V posledných dňoch sa na Slovensku otvára diskusia o zavedení nového legislatívneho nástroja – tzv. „tretieho stavu“, označovaného ako stav ohrozenia. Podľa jeho obhajcov ide o reakciu na meniace sa bezpečnostné prostredie a nové typy hrozieb, ktoré nepoznajú hranice ani tradičné formy konfliktu.
Táto diskusia je legitímna. Svet sa mení a štáty prirodzene hľadajú nástroje, ako reagovať na neistotu.
Otázka však nestojí len takto jednoducho.
Nie je to len otázka bezpečnosti. Je to aj otázka miery.
Každý právny rámec, ktorý vzniká v mene ochrany, zároveň mení vzťah medzi štátom a občanom. A čím je tento rámec flexibilnejší, tým väčšiu zodpovednosť si vyžaduje pri jeho používaní.
Doterajšie výnimočné stavy boli viazané na konkrétne situácie, časové limity a kontrolné mechanizmy. Práve tieto prvky vytvárali rovnováhu medzi potrebou konať a potrebou zachovať dôveru.
Nový typ „stavov“ preto prirodzene vyvoláva otázky.
Nie preto, že by bolo nesprávne uvažovať o ochrane štátu. Ale preto, že každé rozšírenie právomocí musí byť sprevádzané rovnako silnými poistkami.
Inak sa môže stať, že nástroj určený na výnimočné situácie začne postupne definovať bežnú realitu.
A práve tu sa dotýkame citlivej hranice.
Nie hranice medzi vládou a opozíciou. Ale medzi bezpečnosťou a dôverou.
Dôvera nie je abstraktný pojem. Je to praktická podmienka fungovania štátu. Ak občan nadobudne pocit, že pravidlá sa môžu meniť bez jasných mantinelov, začne sa prirodzene pýtať, kde je ich koniec.
A ak túto odpoveď nenájde, dôvera sa začne vytrácať.
V tejto súvislosti zaznievajú aj silnejšie obavy – napríklad z možného obmedzovania informačného priestoru, zhromažďovania alebo pohybu. Nie je úlohou tieto obavy zľahčovať, ani ich bez dôkazov prehlbovať.
Je však úlohou ich pomenovať.
Každá spoločnosť totiž potrebuje vedieť, kde končí ochrana a kde začína zásah.
Moderný svet prináša nové formy závislosti – od digitálnych systémov, infraštruktúr a služieb, ktoré sa stali prirodzenou súčasťou každodenného života. Aj preto je diskusia o právomociach štátu v tejto oblasti citlivejšia než kedykoľvek predtým.
Nejde len o to, čo štát môže urobiť. Ide aj o to, čo by urobiť nemal – aj keby to bolo technicky možné.
História opakovane ukazuje, že najtrvácnejšie systémy nie sú tie, ktoré majú najviac moci, ale tie, ktoré si dokážu udržať rovnováhu.
Rovnováhu medzi reakciou a zdržanlivosťou. Medzi silou a kontrolou. Medzi ochranou a rešpektom.
Diskusia o „treťom stave“ by preto nemala byť vedená ako spor medzi tými, ktorí chcú bezpečnosť, a tými, ktorí ju spochybňujú.
Mala by byť vedená ako spoločné hľadanie odpovede na jednoduchšiu, ale podstatnejšiu otázku:
Ako nastaviť pravidlá tak, aby štát zostal schopný chrániť, ale zároveň nestratil dôveru tých, ktorých chráni?
Pretože bez dôvery sa aj ten najsilnejší nástroj stáva slabým.
A bez rovnováhy sa aj dobrý úmysel môže zmeniť na problém, ktorý mal pôvodne riešiť.
Možno práve teraz stojíme na mieste, kde nejde len o legislatívu.
Ale o to, aký vzťah medzi štátom a občanom chceme v nasledujúcich rokoch žiť.
.jpg)
