Fascinujú ma dva paradoxy sprevádzajúce život a prácu Stanislava Štepku. Som presvedčený, že keby sa podarilo tohto bytostného divadelného autora, famózneho intuitívneho herca, textára a impresária prehovoriť na životný experiment a vypustiť ho na padáku na Severný pól, do roka by sme mohli vyslať polárnu výpravu, ktorá by akurát tak stihla prvú premiéru Eskimáckeho naivného divadla s jeho textami, pravdepodobne (pre nedostatok iných) aj v réžii, ale určite v hlavnej úlohe. A bolo by to pozoruhodne miestne obsahom, ale neodškriepiteľne svetové spracovaním. Paradoxom však je, že keď ho stretnete v Bratislave, či navštívite na predstavení, alebo máte šancu sa s ním porozprávať, neznejú zvony chrámové, nelietajú petardy, nie je to hviezda spadnutá z práve skončenej show – vyžaruje z neho Človečina. Je úprimne otvorený, jemný, prístupný. Možno v civile až nenápadný, keď hovorí: „Máločo významného som v živote urobil, čo by bolo vybočením z môjho životného štýlu.“
Náš rozhovor bol vtedy jubilujúci, až bilančný, lebo RND oslávilo 30-te výročie a Stanislav Štepka päťdesiatku. A to parádnym číslom – v polovici apríla mala v Slovenskom národnom divadle premiéru jeho hra Zverokruh. V exkluzívnej réžii Petra Mikulíka, v hviezdnom obsadení s Evou Krížikovou a Mariánom Labudom. Aj pre svoj súbor prichystal v Štúdiu S výnimočnú premiéru v réžii Milana Lasicu.
Tento rozhovor je v knihe v poradí druhý (prvý sme spolu viedli ešte keď som bol šéfredaktorom stredoškolského časopisu). Tento prebehol v roku 1994. Uvážte, či je vďaka odpovediam pána Štepku nadčasový:
O potrebe a užitočnosti stereotypu
Pred 17-timi rokmi ste mi pre stredoškolský časopis povedal, že by sa vám zišla taká šikovná horúčka, aby ste si mohol dobiť životné batérie. Predpokladám, že odvtedy ste si ich doprial zopár…
Dodnes som sa nezmohol na nejaké špeciálne pauzy na dobíjanie energie. Ale ak by som ich mal predsa len kdesi objaviť a pomenovať, bola by to moja rodina, Radošina a naše publikum, pretože práve jeho prítomnosť v hľadiskách od Košíc po Prahu a reakcie na to, čo vytvárame na javisku, sú mojou najistejšou a najspoľahlivejšou batériou… Nerád plánujem, nepíšem do zásoby. A máločo som také veľké urobil, čo by bolo vybočením z môjho spôsobu života a písania. Roky mám také jednoduché, možno až vidiecke pravidlá, ako sa motať a nestratiť sa na tomto malom kúsku sveta. Keď sa objaví niečo výnimočné, čo ma z tých vychodených koľají vybočí, skôr to považujem za príťaž. A dlho sa z toho spamätávam. Verte, ja som človek priam ukážkovo zápecnícky, staromódny a teda aj konzervatívny.
Pozoruhodná zhoda s pánom Lasicom, ale aj pánom Petrom Dvorským, ktorí v rozhovoroch so mnou obaja spomínali potrebu tvorivých páuz. Pán Lasica dokonca aj o užitočnej lenivosti, ktorou sa dá vyhnúť nadpráci. A predsa máte všetci traja za sebou pozoruhodné dielo. Dalo by sa teda očakávať, že patríte k typom hyperaktívnym až energickým. A ak nie, ako ste to všetko dokázali napríklad Vy stihnúť vytvoriť?
Môžem hovoriť iba za seba. Veľa času aj peňazí ušetrím tým, že neholdujem bujarej zábave, nechodím do krčiem a barov, hoci sa im nejako úzkostlivo nevyhýbam. Niekedy ma odtiaľ vyháňali fajčiari, dnes hlučný dorast. Myslím, že kľúčom k tomu, čo som kedy v živote dosiahol je – poviem to nešikovne – istý poriadok v sebe, či ešte nešikovnejšie povedané: rytmus práce a života. Asi bolo dôležité si ho vytvoriť a potom si do tohto nedať hovoriť.
Známy imunológ a básnik Miroslav Holub mi zasa hovoril o presnom plánovaní života i práce – dokonca na hodiny. Ako sa vám podarilo vžiť do toho najproduktívnejšieho rytmu života a práce? Kde boli tie prestupné body, či medzikroky k cieľu?
Nikdy som si nekládol priveľké ciele, ani som nebol – a dodnes nie som – mimoriadne programovo založený človek. Skôr iba tak, svojím vidieckym nosom vycítim, že čosi visí vo vzduchu. Ale aj tak sa mi často pri písaní stane, že to, čo už-už malo byť prvou šikovnou vetou na papieri, odsunie úplne nový nápad nabok a na papier sa prederie čosi celkom iné, možno v tej chvíli naliehavejšie. Teda žiadne cieľavedomé práce na architektúre života. Je to skôr celkom jednoduché pozorovanie a spisovanie obyvateľstva, domov, dvorov a neďalekého sveta. Dosť žijem tým, čo píšem – a naopak. Čím nechcem povedať, že celkom mechanicky prepisujem to, čo vidím na ulici. Ale to človečenské či človečinové z okolitého sveta ma asi zaujíma najviac. Potom je pre mňa pasiou o tom písať. Aj preto nepíšem dlho. Skôr dlhšie v sebe pracujem, často sa mi snívajú celé dialógy, aj scény. Moje postavy ma niekedy naháňajú ako neúspešného vidieckeho rozhodcu krížom-krážom cez pole. Rozprávam sa s nimi. Ráno o tom hovorím žene a ona sa čuduje a usmieva… Veľmi rád snívam…
O zberni nápadov a ich využití
Zapamätáte si to, čo nasnívate?
Ale áno, veď ja si sny aj zapisujem.
Nebohý mladý talentovaný básnik a dramatik Roman Hrabko mi popisoval, ako ho tie najlepšie nápady doslova prepadávali pri zaspávaní. Ale on bol lenivý si ich zaznamenať…
Každý deň si zaznamenávam približne takých desať-dvadsať riadkov. Skúste to niekedy, stačí si pre seba nájsť pol hodinu denne.
To je predsa úžasný podkladový materiál!
Asi vás sklamem, ale ja si tie svoje naivné zápisky zriedkakedy čítam. Mňa to už potom až tak veľmi nezaujíma. Len sa nádejam, že raz príde tá chvíľa, keď sa k tým zápiskom dostanem. Teraz treba pracovať na niečom inom, čo stojí za uvedenie na scéne.
Ja si píšem denník, ale ten je skôr pracovný, štatistický…
Skôr dám na pocity a detaily, takých je v mojich poznámkach najviac. Teším sa z krásy okamihu a detailu. Povedzme takýto výjav: celkom zabudnutý júlový večer, plná lúka ľudí, kriku, čapuje sa pivo a všade vládne bodrý hluk a stisk. A kdesi uprostred tej ľudovej haravary kvočí zohnutý, opustený a zabudnutý starý chlap, čo si starostlivo zaväzuje šnúrku na topánke…
Básnik Holan mal vraj taký básnický kufor, kam si ukladal útržky rôznych nápadov. Ja tých kufrov už mám za tie roky niekoľko, ale čím viac ich je, tým viac strácam odvahu sa cez tú haldu myšlienok prekopať a nájsť v danej chvíli tú pravú a potrebnú…
Každú horu zdoláte vytrvalosťou… Vstávam o pol siedmej a do druhej popoludní robím. Do tej svojej takzvanej činnosti si dokážem zaradiť nielen písanie, ale aj všeličo iné. Napríklad čítanie, ale aj to, že len tak hľadím z okna dolu na chodník, kde vidím nášho poštára, ako sa zrazu do čohosi zaujímavého začítal… alebo suseda, ktorý našiel v kontajneri korytnačku a zrazu nevie, čo s ňou… Keď čítam, čítam pomaly a poriadne. Popoludní hodinku-dve spím. Potom idem do divadla, ktoré by som nerád nazval pracoviskom. Som totiž taký zvláštny človek-maród, čo sa v divadle na javisku lieči z vlastných chorôb, ale aj z nemocí sveta.
A nie je popoludňajší spánok stratou času?
Žiaden strach, ten čas tratíte aj tak… „Kde sa ponáhľate, šialenci?“ pýta sa jedna z postáv v hre Konečná stanica, a sama si odpovedá: „Jedine tak na cintorín!“ Ale ten môj popoludňajší spánok nie je iba vylihovanie. Akoby do mňa poobede na chvíľu nabehla upratovacia čata.
Robí poriadok?
Tuším aj to. Možno sa to nedá napasovať na každého, ale mne takýto denný režim ohromne vyhovuje.
Viac o divadle a politike, ale aj o tom okolo nás a o tom, čo je v nás, nájdete TU: https://tulacky.net/s-panom-stanislavom-stepkom-nielen-na-temu-divadlo-a-politika/
.JPG)
