O prichádzajúcom, absolútnom znechutení z prežívanej reality

Prežitie znechutenia z doterajšieho spôsobu života na Zemi! Táto skutočnosť sa čoraz častejšie dotýka veľkého množstva ľudí. Prichádza skrze naše vnútro, ktoré sa nedokáže zmieriť s tým, akým smerom sa uberá naša životná cesta.

V prachu a beznádeji zrazu leží ten život, ktorý sa nám javil ako skvelý a neotrasiteľný. Zrazu je všetko inak a zostáva len bolesť a neschopnosť to pochopiť.

Je to chvíľa, kedy sa človek cíti osamotený a zradený. Všetko jestvujúce stráca zmysel, pretože je to prázdne a chýba tomu to skutočné a opravdivé.

Takýto stav privádza človeka k veľkej životnej križovatke, pričom zvolenie si správneho smeru spočíva iba v jednom jedinom. V rozpomenutí sa na to čisté a jasné, čo sa skrýva v hĺbke každého z nás. V rozpomenutí sa na to, čo bolo v človeku živé kedysi dávno na začiatku jeho cesty. Čo sa zachvievalo v jasnosti a detskej ľahkosti.

Takto prebieha postupné prebúdzanie ľudského ducha, ktoré je otázkou vnútornej sily a tiež odvahy.

Nie je to však vôbec ťažké! Je to ľahšie než sa zdá, pretože pri takomto snažení začne k človeku okamžite prúdiť pomáhajúce Svetlo zhora. A práve v spojení so Svetlom sa pomaly môže začať prebúdzať nádej, ukazujúca východisko.

Len ľudia, ktorí sa nechali príliš ovplyvniť nedôverou od druhých, ktorí sú príliš zasiahnutí bezvýchodiskovosťou a rozkladom, len oni nedokážu na spomínanej križovatke zachytiť vnútorný jas vlastného ducha, na základe čoho sa títo nešťastníci vydávajú cestou, smerujúcou do ešte väčšieho blúdenia a zúfalstva. Vrhajú sa do ešte väčšieho víru šialenstva a bezcennosti, ospravedlňujúc svoje jednanie povrchným heslom, že predsa žijeme len raz. Takýmto ťažko pomôcť, pretože sami v sebe nechcú počuť ono tiché, čisté volanie. V takomto prípade sa nedá robiť nič iné, len ich nechať kráčať po ich zmätených cestách.

Tam však, kde vnútro človeka ešte úplne nestvrdlo, kde ešte žije záblesk spomienky na čosi čisté a dávne, ozývajúce sa z diaľav svetlejšej minulosti, tam môžu začať duchovní pomocníci privádzať pomoc k posilneniu a k plnému prebudenie vnútorného cítenia.

Prežívanie márnosti a bezcennosti súčasného spôsobu života, podobné otrasu, môže takýmto spôsobom citovo prebudiť spiaceho ducha človeka a spolu s ním nádej na novú cestu.

Toto prežívanie, nech je akokoľvek bolestné a často znamená zrútenie hodnotového systému celého doterajšieho života, však znamená záchranu ducha.

Je preto treba vítať takéto prežívanie márnosti a znechutenia zo života, pretože v sebe prináša príležitosť k novému vzkrieseniu. Lebo žiaľ, žijeme v dobe, v ktorej môže mnohým pomôcť jedine zrútenie, znechutenie a márnosť, aby vôbec mohlo dôjsť k citovému prebudeniu ich ducha.

V súčasnosti sa nachádzame v dobe, kedy sa chuť trpkosti nad sebou samým stane súčasťou prežívania miliónov. Nemá to však byť preto, aby sa zľakli, stiahli a v strachu smerovali ešte viac nadol, ale preto, aby im v spojení s pomocami zo Svetla svitlo nové ráno.

Trpkosť súčasného sa má stať východiskom k novému!

Každý, kto to už sám na sebe prežil, kto sa dokázal vzchopiť od prežívania márnosti k nádeji ducha, každý takýto človek má byť pripravený pomáhať druhým, ktorí sa k prežitiu znechutenia a márnosti ešte len blížia.

Má byť pomáhané ľuďom v ich bolesti, vyplývajúcej z prežívania márnosti. A podstata tejto pomoci spočíva v poznaní zmyslu života. Skutočného zmyslu života, ktorým je snaha o návrat do našej domoviny, do ríše Ducha.

Svetlo Pána, nachádzajúce sa v súčasnosti v blízkosti Zeme, sprostredkováva dostatok síl pre všetkých ľudí, aby sa zmenili a namiesto pokračovania v povrchnom blúdení životom našli jeho pravý zmysel a začali ho napĺňať.

Masy ľudí sa blížia k veľkej križovatke svojho bytia. A nie sú ani trochu pripravení na nastávajúce prežívanie. Preto sa dá očakávať, že sa o túto križovatku rozbijú.

Pripravení majú byť preto tí, ktorí majú spojenie so Svetlom, aby pomáhali všetkým, ktorí aj napriek nárazu na prežitie márnosti majú v sebe živú iskru citu a ducha, aby sa z nej mohla rozhorieť nádej na nové, krajšie a lepšie.

Ten, kto je čistého vnútorného založenia a horí v ňom plameň nádeje, bude Svetlom vedený nahor. Jeho pomocníci z výšin mu pomôžu odstrániť nános omamujúcej pozemskosti. Vnútro takéhoto človeka sa potom náhle zachveje radosťou, pretože Svetlo prenikne k jeho podstate a posilní jeho duchovno citové prebudenie.

Volanie z výšin premení márnosť v objavenie pokladu duchovnej iskry, prebývajúcej v našom vnútri, prejavujúcej sa prostredníctvom citu a svedomia, a tiež prostredníctvom detskej radosti z bytia. A táto iskra začne jasavo prenikať nahor, aby sa spojila s celkom všehomíra.

Len a len v nás sa nachádza križovatka, ktorá vedie buď k Svetlu a k životu, alebo k prázdnote a sebazničeniu. Prežitie márnosti nám má pomôcť, aby sme sme sa oslobodili od hroziacej prázdnoty. V správnom prežití márnosti sa v dnešnej dobe skrýva zázrak znovuzrodenia.

Preto je volané ku všetkým, ktorí dospeli až ku dnu prázdnoty v sebe samých! Svetlo Pána ku ním prúdi vo zvýšenej miere, aby ich posilnilo a priviedlo k novému životu, spočívajúcemu na nových základoch. Na základoch vnútornej čistoty a živého cítenia, ktoré sa majú stať jedinými určovateľmi našich činov.

Ku všetkým znie z výšin volanie: „Kto v sebe nesie vôľu k dobru, kto sa snaží o čistotu svojho vnútra a v tomto úsilí nikdy nepoľaví, ten bude povznesený a jeho čisté vnútro nájde záštitu v Pánovom Svetle.“

Vesmírom prúdi Svetlo Syna Človeka a prináša posilu a podporu každému vo vnútri čistému človeku. Všetko je pripravené k pomoci ľuďom, ktorí chcú kráčať životom tak, že sa pri všetkých svojich životných rozhodnutia budú riadiť svojim čistým citom a svedomím.

Nádej žiari, prúdi a je všade okolo nás! Držme sa jej, nesme ju v sebe a rozdávajme ju všade tam, kde je k tomu v človeku jeho prežívaním pripravená pôda.