V knihe „Trojhlas“ spovedám troch slávnych komikov: Stanislava Štepku, Jiřího Suchého a Milana Lasicu. Vďaka tomuto knižnému projektu po prvýkrát a naposledy odpovedali všetci traja na rovnaké otázky. Samozrejme, po svojom:
Mali ste vzory pre svoj špecifický spôsob humoru?
Stanislav Štepka: Môj otec, strýko Matej, Augustín Vlasák, Ľudovít Močko… teda moji Radošinčania, ktorí ma vždy dokázali rozosmiať príbehmi zo života. Potom to bol František Dibarbora v rozhlasových silvestrovských estrádach, neskôr Semafor a podobné malé divadlá, no a, samozrejme, Lasica a Satinský. Ale aj Chaplin, Frigo, Bourvil, Tati v „Prázdninách“ a v „Strýčkovi“, Sordi v „Bielom šejkovi“…
Jiří Suchý: Když jsem viděl na vlastní oči, které mi jakžtakž slouží dodnes, Voskovce a Wericha ve hře Pěst na oko, byl to největší impuls, který mě nasměroval k tomu, co dělám dodnes. Ale byl to i Miroslav Horníček a také řada cizích komiků, hlavně těch, kteří patřili k tradici anglického music hallu – Forbmy, Hay, Handley, Hulbert a další. Jejich filmy k nám dorazily po válce a já objevil nový svět, jehož důležitým elementem byly písničky.
Milan Lasica: Najprv herci Národného divadla, Dibarbora, Zachar a tak ďalej. Neskoršie Werich s Horníčkom v remakoch hier Osvobozeného divadla. Ale mal som rád aj talianskych hercov, Sordiho, Gasmana, Tognazziho a predovšetkým Vittoria de Sicu. No a potom humor literárny, tam zase Iľf a Petrov alebo Leacock. Bolo toho viac, mladý človek saje z viacerých prameňov.
Kedy ste sa rozhodli pre profesionálnu kariéru?
Stanislav Štepka: Trvalo niekoľko rokov, kým som sa k tomu odhodlal. Váhanie veľmi ovplyvnila vtedajšia doba. Ísť takzvane na voľnú nohu bolo veľmi riskantné. Veď keď nám zakážu divadlo, čo budem robiť, kam sa podejem? A čo tí ostatní? Najskôr som to teda skúsil sám. Markovič zostal v rozhlase, aj iní mali svoje zamestnania. Zistil som, že odrazu mám viac času nielen na písanie, ale aj na organizačné úlohy okolo divadla.
Jiří Suchý: Jako začínající amatéři jsme vyznávali amaterizmus. U profesionálů se nám nelíbila jakási „macha“, rutina. Jejich hraní se nám zdálo málo upřímné. Ale nakonec jsme se začali usilovat o profesionalismus, ačkoli trochu jiného druhu.
Milan Lasica: Túžil som stať sa komikom asi od trinástich rokov. Zvláštne bolo, že som na to nemal nijaké predpoklady. Nebol som extrovert, nebol som stredobodom spoločnosti, nebolo okolo mňa veselo. Ale túžil som. Po stretnutí so Satinským to nabralo rýchly spád a po prvých úspechoch sme už neváhali.
Súčasťou vašej profesie je náročná kalibrácia smiechu…
Stanislav Štepka: Ja to nekalibrujem, pointa príde sama, ako u tých dedinských rozprávačov, ktorí dobre vedeli, kedy príbeh odľahčiť vtipom. A ja ich pozorujem celý život.
Jiří Suchý: Ano, snažil jsem se vždy, aby alespoň jednou za minutu sál zaburácel smíchem. A mezitím, aby se alespoň usmívali. To se nám daří. Vždy když píšu novou hru, tak trnu, jestli se na tom budou lidé smát. Jako dramatik nestojím za nic. Nenapsal jsem jedinou hru, kde by diváci trnuli, jak to dopadne a zda padouch vyhraje, nebo ne. Vždy se přišli smát. Tak jsem vsadil na ten humor a dramatická stavba byla vždy bídná.
Milan Lasica: Takto matematicky som o tom neuvažoval. Vtip, presnejšie to, na čom sa ľudia zasmejú, vychádza z nejakej situácie, z konfliktu, predovšetkým z uhla pohľadu. Rozprávanie vtipov je iná kategória.
V osemdesiatych rokoch bola obrovským fenoménom Fujarová show mladých študentov a absolventov VŠMU vypredávala priestory s tisíckou miest. U mladých hercov som však po čase postrehol čosi ako pohŕdanie divákmi. Môže po rokoch úspechu nastať niečo také aj vo vašom divadle?
Stanislav Štepka: To je u nás nemysliteľné. Ja sa teším na každé predstavenie, na každú reakciu publika. A potešujúce je, že máme nielen skalných divákov, ale prichádzajú aj noví a veľmi mladí. Z toho mám najväčšiu radosť. Nedávno sme odohrali šnúru predstavení na východnom Slovensku a záujem mladých bol potešujúci. V Krtíši prišlo najmä mladé publikum. Pravdepodobne potrebujú zažiť RND nielen preto, že je medzi maturitnými otázkami, ale skôr preto, aby sa dozvedeli, že nie sme múzeum, ani skanzen.
Jiří Suchý: Ve vztahu k divákům se řídím podle Baťovského hesla: „Náš zákazník, náš pán.“ Zákazníky si vážím a říkám si, že nikdy mě nesmí potkat takzvané zblbnutí náhlým štěstím, co se přihodilo sirotku v Haškové povídce, když vyhrál v tombole dva dorty za sebou.
Milan Lasica: Pohŕdať divákmi? Veď bez nich by sme neexistovali. Môžu byť raz spontánnejší, inokedy menej ústretoví, ale vždy sú rozhodujúci.
Ste napriek všetkým tým drsným zážitkom v rodnej krajine vlastenec?
Stanislav Štepka: Ale áno, ja viem, čo som a odkiaľ som. Poznám svoj rodokmeň spätne do 18. storočia. Ale nepreháňam to. Na prvom mieste som hádam človek, potom Radošinčan a cez Radošinčana som sa stal Slovákom. Slovák, ktorý je okrem iného napríklad trochu rád, že má o čom a o kom písať, a že tá naša javisková radošinčina už je aj poznávacím znakom divadla a nahrádza nám to, čo majú povedzme Česi v takzvanej obecnej češtine, hovorový jazyk.
Jiří Suchý: Slovo vlastenec zní dnes trochu archaicky. Je to škoda a není to škoda. Říkám si, že na slově vlastně nezáleží. Věřím, že mnozí lidé jsou vlastenci, aniž by to slovo kdy vyslovili. Například já. Jsem Čech, ale ještě víc jsem Čechoslovák, protože v Československu jsem se narodil a prožil jsem v něm většinu svého života. A věřte mi, že to neříkám proto, abych se zavděčil slovenským čtenářům. Tvrdil jsem to vždycky.
Milan Lasica: Vlastenectvo je komplikovaná otázka, pretože bola aj taká móda, že každý, kto poskytoval rozhovor, nezabudol na záver spomenúť, že je rád, že tu žije. A touto cestou ďakuje svojim rodičom, že mu to umožnili. Vlastenectvo je vo svojej podstate mimoriadne intímna vec, a keď naozaj vo vás je, tak nemáte žiadnu potrebu ani povinnosť o tom hovoriť alebo sa s tým chváliť či dávať to na obdiv. A dnes už vlastne ani nemusíte o to svoje vlastenectvo bojovať, veď skutočne ohrození vlastenci museli so svojím presvedčením niesť aj kožu na trh. Tento národ založili intelektuáli a dnes je slovo intelektuál skôr nadávka. A štúrovci boli nielen intelektuáli, ale v tom čase vlastne aj disidenti, ktorí nemali za sebou nič, žiaden majetok, žiadne zadné dvierka. To musela byť svojím spôsobom zvláštna generácia – žili v biede, prenasledovaní za svoje názory, s ktorými nemali šancu preraziť, ale oni aj napriek tomu vyskúšali všetky možnosti. Tu kdesi pramení aj naša literárna a kultúrna prudérnosť, pretože keď sa ktosi tak ako oni rozhodne za každú cenu uskutočniť svoj životný cieľ zachovať národné povedomie, zákonite dospeje k názoru, že sa nesmie rozptyľovať… Má sa vyhýbať ženám, nemá fajčiť, nedívať sa ani na Západ, ani na Východ, a ak obetovať život národu, tak sa ani neženiť…
Je krédom vášho autorského divadla aj hovorenie za iných, za divákov?
Stanislav Štepka: Predovšetkým na javisku hovorím sám za seba, a pritom by som bol rád, keby to bol priateľský dialóg s hľadiskom. Teda robím všetko pre to, aby som nehovoril do vetra. Lenže divadlo je aj na to, aby sa zaujímalo o nevypovedané či nedopovedané otázky a témy. Ak sa nám podarí na niektoré nájsť akú-takú odpoveď, som rád. Chcem s divákmi v inscenácii vlastne debatovať. A, samozrejme, nemusia vždy všetci so mnou súhlasiť.
Jiří Suchý: Jsem asi sobec, ale s tím si starosti nedělám. Od počátku píšu a hraju to, co mě baví a to, že se dodnes najde tolik spřízněných duší, které zaplní sál našeho divadla je pro mne nezaslouženou odměnou. Každý večer si s publikem dáváme vzájemně pocítit, že se máme rádi a to mně stačí ku štěstí.
Milan Lasica: Potleskom alebo smiechom publikum isteže vyjadruje svoj názor. Ale ono to nie je bohvieaké pomyslenie, že vyjadrujete názor namiesto tých, čo sedia v tme hľadiska. Niekedy tlieskali manifestačne aj na nesprávnych miestach, len aby prejavili ten svoj názor, ktorý sa ale báli prejaviť vo svojej práci. Tým, že sa smejú, prejavujú svoj súhlas, že ste zadrapli do niečoho, čo pociťujú ako problém, alebo nesúhlas s tým javom, ktorý ste sa usilovali zosmiešniť.
Komické dvojice sa zvyknú po čase rozpadať. Príkladom sú Vodňanský – Skoumal, Dědeček – Burian, ale aj Werich s Voskovcom. Vydržali by tie vaše partnerské vzťahy, nebyť umelých zákazov či nečakaných tragických koncov?
Stanislav Štepka: Veľa ľudí chodilo na nás aj pre tú Markovičovu spontánnu komiku. To bola jeho poloha a robil to dobre. Lenže v tom bavení a samopašiach sa už niekedy samo divadlo začalo strácať. Hoci si nemyslím, že by malo byť vyvoňané kadidlom a tymianom, predsa len sa moje chápanie divadla od tej Markovičovej klauniády líšilo. Tak sa to manželstvo na scéne po sedemnástich rokoch rozišlo…
Jiří Suchý: Z mé strany by to určitě vydrželo. A možná i ze strany Šlitrovy. Možná říkám proto, že mi před časem kdosi řekl, že se mu Jiří Šlitr svěřil o svém úmyslu emigrovat. Se mnou o tom nikdy nemluvil, naopak mě tlačil, abych napsal libreto pro další operu, když se nám ta první poměrně povedla. A to netušil, že se dostala do repertoáru evropských divadel a nakonec skončila v Praze na Národním. No a Jitka Molavcová je mou partnerkou 44 let a o rozpadu dvojice neuvažujeme.
Milan Lasica: Neviem, ako by to pokračovalo. Každopádne by to pokračovalo, až kým by sme sa prirodzene nerozpadli. Nám táto prirodzená cesta nebola umožnená, tak ako ani Divadlu na Korze. Ak by nenastal neprirodzený zásah do nášho vývinu, tak by sme sa rozpadli časom tak, ako to býva u skupín ľudí, ktorí povedia, čo povedať chceli a rozídu sa prirodzene a samovoľne, čím zároveň vznikajú opäť nové zoskupenia.
Pokračovanie nájdete na: https://tulacky.net/trojhlas-stepka-suchy-a-lasica-o-zakazoch-zenach-politike-a-droge-humoru/
.jpg)
.jpg)
.JPG)
