Tento rozhovor vznikol ako unikátny dokument doby v knihe „Trojhlas“, kde spovedám troch slávnych komikov: Stanislava Štepku, Jiřího Suchého a Milana Lasicu. Rozhovory vznikali počas dlhých 36 rokov a práve to dodáva jednotlivým výpovediam aj punc danej doby. Veď posúďte sami:
Myslíte, že byť prvý na Slovensku je cieľ, za ktorým sa oplatí ísť?
Ak tou otázkou myslíte, že je to asi málo… tak máte pravdu…
Zdá sa mi, že sa takáto méta stáva určitým stropom. Povedzme v divadle režiséri ako Bednárik alebo Strnisko akoby po dosiahnutí určitej úrovne už automaticky prestali narážať na rovnocennú oponentúru.
To máte pravdu a súvisí to s nedostatkom konfrontácie. Dostať sa u nás medzi špičku v určitej oblasti, akou je napríklad divadlo, skutočne nie je problém pri troche talentu a usilovnosti. A kto dosiahne špičku, má to ako keby raz a navždy potvrdené. Nemusí to dokazovať opäť každý deň. Ide to tak ďaleko, že by bolo asi najlepšie, keby ste už nikdy nič nerobili a všetci si zapamätali, že ste sa raz preslávili. Je to ustrnutie a je to škoda, pretože to ustrnutie sa netýka len toho človeka, ale celého okolia, všetkých, ktorí si zvykli, že je dobrý a že nech urobí čokoľvek, dobrý aj ostane. Tomuto ustrnutiu môže odpomôcť len konfrontácia, no a s kým sa my môžeme konfrontovať, keď sa chceme pozrieť trochu do sveta? Samozrejme s Čechmi ako s národom s väčšou tradíciou, národom nepochybne kultúrnejším. A tá konfrontácia – ak ju dokážeme využiť – môže byť predovšetkým pre nás plodná. Máme oproti Čechom výhodu, že máme k porovnaniu s kvalitou vďaka nim tak blízko. Oni predsa nemajú dôvod konfrontovať sa s nami a našinec musí už naozaj niečo dokázať, aby si ho všimli.
A čo ambície, ktoré viedli napríklad Suchého a Šlitra k pokusom preraziť aj v Spojených štátoch.
Ambície by boli, ale sú ťažko realizovateľné, lebo keď chcete robiť tento druh humoru niekde inde, tak to musíte robiť v tom jazyku. Hoci mne Miloš Forman pred rokmi, keď sa bol na nás pozrieť, povedal „vy by ste boli v Spojených štátoch veľmi bohatí, lebo robíte humor, ktorý tam majú veľmi radi, ale nikto nemá čas ho robiť“. To znie pekne a keby som bol hlúpejší, tak by som do tej Ameriky odišiel čím skôr, aby som si to overil. Ale to by som musel v tej Amerike aj dlhšiu dobu žiť, napáchnuť tým prostredím…
V kontraste práve s Amerikou, nezdá sa Vám nám ešte stále chýba profesionalita?
Fakt je, že my máme sklony k posvätnému diletantstvu, akýmsi výkrikom talentu, ktorý nečakane zablysne a hneď akoby sa spálil vlastnou žiarou. Všetko končí tam, kde by práve naopak mala začínať tá tvrdá, nekompromisná práca, ktorá by to zablysnutie zveľadila. A treba tvrdo pracovať aj s vedomím prípadného neskoršieho ustrnutia, kedy vás niekto mladší označí za stagnujúceho, lebo ak bude len bezhranične obdivovať, čo ste urobili, tak čo tým získa? Ale vaše prešľapovanie na vašom vrchole musí mať aj určitú kvalitu, ktoré toho mladšieho vyprovokuje, aby vytvoril niečo nové. Aby sa z toho vášho vrcholu odrazil ďalej a to, čo on už považuje za negatívne, malo akýsi zmysel.
Vy ste so Satinským už od začiatku narážali na zaužívané vrcholy, ktoré sa ukázali byť aj ťažkými prekážkami. Už vaše prvé spoločné vystúpenie na VŠMU označil tam pôsobiaci marxistický školiteľ Šimečka za rozvracanie morálky socialistickej mládeže…
Skutočne sme narážali už od začiatku, pretože sme začali robiť humor nevyhovujúci tým starodávnym kritériám, ktoré tu ešte stále strašia a prevažujú. Podľa nich si nemôžeme robiť srandu zo seba, lebo veď, čo by na to povedala cudzina. A že keď sa budeme veľmi vychvaľovať, aj tí druhí to budú brať tak vážne, že nás budú tiež hneď vychvaľovať. Vôbec toto kritérium nepočíta s tým, že keď sa budeme veľmi vychvaľovať, budeme tým v cudzine akurát na smiech.
Náš humor teda neprichádzal so sebavychvaľovaním, lebo to sa s humorom už naozaj robiť nedá. A to sa mnohých dotklo, mnohí boli až šokovaní a namietali, že sa nepatrí, aby sme si my Slováci robili zo seba srandu. Veď predsa my máme aj dobré vlastnosti, aj tie kroje sú krásne a vôbec sa toho dosť vybudovalo…A keď sme kedysi dali Melkovičovi zhudobniť „Krvavé sonety“ ako tango, tak aj ľudia, ktorých som si vážil, boli pobúrení…
A keď sme svojho času vystupovali na Silvestra v televízii a v pesničke povedali „Boha mu“, zdvihla sa vlna odporu a pobúrenia. A ani nie kvôli tomu výrazu, veď ten sa používa veľmi často, a ani nie z náboženských dôvodov. Ale keď sa to povie v televízii a ešte k tomu v celoštátnom vysielaní, tak sa mnohí cítili dotknutí, pretože sme sa tým vraj pred Čechmi zhodili.
Mám priateľa, ktorý bol odjakživa ideálnym flámovým spoločníkom, vypili a vyviedli sme toho spolu dosť. Odkedy sa oženil, zasadol pred televízor a pravidelne ho zdvíha z kresla napríklad to, že ktosi nemá pri televíznej besede kravatu… U neho samého som tú kravatu videl tuším len na jeho svadbe.
My sa dosť pretvarujeme, lebo nevieme ako sa na tej vyššej úrovni dá správať, keďže sme tam ešte neboli. Ale to nám nebráni v tom, aby sme vedeli poučovať dajme tomu hercov, ako sa majú správať, keď hrajú hru z anglického prostredia. U nás sa nájde vždy dosť ľudí, ktorí vedia ako sa správajú Angličania, ako sa má hrať Shakespeare a ako sa má správať kráľ, hoci sme kráľov nikdy nemali. Je to aj určitá snaha vymaniť sa z toho krpčiarstva, veď niektorí z nás majú už aj smoking, aj motýliky sa už objavili. Snažíme sa aj takto presadiť, ale nie sme si istí, či nám niečo netrčí z topánok. Keby sme sa správali suverénne, ona by sa aj tá slama zniesla, možno by si mnohý Angličan aj povedal, že to tak má byť, lenže práve tá neistota nás prezrádza.
Je to teda nielen profesionalita, ale aj sebavedomie, čo nám chýba?
Ešte stále si nie sme celkom istí, či to čo vieme, niečo aj znamená. Či to má dáku všeobecne platnú hodnotu a to je opäť vec len a len konfrontácie so svetom. Keby nebola výnimkou, ale samozrejmosťou, v mnohom by sme možno boli aj sklamaní. A mnohé veci, ktoré pokladáme za svetové, v skutočnosti až také úžasné nie sú. A iste by sme boli aj prekvapení, koľko máme vlastností, či schopností, ktoré sa dajú smelo konfrontovať s inými.
Za komunistického režimu bolo asi najhoršie, že existovala úradná anonymná prekážka medzi autormi a divákmi, obmedzovania tém, škrtanie textov…
Táto prekážka v divadle vždy bola, ale nebola vždy anonymná. U nás existoval takzvaný Tlačový dozor ako inštitúcia s konkrétnymi ľuďmi, ktorí s vami dokonca komunikovali a boli ochotní o istých veciach aj diskutovať. Takže vy ste s nimi mohli nesúhlasiť a argumentovať, samozrejme až po hranicu, kedy oni považovali diskusiu za skončenú. A text povedzme povolili s takými a takými výhradami, na ktoré keď ste pristúpili, oni dali pečiatku a mohlo sa hrať. To bola predbežná cenzúra, ktorá bola u nás zrušená po roku 1968 ako dôkaz liberalizácie a demokratizácie. Bohužiaľ priniesla opak, dodatočnú cenzúru, respektíve hrozbu dodatočných následkov a tak sa vlastne každý škrtal sám.
Takéto dodatočné následky ste zažili napríklad po povestných Bumerangoch, ktoré sa vám vrátili vo forme zákazov a obmedzení. Neboli varovné signály?
Varovné signály boli, ale poviem vám úprimne, že sme neboli schopní zamýšľať sa nad tým a ani to začať akosi analyzovať a hovoriť si: „Ježišmárija, hádam by sme na chvíľu mali prestať hrať.“ Skrátka, keď ste vo švungu a s tým súvisí aj isté opojenie, keď vidíte, že to, čo robíte, ľudia potrebujú a chcú to počuť, tak takýto druh opatrníctva tam nemá miesto.
Dávajú zákazy niečo viac, než len pocit ukrivdenia?
To záleží od toho človeka, ktorého to postihne. Poznám aj takých, ktorým to dáva pocit satisfakcie. Je to, pravdaže, úplný nezmysel, aspoň podľa mňa, hoci určitých ľudí už nemožnosť čosi realizovať, alebo zákaz dokonca uspokojoval ako výsledok. Takto som sa na to nikdy nedíval. A ani to nikdy nebol náš cieľ…
Myslíte si, že je najlepšie nemať v živote prekážky?
To s čistým svedomím naozaj neviem zodpovedať, lebo som to nezažil. Prekážky asi treba mať, ale aj tie by mali mať svoju úroveň. Aby ste sa po prekonaní prekážky ocitli vyššie a postúpili v probléme, aby ste boli obohatení. Ale keď vás zdržiavajú prekážky úplne prízemného charakteru, nie som si istý, či to veľmi povznáša.
Ak však ide o prekážky týkajúce sa podstaty danej práce, zmyslu a poslania ľudskej aktivity, netreba sa znovu sebaubezpečiť, znovu nájsť silu pokračovať?
Asi hej. Prvá vec, ktorá nám vybuchla, boli práve tie mládežnícke predpoludnia, ktoré fungovali v rokoch 1959 až 1960, a mali taký úspech, že tiež skončili vlastne zákazom. Takto sme začínali… možno by sa v tej chvíli našiel niekto, kto by si povedal, tak toto už nikdy v živote nebudeme riskovať a dáme sa na inú dráhu, alebo to budeme robiť tak, aby k tomu nedošlo. Ale my sme boli natoľko neschopní takéhoto uvažovania, že sme pokračovali akoby sa nič nestalo. A o tri roky opäť zákaz. Týždeň pred premiérou v Divadle poézie nám zatrhol Tlačový dozor účinkovanie a ako som sa neskôr dozvedel, na žiadosť riaditeľa toho Divadla poézie. No skrátka s takýmito prekážkami sme sa stretávali a akosi sme si na to už aj zvykli, ale nikdy, to zdôrazňujem, nikdy sme to nepovažovali za vrchol nášho snaženia, alebo potvrdenie našej kvality. Vždy sme to považovali za čosi, čo nemuselo byť.
Ale doba už pokročila tak ďaleko, že sa vytratila moc človeka, ktorý vám neprial… Mlyny času domleli až sem a prekážka konečne zmizla…
Ja som nikdy nemal pocit, že to bol jeden človek, ktorý nám nepraje. A je omyl, myslieť si, že nepríjemnosti sa odstránia, keď sa dostanete k človekovi, ktorý vám nepraje, vy mu vysvetlíte ako to myslíte a že to myslíte dobre, načo on vám začne obratom priať. Hovorím aj z vlastnej skúsenosti, pretože my sme sa dávnejšie dostali k rôzne vysoko postaveným ľuďom, ktorým sme vysvetľovali ako dobre to myslíme, ale ani jeden z nich si nepripustil myšlienku, že by nám neprial. Bolo úžasné počúvať ako nám vtedy priali, ale zároveň nám hovorili, že situácia si vyžaduje, aby sme počkali. Dokonca jeden bývalý skutočne vysoko postavený politik nás vítal už s tým akí sme veľkí umelci. Čo vás môže až tak prekvapiť, že sa vám to začne zdať podozrivé. A on pokračoval v tom veľmi často sa opakujúcom duchu, že s vystupovaním musíme ešte počkať, pretože situácia je už opäť zložitá. A ide o to, aby nám neublížili. Išlo to teda tak ďaleko, že nám odmietali dať prácu, aby nám neublížili, alebo zas iní odmietali o nás písať, aby nám neuškodili.
Ten nemenovaný vysokopostavený to dotiahol ešte ďalej, keď sa nám raz zdôveril so sťažnosťami z Prahy, že vraj na Slovensku sme príliš liberálni a povoľujeme v literatúre viac, než treba. A s odzbrojujúcou úprimnosťou dodal: „Ale veď akí my sme už liberálni, keď ako vidíte, aj vám sme zakázali vystupovať…“
Boli teda takéto prekážky akýmsi páchaním zla pod zámienkou dobroprajnosti?
Bolo to čosi, čo nazval výstižne Kamil Peteraj, kryptokraciou. Stav, kedy nikto otvorene neodsudzuje a nehovorí, že práve toto alebo tamto je škodlivé. Ale akýmsi odkazom cez dvadsiate ucho, pričom po ceste sa stratí meno odosielateľa, sa dozviete, že čosi nesmiete. Kryptokracia sa prejavuje v tom, že nikto za nič nemohol. A ako hovorí Tomáš Janovic, keď nikto za nič nemôže, tak všetci môžu za všetko…
Viac nájdete na: https://tulacky.net/s-panom-milanom-lasicom-o-antiintelektualite-cestovani-a-boji-s-laskou-k-diktature/
