Argumentácia o Tisovej vine, lebo tak rozhodol súd, zamlčuje podstatnú vec: povahu a hodnovernosť tohto súdu. Tento súd nebol súčasťou riadneho, ale mimoriadneho, retribučného súdnictva. Účelom tohto súdnictva bola pomsta a oslabenie politických protivníkov. Najviac slúžilo komunistom. Totiž prakticky postihovalo len nekomunistov a vo vtedajšej snahe komunistov úplne sa zmocniť moci, ich tvrdým postihom sa oslabovala politická sila nekomunistov ako celku. Podľa predsedu KSČ K. Gottwalda na konferencii funkcionárov KSS na jar 1945 retribučné súdnictvo komunistom malo slúžiť ako „ostrá zbraň, ktorou môžeme podťať samé korene buržoázie“. Pravda v tomto súdnictve bola nevýznamná. To priznal aj najagresívnejší obžalobca v Tisovom procese, Anton Rašla, keď napísal, v takomto súdnictve sa ani tak nehľadala objektívna pravda, ako sa tvorila historická politická pravda. O úrovni tohto súdnictva ohľadne spravodlivosti sa vyjadril, že „vinníka“ museli nájsť hoci i v telefónnom zozname. Na dosiahnutie zámerov víťazov 15. 5. 1945 vyšlo osobitné nariadenie SNR č. 33/1945 a po politickej línii sa dosadzovali členovia senátov retribučných súdov. Pretože účelom tohto súdnictva nebola spravodlivosť, u porazených toto súdnictvo zločiny bežne vyrábalo a skutočné zločiny zo strany víťazov vôbec netrestalo, ani masové vraždy. Netrestalo ani zločiny spáchané po vojne, v čase, v ktorom pôsobilo, napr. násilné vysťahovanie. Tí, ktorí argumentujú spoľahlivosťou rozsudku politického procesu, ako keby nevedeli o známej nespoľahlivosti takýchto procesov, keďže len z obdobia komunistickej vlády na Slovensku bolo rehabilitovaných vyše 70 000 odsúdených.
Súd proti Tisovi nespĺňal nielen medzinárodne uznávaný štandard na konanie súdov napr. vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv, prijatou Valným zhromaždením OSN 10. 12. 1948, ale ani súčasné slovenské právne normy: ústavu i zákony. Napr. podľa čl. 10 ústavy súd má byť nezávislý a nestranný. Ohľadne nezávislosti, Gottwald pokladal za povinnosť členov politických strán v senátoch, aby pri hlasovaní o rozsudku sa riadili názorom svojich strán. Mohlo sa to očakávať v prvom rade od členov komunistickej strany, ktorá bola založená na disciplíne a naviac Tisa a ľudákov pokladala za svojich hlavných politických protivníkov. Väčšina členov bola senátu jej členmi, vrátane jeho najdôležitejšieho člena, predsedu Igora Daxnera. Čo sa týka nestrannosti, túto požiadavku nespĺňal ani jediný člen senátu, lebo všetci boli dobrovoľnými účastníkmi odboja, dokonca niektorí z nich boli preto väznení. Najviac požiadavku nestrannosti nespĺňal Daxner. Okrem toho, že bol väznený, odbojár i komunista, neoprávnene vinil Tisa za smrť svojho brata Cyrila. Ten ako odbojár bol uväznený, potom bol odvlečený do Nemecka. Tu sa mu podlomilo zdravie a krátko po návrate na Slovensko zomrel. Daxner Tisa nenávidel až natoľko, že to dával verejne najavo slovami i riadením procesu. Pritom Tiso nemálo pomohol Daxnerovi, možno mu aj zachránil život. Totiž Daxner pre odbojovú činnosť bol tiež uväznený. No minister Mach so súhlasom Tisa ho prepustil na slobodu, na základe sfalšovaného lekárskeho vyšetrenia, že je ťažko chorý.
Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy obvinený má byť pokladaný za nevinného do právoplatného rozhodnutia súdu. No KSS už dávno pred začatím súdu prostredníctvom svojich členov v rôznych organizáciách a inštitúciách, napr. v Povereníctve pre informácie, v rozhlase, v Zpravodajskej agentúre Slovenska atď., organizovalo intenzívnu kampaň za odsúdenie Tisa na smrť. Na ich stretnutí 26. 11. 1945 na ústrednom sekretariáte KSS pod vedením E. Friša, tento uviedol, že propaganda v novinách, v rozhlase vo filme atď. má vzbudzovať nenávisť Tisovi a má sa stupňovať. V tejto súvislosti napr. Zväz protifašistických politických väzňov oznámil, že bude organizovať masové demonštrácie po celom Slovensku, na ktorých sa bude žiadať odsúdenie Tisa a spol. na smrť. Proces mal mať i širší propagandistický rozmer: podľa Friša na tomto procese nemal byť odsúdený len Tiso, ale aj politika HSĽS, vrátane slovenského separatizmu. Tiež podľa rozhodnutia P ÚV KSČ a P ÚV KSS 2. 12. 1946 média mali „správne“ ovplyvňovať verejnú mienku a v prípade, že by tlač sa pokúsila ovplyvniť verejnosť v prospech Tisa, malo sa okamžite zasiahnuť.
Podľa § 2 ods. 14 Tr. poriadku (zák. č. 301/2005) v konaní pred súdom strany sú rovné. V skutočnosti ani zďaleka neboli rovné, obhajoba mala nepomerne menšie možnosti ako obžaloba. Týkalo sa to aj rozdielnych možností v prístupe k potrebným dokumentom, napr. z Kancelárie prezidenta republiky. Tiež návrhy obhajoby na dokazovanie Daxner bežne odmietal. Ak sa predpokladala výpoveď svedkov v Tisov prospech, Daxner im nie raz znemožnil vyjadriť sa, alebo ak sa vyjadrili, odmietol ich svedectvo uznať bez zdôvodnenia. Tým porušoval zákon. Zákony porušoval aj iným spôsobomi, napr. nevyhotovením protokolov o vykonanom dokazovaní. Dokonca obhajcovia boli obťažovaní policajnými výsluchmi, takže jeden z nich, B. Lojek, obhajoby sa vzdal.
Podľa § 3 ods. 2 zák. 757/2004 (O súdoch) konanie pred súdom je verejné. Pretože Tisova činnosť sa dotýkala celej spoločnosti a ľudia mali o tento proces značný záujem, právo verejnosti sa mohlo naplniť rozhlasovým prenosom. Takto sa konal proces v Prahe s tamojšími protektorátnymi politikmi. V Bratislave sa začali vysielať úryvky z procesu 3. 12. 1946, lenže Tiso sa napriek podlosti Daxnera tak dobre bránil, že na príkaz Gottwalda Husák už nasledujúci deň toto vysielanie zastavil. Potom boli vysielané len účelové zostrihy. Značná časť tlače o procese tiež informovala tendenčne. Priamo procesu mohol zúčastniť len malý počet záujemcov a to len s Daxnerovým súhlasom, ktorý uprednostňoval stúpencov vtedajšej vlády. Napriek spomenutej komunistickej kampani, proti ktorej nikto sa nemohol ozvať, podľa tajného policajného prieskumu asi dve tretiny Slovákov si myslelo, že Tiso má byť oslobodený. Takže súd nepredstavoval vôľu národa, ale bol proti národu. Preto jeho označenie za národný bolo klamstvom. Na klamstvách bol založený jeho priebeh i jeho rozsudok.
Podľa čl. 50, ods. 6 ústavy spätná platnosť zákona (retroaktivita) je možná len vtedy, ak je pre obžalovaného priaznivejšia. V skutočnosti pre Tisa sa uplatnila presne opačné nariadenie SNR č. 33/45, ktorým dodatočne pôvodne netrestné konanie sa vyhlásilo za trestné, napr. údajná zrada na povstaní. Pritom podľa platného právneho poriadku v čase povstania zrady (vlastizrady), sa dopustili poprední činitelia povstania. Podobný právny poriadok platí aj v súčasnosti- § 311 Tr. zákona (zák. č. 300/2005).
Ani obžaloba sa nevyhla politickému vplyvu, schvaľovalo ju Predsedníctvo SNR. Po Tisovom odsúdení predseda KSS, V. Široký, prikázal obžalobcovi, komunistovi A. Rašlovi, aby obžaloba neodporučila udelenie milosti Tisovi, keď o ňu z morálneho dôvodu požiadal. V deň začatia procesu, 2. 12. 1946, na spoločnom zasadnutí Predsedníctva ÚV KSČ a P ÚV KSS, tieto mimosúdne orgány sa dohodli, že treba zaistiť pevnosť obžaloby i súdu.
Čo sa týka samotných obvinení, Tiso bol odsúdený za asi 100 skutkov. Boli rozdelené do štyroch oblastí: rozbitie Československa, zavedenie fašistického režimu a podpora Nemecka, zrada povstania a zločiny spáchané v súvislosti s povstaním, zločiny proti ľudskosti. Ich podrobný rozbor by bol príliš obsiahly. Preto len stručne o niektorých z nich.
Časť týkajúca sa rozbíjania republiky sú nepravdy a nezmysly. Tiso nerozbíjal Československo, len sa snažil o dosiahnutie autonómie podľa Pittsburskej dohody, ktorú navrhol a podpísal Masaryk. Jej presadzovanie v tom čase nebolo trestné a jej dosiahnutím Československo by sa skôr upevnilo. Napr. vraj rozbíjal republiku zriadením štátneho sekretariátu pre Nemcov pri autonómnej vláde. Pritom to bolo skôr opačne. Štátny sekretariát slúžil len ako úrad pre kultúrnu autonómiu Nemcov na Slovensku. Tí pôvodne žiadali účasť v autonómnej vláde. Sekretariát mal oveľa menší význam a ním sa odstránila prípadná zámienka zásahu Nemecka do československých vnútorných vecí. Zároveň to bol jeden z prostriedkov pre naklonenie Nemecka v prospech Slovenska pred Viedenskou arbitrážou, keďže Taliansko presadzovalo požiadavky Maďarska. Objektívne vtedy Nemecko Slovensku pomohlo, lebo vďaka nemu Maďarsko nezískalo Bratislavu i Nitru. V tejto súvislosti možno uviesť, že vtedajší československý prezident Beneš predtým rozbíjal Rakúsko, ktorého bol občanom, podobne aj Masaryk. No za to neboli súdení, ale bol to odraz pre ich vrcholovú politickú kariéru.
Čo sa týka druhej oblasti, bol odsúdený napr. za Zimnú pomoc, ktorá bola sociálnou akciou podľa vzoru Nemecka: sezónnym robotníkom mali vytvoriť pracovné príležitosti v zime, školákom sa malo pomôcť s ošatením atď. Čo bolo na tom zlého? Tiež bol odsúdený za to, že vraj podporil účasť Slovenska vo vojne proti Poľsku. Tiso však príkaz o pripojení sa slovenského vojska k tomuto útoku nedal, ten dal bez jeho vedomia a súhlasu minister obrany F. Čatloš, ktorý na rozdiel od neho bol v priamom styku s veliteľom nemeckých vojsk na Slovensku. Keď sa to Tiso dozvedel, bol proti tomu. No pretože by to vyvolalo veľmi negatívnu reakciu Nemecka, vojsko späť nevrátil. Nie je od veci uviesť, že tohto útoku sa zúčastnil i Sovietsky zväz. To už netrápilo nielen tento súd, ale ani súd v Norimberku. Pritom Slovensko by mohlo argumentovať tým, čím argumentoval Sovietsky zväz: ochranou svojej národnostnej menšiny v Poľsku. Mimochodom, aj ZSSR i V. Británia, nie raz počas 2. sv. vojny napadli iné štáty- napr. spoločne Irán v r. 1941, ale za to ich tiež nikto nesúdil. Tiež víťazné štáty 2. sv. vojny po nej nie raz napadli iné štáty, za čo ich predstavitelia tiež neboli súdení. Neboli súdení ani predstavitelia 2. SR, ktorí dali súhlas s účasťou Slovenska na útočných vojnách v r. 1999, 2001, 2003, ani tí, ktorí tieto vojny podporovali, hoci podľa platných zákonov to bolo trestné.
Podľa tretej časti vraj koncom augusta 1944 požiadal o nemeckú vojenskú pomoc proti partizánom a 28. augusta dal súhlas Nemecku na obsadenie Slovenska nemeckou armádou, čím povstanie bolo porazené a Slovensko sa stalo bojiskom. Tiež, že znemožnil účasť východoslovenskej armády v povstaní a v oslobodení. V skutočnosti on nielenže nežiadal Nemecko o vojenskú pomoc, ale snažil sa jej vyhnúť do poslednej chvíle, lebo nechcel, aby na Slovensku Nemecko robilo „poriadky“ podľa svojich predstáv. Je pravdou, že súhlas na vstup nemeckého vojska dal, ale aj bez jeho súhlasu Nemecko by vyslalo vojsko na Slovensko. Vďaka tomuto súhlasu Nemecko naďalej pokladalo Slovensko za svojho spojenca. Tým Tisovi a iným činiteľom umožňovalo zmierňovať nemecké požiadavky a s aspoň čiastočným úspechom zasahovať voči prechmatom jeho vojakov. Aj bez Tisovho súhlasu nádej na úspech povstania by sa výrazne nezmenila, lebo sa začalo predčasne, v nevhodných okolnostiach. Preto Beneš, ktorý svojim stúpencom v Slovenskej armáde dal príkaz, aby začali ozbrojené vystúpenie, sám predpokladal, že povstanie bude porazené. Nádej na úspech povstanie nemalo bez účinnej pomoci sovietskej armády. Podľa sovietskych vojenských činiteľov v daných pomeroch takáto pomoc nebola možná. Naviac Stalin spočiatku nemal záujem podporiť povstanie, len partizánske hnutie, v ktorom hlavný vplyv mali komunisti. Pripojenie sa východoslovenskej armády k povstaniu by tiež výrazne nezmenilo vojenskú situáciu. V tejto oblasti totiž Nemecko malo značné vojenské sily. Aj podľa popredných odbojárov vo východoslovenskej armáde, napr. druhého zástupcu náčelníka jej štábu, F. Urbana, táto bola nielen príliš slabá, aby vlastnou silou sa spojila so sovietskou armádou, ale nedokázala by ani ubrániť priestor, v ktorom sa nachádzala. Ani dodatočná zmena postoja Stalina pod vplyvom Gottwalda povstanie od porážky nezachránila, len ho predĺžilo a tak spôsobilo zbytočné straty nielen Slovensku, ako aj sovietskej, rumunskej i československej armáde. Na to, aby Slovensko sa nestalo bojiskom, Sovietsky zväz na Slovensku nemal organizovať partizánske hnutie, slovenskí občania ho nemali dobrovoľne podporovať, Beneš nemal dať príkaz začať bojovať svojim stúpencom v Slovenskej armáde, Gottwald sa nemal snažiť zmeniť pôvodný postoj Stalina a Stalin nemal zmeniť vtedajší plán sovietskej armády postupovať na západ cez poľské a maďarské nížiny obídením severných Karpát (väčšiny Slovenska). Čo sa týkalo podobných situácií, súhlas na obsadenie časti Československa nemeckým vojskom dali v r. 1938 aj prezident E. Beneš a československá vláda, lebo tiež ozbrojený odpor pokladali za zbytočný. No tých za to nikto nikdy nesúdil. Z toho istého dôvodu aj v r. 1968 prezident L. Svoboda, československá vláda i vedenie KSČ sa rozhodli nepostaviť sa na odpor sovietskemu vojsku a jeho obsadenie Československa dodatočne schválil i československý parlament. Ich tiež za to nikto nikdy nesúdil. Dnes sa všeobecne tento postup pokladá za správny. Prečo voči Tisovi by sa mal uplatňovať iný prístup? V tejto časti Tiso bol odsúdený aj za vyznamenávanie nemeckých vojakov, bojujúcich proti povstaniu, v Banskej Bystrici po porážke povstania. Prečo tak robil, som už uviedol v blogu o povstaní: aj tým zachraňoval životy. Nespochybniteľným faktom je, že odbojárski vrahovia už v čase Tisovho súdu boli vyznamenávaní. Vyznamenávaní boli aj za komunistickej vlády, aj po jej skončení. No nikto za to nebol odsúdený.
V štvrtej časti bol odsúdený za to, že dal súhlas na vysťahovanie Židov. Vysťahovanie Židov sa začalo bez jeho akéhokoľvek súhlasu. Formálny súhlas dal až dodatočne podpisom ústavného zákona v máji 1942. Pred ústavným zákonom Židia mohli byť vysťahovaní bez obmedzenia, ústavným zákonom časť Židov bola chránená pred vysťahovaním. Ak by Tiso nepodpísal ústavný zákon, situácia by pre Židov bola horšia. V morálke i v práve sa hodnotí nielen čin, ale aj okolnosti, ktoré niekedy podstatne menia hodnotenie skutku. Niekedy nie je výber medzi dobrým a zlým rozhodnutím, len medzi menším a väčším zlom. Súd mu tiež kládol zodpovednosť za nemecké represálie na Slovensku. Aj tu je skutočnosť opačná. Nemecké jednotky mu nepodliehali, za ich konanie teda nemohol zodpovedať. Ich prechmaty a zločiny neschvaľoval. Naopak, pokiaľ o nich vedel a mohol, snažil sa im zabrániť a aj mnohým zabránil.
Početné a závažné porušenie procesných pravidiel v jeho neprospech, ako aj aj obrovské slabiny rozsudku dávajú mnoho dôvodov na jeho zrušenie rozsudku a obnovu konania. Preto Tisova sestra Terézia Turčeková ako oprávnená osoba 13. 1. 1995 doručila vtedajšiemu generálnemu prokurátorovi SR Michalovi Vaľovi podnet na podanie sťažnosti pre porušenie platných zákonov. V tomto podnete ku každému skutku, z ktorého Tiso bol uznaný za vinným, bolo podrobné vysvetlenie, podložené dôkazmi, prečo Tiso ohľadne neho by mal byť pokladaný za nevinného. Generálna prokuratúra však 9. 12. 1996 oznámila, že nebude konať a podnet odkladá, lebo retribučné súdnictvo bolo účelovým, osobitným prvkom v súdnictve. Toto súdnictvo už nejestvuje a nie je upravené zákonom, ktorý súd by mal vo veci konať. Bolo to zvláštne zdôvodnenie, lebo o príslušnosti či nepríslušnosti súdov majú rozhodovať samotné súdy a nie prokuratúra. Jej postup znemožnil uplatnenie ústavných práv podľa čl. 46 ods. 1. Naviac podľa predchádzajúceho právneho stanoviska príslušnej prokuratúry, dokonca aj príslušného súdu, príslušnosť súdov ostala zachovaná aj v týchto prípadoch. Preto Obvodný súd Bratislava 1 na verejnom zasadnutí 17. 11. 1992 v rozsudku 2Nt 202/92 podľa § 278 ods. 1. vtedajšieho Tr. poriadku povolil obnovu konania Jozefa Útratu, odsúdeného Ľudovým súdom v Bratislave a zrušil v celom rozsahu rozsudok tohto súdu podľa § 284 ods. 1 Tr. poriadku.
Súd nad Tisom bol výsmechom súdu a z morálneho hľadiska nemá nijakú váhu. Je načase, aby v jeho prípade došlo k obnove konania.
.jpg)
