plán mohol financovať? Je dôležité uznať, že kríza utečencov je európskym problémom a že potrebuje európske riešenie. Európska únia má vysoký úverový rating a jej schopnosť vypožičiavať si sa vo veľkej miere nevyužíva. Kedy by mala byť táto kapacita využitá, ak nie v existenčnej kríze? Po celú históriu štátny dlh vždy rástol v čase vojny. Je pravda, že zvýšenie štátneho dlhu je v rozpore s prevládajúcou závislosťou od úsporných opatrení. Ale úsporná politika sama osebe prispieva k kríze, v ktorej sa Európa ocitla.
Až donedávna sa dalo tvrdiť, že úsporné opatrenia fungujú a my musíme s nimi trvať, pretože európske hospodárstvo sa pomaly zlepšuje. Pri pohľade do budúcnosti však čelíme ukončeniu dohody o jadrových zbraniach s Iránom a zničeniu transatlantického spojenectva. To bude mať negatívny vplyv na európske hospodárstvo a spôsobí ďalšie rozptýlenie. Môžeme smerovať do ďalšej veľkej finančnej krízy. Ekonomický stimul „Marshallovho plánu“ by mal vyústiť do správneho momentu. To ma viedlo k tomu, aby som predložil návrh na jeho financovanie. Nechcem sa dostať do detailov, ale chcem zdôrazniť, že návrh obsahuje dômyselný spôsob, ktorý by umožnil Európskej únii požičať si z trhu za veľmi výhodnú cenu bez toho, aby si vyžiadala priamu povinnosť pre seba alebo pre svoje členské štáty. To tiež prináša značné účtovné výhody. Okrem toho, hoci ide o anout-of-the-box návrh, už bol úspešne použitý v iných kontextoch, hlavne všeobecných príjmových komunálnych dlhopisoch v Spojených štátoch a tiež v náraste financovania infekčných chorôb.
Ale môj hlavný bod je, že existenčná kríza už nie je vecou len slova ale tvrdou realitou. Európa potrebuje urobiť niečo silné, aby sa jej vyhla. Musí sa znovu objaviť, znova nájsť.
To sa prezident Macron snažil iniciovať tým, že navrhuje to, čo nazýva konzultácie občanov. Táto iniciatíva musí byť skutočným základným úsilím.
Transformácia Spoločenstva uhlia a ocele do Európskej únie bola úsilím zhora nadol a fungovalo to úžasne. Ale časy sa zmenili. Bežní ľudia sa cítia vylúčení a ignorovaní. Teraz potrebujeme spoločné úsilie, ktoré spája prístup európskych inštitúcií zhora nadol s iniciatívami zdola nahor, ktoré sú potrebné na zapojenie voličov.
Spomenul som tri naliehavé problémy. Dve z nich sú: migrácia a úsporné opatrenia. Spôsobujú územnú dezintegráciu, ako to dokazuje Brexit. Nemám čas zaoberať sa inými príkladmi, najmä na Balkáne. Urobím to v samostatnom článku, ktorý sa uverejní budúci týždeň.
Brexit je nesmierne škodlivý proces, škodlivý pre obe strany. Väčšina škôd sa vyskytuje práve teraz, keď je Európska únia v existenčnej kríze, ale jej pozornosť je odklonená od rokovania o dohode o rozdelení s Britániou. Alebo od neho odstúpiť, alebo ho premeniť na win-win situáciu.
(Poznámka prekladateľa: Stratégia výhra-výhra win-win alebo stratégia dvojitého víťaza win-win deal je riešenie konfliktu, pri ktorom obidvaja účastníci dosiahnu nejaký osoh. Predpokladom pre takúto formu riešenia konfliktu sú podobné záujmy.)
Rozvod bude dlhý proces, ktorý pravdepodobne trvá viac ako päť rokov. Päť rokov je večnosť v politike, najmä v revolučných obdobiach, akým je súčasnosť. V konečnom dôsledku je na britskom ľude rozhodnúť, čo chce robiť. Bolo by však lepšie, keby sa skôr, skôr ako neskôr, dostali k rozhodnutiu. To je cieľom iniciatívy nazvanej “To najlepšie pre Britániu”, ktorú podporujem.
Najlepšie pre Britániu by bolo zmysluplné parlamentné hlasovanie, ktoré by zahŕňalo možnosť neopustenia Európskej únie vôbec. To by bolo dobré pre Britániu, ale urobilo by to aj Európe dobrú službu tým, že zruší Brexit a nevytvorí ťažko zaplniteľnú dieru v európskom rozpočte. Britská verejnosť však musí vyjadriť svoju podporu presvedčivo, aby ju mohla Európa brať vážne. To je to, v čom sa iniciatíva „To najlepšie pre Britániu“ snaží zaangažovať voličov. Manifest bude zverejnený v najbližších dňoch.
Ekonomická situácia na to, aby Británia zostala členom EÚ, je silná, ale bude to chvíľu trvať, kým oslabí. Počas tejto doby sa EÚ musí transformovať do združenia, ku ktorému by sa krajiny, akou je Británia, mali záujem pripojiť, s cieľom posilniť politický status EÚ.
Takáto Európa by sa odlišovala od súčasných opatrení v dvoch kľúčových aspektoch. Po prvé, jasne by sa rozlišovalo medzi Európskou úniou a eurozónou. Po druhé, uznáva, že euro má veľa nevyriešených problémov a nesmie sa im umožniť zničiť Európsku úniu.
EÚ je riadená zastaranými zmluvami, ktoré potvrdzujú, že od všetkých členských štátov sa očakáva, že prijmú euro, podľa toho, či a kedy splnia kritériá. To vytvorilo absurdnú situáciu, keď krajiny ako Švédsko, Poľsko a Česká republika objasnili, že nemajú v úmysle sa pripojiť, ale sú stále označené a považované za “pre-ins” (mimo).
Efekt nie je čisto kozmetický. EÚ sa zmenila na organizáciu, v ktorej eurozóna tvorí vnútorné jadro a ostatní členovia sú odsunutí do nižšej pozície. Existuje tu skrytý predpoklad, že rôzne členské štáty sa môžu pohybovať rôznymi rýchlosťami, ale sú presunuté do rovnakej destinácie. To vyvolalo tvrdenie o “stále užšej únii”, ktorú niektoré krajiny výslovne odmietli.
Tento postoj musí byť zrušený. Namiesto viacvrstvovej Európy by sme sa mali zamerať na “viacstopovú Európu”, ktorá by členským štátom umožnila širší výber možností. To by malo ďalekosiahly priaznivý účinok. Práve teraz sú postoje voči spolupráci negatívne: členské štáty chcú opätovne potvrdiť svoju zvrchovanosť, a nie odovzdať viac. Ak by však spolupráca priniesla pozitívne výsledky, postoje sa môžu zlepšiť a niektoré ciele, ako napríklad obrana, ktoré sú v súčasnosti najlepšie sledované koalíciami ochotných, sa môžu kvalifikovať na univerzálnu účasť.
Drsná realita môže prinútiť členské štáty, aby vylúčili svoje národné záujmy v záujme zachovania Európskej únie. To je to, čo presadil prezident Macron vo svojom prejave v Aachene, a opatrne ho schválila kancelárka Merkelová, ktorá bolestne vníma opozíciu, ktorej čelí doma.
Ak by sa to Macronovi a Merkelovej podarilo napriek všetkým prekážkam, mali by nasledovať po stopu Jean Monneta a jeho malej skupiny vizionárov. Ako som už povedal, malá kapela musí byť nahradená veľkým nárastom pro-európskych iniciatív. Ja a moja sieť nadácií otvorenej spoločnosti urobíme všetko, čo je v našich silách, aby sme pomohli podporiť tieto iniciatívy.
Ďakujem.“
Originál prejavu Georga Sorosa je tu:
https://www.ecfr.eu/article/commentary_how_to_save_europe

K technológiám, automatizácii a robotizácii, iba taká „blbosť“: Ušetrí dnes potrebnú zahraničnú a neskôr aj domácu pracovnú silu v priemysle, máličko a čiastočne aj v službách, ako je zdravotníctvo a opatrovateľstvo, doprava, školstvo, obsluha zariadení, strojov a mnohých obslužných a riadiacich systémov v energetike, informatike, dispečingov, vrátnikov a recepčných, v stravovaní (…) teda, dotkne sa takmer „fšetkého“ pre pohodlie a komfort, no, uvoľnite svoju predstavu a fantáziu…
Priemyselná revolúcia PR4.0 (rozvoj a použitie technológií automatizácie a robotizácie) v bližšie neurčenej budúcnosti položí na stôl Bruselu, národným vládam a parlamentom dva problémy: alebo neoluddizmus (google) v priemysle, alebo základný nepodmienený príjem. Tým, ktorým na vyžitie, spokojnosť a kvalitu ich života postačí, to znamená ich nohy, vyložené na stole…
…lebo všetko bude riadené už nie ovládačom v ruke ale len hlasovými pokynmi…
…a pokračujúcu mentálnu demenciu ľudstva tej vraj najvyspelejšej západnej časti ľudskej civilizácie…
…a pridávam, že aj priestor pre neplechu z nudy.
Horsa k svetlým a krajším zajtrajškom!
Kapitálu to je ale fuk.
Pekne pozdravujem. 🙂
Autor článku: Juraj Režo alias notorickyobcan