Skončila. Dnes je každý múdry, každý má názor a každý má riešenie. Aj ja. Naši športovci ukázali čo vedia a na čo majú. Z Talianska nepriniesli nie len žiadnu medailu, ale nedosiahli ani jeden oslnivý výsledok, ak nerátam hokej.
Pozrime sa prečo. Prečo v minulosti nosili, dnes nenosia. Nenosia nie len z Olympiád, ale ani z iných veľkých medzinárodný podujatí. Takže prečo.
Každý šport potrebuje širokú základňu, aby bolo z čoho vyberať talenty. Športy potrebujú odborníkov, aby vedeli talenty objaviť, potrebujú priestory, vybavenie a trénerov, aby z diamantov vybrúsili brilianty.
Čo bolo a už nie je. Zlom nastal po tzv. revolúcii. Dovtedy boli základné športové organizácie takmer v každej obci. Vznikali podľa miestnych pomerov, podľa konkrétneho záujmu, často len podľa nadšenca ktorý dokázal presvečiť a potom nastúpili dobrovoľníci v akcii Z, miestne výrobné jednotky požičali techniku. Nový klub požiadal o pomoc štátnu organizáciu (ČSTV, Zväzarm) od ktorej získali vybavenie. Časom nadobudli potrebné vybavenie pre daný šport, vzdelaný a priebežne školený personál trénerov, cvičiteľov a rozhodcov. Organizácie boli združované, medzi sebou súťažili. Velké kluby vyberali a prijímali najlepších športovcov a vytvárali podmienky pre ďalší rast. To všetko sa dialo na základe nadšenia, dobrovoľnosti a významnej pomoci štátu. Štát prispieval na činnosť aj na budovanie. Športy organizovala zložka štátu Československý zväz telesnej výchovy a športu, resp. už spomínaný Zväzarm orientovaný na branobezpečnostné športy a činnosti. Bez masovej základne a bez vybudovaných športovísk je šport na vysokej úrovni nemožný.
Dnes je šport iba predmetom predvolebných sľubov. Politické strany vznikajú a zanikajú podľa toho, akého bezškrupulózneho majú vo svojom čele rétora. Túto oblasť nebudem rozvíjať, všetci už máme bohaté skúsenosti a väčšinu „lídrov“ poznáme. Pred každými voľbami sa nejaký ďalší objaví, ale konečný výsledok je rovnaký. Parafrázujem – sľuby, sľuby, sľuby. Predrevolučné športoviská odvial čas a rozšírili zoznam národných pamiatkových zrúcanín. Napríklad skokanské mostíky nad Štrbským plesom. Špinavý podraz sa podaril aj s cyklistickým štadiónom v Bratislave, či vodáckym areálom pre veslárov a rýchlostnú kanoistiku.
Ani Sagan, ani Vlhová nie sú deti systému. Svoje úžasné úspechy dosiahli iba vďaka vlastnej vôli, nekonečnej obety rodiny, vďaka šťastným náhodám a organizačným schopnostiam rodičov. Na týchto parametroch nie je možné stavať budúcnosť štátnej športovej reprezentácie. Vychovať športovca je beh na dlhú trať a podenkový život politickej stany je pre tento ciel prikrátky. Jediný areál ktorý funguje skoro ako klietka oktagonu je náš parlament. V ňom bez pravidiel dobre platení športovci sa po niekoľkých zápasoch regenerujú na horách a plážach niekoľko týždňov.
Som presvedčený, že kým sa o blaho občanov budú starať politické strany, beztrestní politickí nominanti, oligarchovia verejní či utajení – rovnako nepotrestatelní, na akúkoľvek dôstojnú reprezentáciu postavenú na premyslenej, dlhodobej a sústavnej podpore od štátu môžeme zabudnúť. Na ďalšiu olympiádu pôjdu už iba čelní politici vrátane prezidenta, nominovaní funkcionári a organizačný výbor.
.jpg)
