Pred pár dňami si národne orientovaní Slováci pripomenuli vznik vlastného prístavu o ktorý usilovali ich predkovia od čias Ľudevíta Štúra. Neprekvapilo ma ticho médií. Skôr ma potešilo, lebo ma ušetrili hejtov takých bežných v minulých režimoch. Veď je to známe – vlastnými silami obkydať všetko, čo sa našim susedom nepáči. Pohľad českých či maďarských predstaviteľov vlády je pre našinca dôležitejší ako prospech vlastného národa.
Keď Bernolák svoji dielom „Slowár Slowenskí, Česko-Latinsko-Nemecko-Uherskí“ dokázal rovnocennosť nášho jazyka so svetovými a Štúr mu dal pravidlá, okamžite sa s českej strany vyrojili protesty. Pripojil sa k nim aj nie jeden Slovák. Najznámejší bol Ján Kollár. Dnes, po 180 rokoch už vieme, že ďalekozrakí osvietenci vlastnými životmi platili záchranu svojho národa. Síce vieme, ale primeranej vďaky sa im stále nedostáva.
Keď v Amerike slovenskí exulanti prišli s myšlienkou zaradenia Slovenskej krajiny medzi národy s vlastnou vládou a podobu v spojení s Čechmi definovali najskôr v Clevelande (federácia), neskôr v Pittsburghu (autonómia), Slováci doma s obmedzenými právomocami nie len súhlasili, ale veľká časť tento stav obhajovala aj po dvadsiatich rokoch keď už boli jasne preukázané nevýhody takéhoto postavenia v spoločnom štáte.
Keď česká strana neuznala význam rovnocennosti spoluzakladateľov štátu a obhajovala postavenie Slovákov ako národnostnej menšiny čím nás postavila na roveň nemeckej, rusínskej a maďarskej položila mínu do základov štátu ktorá vybuchla Mníchove. Prezident štátu abdikoval a ako súkromná osoba opustil republiku. Česko aj Slovensko vydal žalostnému osudu.
Česko obsadilo Nemecko, Slovákom neodškriepiteľne hrozil zánik v rozdelení medzi spojencov Hitlera. Dr. Tiso našiel regulárnu cestu k záchrane. Zákonným založením štátu 14. marca 1939 jednak zabránil deleniu, jednak naplnil myšlienku autorov zvrchovanosti. Argument, že riešenie vyhovovalo najsilnejšieho štátu Európy je pravdivý a pravdivý je aj fakt o satelite. Tvrdenie, že všetky štáty sú si rovné je rovnako naivné ako tvrdenie, že všetci ľudia sú si rovní. Možno v nebi.
V roku 1944 časť Slovákov bez národného ukotvenia likvidovala svoju štátnosť, aby obnovila už overené nerovné postavenie v spoločnom štáte. Zlikvidovali štátnosť, prosperitu a prístav, aby sa po 48. rokoch ukázalo akého bludu sa v tom čase dopustili.
Príčinu všetkých omylov a kotrmelcov vidím v sústavnom prekrúcaní výkladu udalostí, prefarbovaní osobností a často v úmyselnom oslabovaní národného povedomia. Kým sme boli v spoločnom asymetricky riadenom štáte dalo sa to pochopiť. Bola to zo strany vládnej, českej strany históriou overená cielená činnosť. Myšlienka jednotného národa kde časť používa slovenské nárečie vznikla už v prvopočiatku. Objavil to Masaryk a dôsledne – do posledného výdychu presadzoval Beneš. Vždy si dokázali nájsť z tohto košiara dosť fanúšikov.
Odrodilci nevymreli. Od dokázali si nájsť sebe naklonených vykladačov histórie a prostredníctvom dejepisov rúcať základy prístavu v ktorom by bolo možné stavať pevné múry proti rozkolísanému povedomiu a hrdosti Slovákov na svoju minulosť. Národ bez hrdosti na minulosť je ako loď bez prístavu. Je smutné, že ani po 33 rokoch nemáme vydiskutované míľniky histórie, že mládež v nej tápe ako slepec bez paličky, že poznáva predžuté pochybné fakty. Možno dobre že na úkor cudzieho jazyka iba hodinu týždenne.
Málokto nevie, že naši susedia vlastnému dejepisu prikladajú mimoriadnu a zaslúženú vážnosť, že si uctievajú hrdinov národa, že poznajú dôležitosť budovania lásky k národu, význam a hodnotu štátnosti. V Maďarsku až po úroveň maturity z tohto predmetu. Samozrejme, že dejepiscov obhajujúcich bývalé režimy už v prvom kole eliminovali – v Nemecku. Oproti našim vládam, ktoré historika uznávaného aj na zahraničných univerzitách (Prof. M. S. Ďuricu) dali na index a obdivovateľa komunizmu (D. Kováča) posadili na najdôležitejší post v HÚ-SAV. Dnes žneme plody jeho sadby. Už tretia generácia nepozná našu históriu, nevie, že ani v čase vojny až do roku 1944 nebola Slovenská republika bábkou v rukách Hitlera. Naopak. Budovala a prosperovala. Ak by verejnosť mala informácie úmyselne zamlčované zistila by, že tu, na rozdiel od samotného Nemecka, nebol lístkový systém na potraviny, štát budoval školstvo, elektrárne, dopravu, cestnú aj železničnú sieť. Najjasnejší dôkaz suverenity štátu je fakt, že vláda po atentáte na R. Heydricha nevydala rodinu J. Gabčíka na potrestanie do Nemecka a nikto z nich nebol v Slovensku prenasledovaný. Prvá slovenská republika nepotrebuje obhajcu – stačí sprístupniť všetky, zdôrazňujem slovo všetky, informácie a to môže byť uhlový kameň prístavu.
Našu minulosť nepoznáme. Zodpovednosť nesú všetkých vlády od roku 1993 bez výnimky. Aj preto 14. marec 1939 má čiernu farbu. Nečudujem sa, že mládež, ale už aj mnohí príslušníci staršej generácie pochybujú, nadávajú na vlády, spochybňujú štát, so závisťou sa pozerajú za hranice, odmietajú brániť vlasť. Kto už by si vážil niečo neznáme nie to ešte sa obetoval až po hranicu vlastného života. Loď zvaná Slovensko nie len že nemá prístav, ale aj nádej kotvy (skutočne lucívna národná vláda) leží v hmle.
.jpg)
.JPG)
