Pamätám si, ako bieli športovci pred zápasom pokľakli, aby si uctili čiernu matku. Teraz to pred ukrajinským názvoslovím miest nútime robiť aj našu matku – Slovenčinu. Nie len, že prestáva prechyľovať ženské priezviská, čím stráca charakteristickú vlastnosť nášho jasného, unikátneho a mimoriadne presného jazyka, ale začala sa poklonkovať aj Ukrajinčine. Už nepíšeme Kyjev, Charkov, ale Kijiv a Charkiv. Ani ten jednoduchý počítačový korektor to nevie stráviť. Aj Jazykovedný ústav je v hlbokom predklone. Tak ako čuší keď konzumujeme Čechizmy a Anglikanizmy, čuší aj pred Ukrajinčinou.
Tu sa naša národná submisivita, ústupčivosť a dvojtvárnosť prejavuje v celej svojej úbohosti. Prečo necestujeme aj do Wien, do Róma, do Wenécie?, ale iba do Kijiva a Charkiva? Aj profesionálne zložky verejného života jazyk prznia ako hulán slúžku. Jazykovedný ústav je už veľmi dávno zrelý do štátneho kompostu. Je to inštitúcia o ktorej by sa dalo pokojne povedať: štát v štáte. Ústav by mal chrániť náš národný klenot ako oko v hlave – veď kvôli tomu bola táto výsada Matici slovenskej odobratá a jemu zverená. Dnes vidíme, aký je v tom rozdiel. Kým Matičiari si jazyk vážili, zveľaďovali, uctievali ba často zaň aj trpeli, „ústavári“, to lepidlo národa jazyk slovenský, si vážia ako murár maltu. Nie len, že ho nezveľaďujú, neočisťujú od nánosov iných jazykov, ale v tichosti čušia a sú radi, že ich národ platí.
Novinári, redaktori verejnoprávnych inštitúcií, právnici, sudcovia, policajti, obchodníci, proste rôzne inštitúcie majú vlastný žargón a sú naň hrdí. Ak im má človek rozumieť, musí požiadať o preklad. Myslíte si, že o takýto stav usiloval Bernolák, Štúrovci, Hatala. Sme v stave, keď Slovák prestáva Slovákovi rozumieť, keď jedna generácia nechápe o čom tá druhá „točí“. Hovorím o nánose slov z cudzích jazykov, o vulgarizmoch bežných už aj v slovníku krajšieho pohlavia, hovorím o arogancii v reči, o jazykovej ignorancii, o klesajúcej slovnej zásobe, o neovládaní časovania, skloňovania, o hrubých chybách v pravopise. Slovenčina sa krčí aj v školách všetkých stupňoch, tie najvyššie nevynímajúc.
Je nie len smutné, že Slovenčina je v pokľaku, ale je to aj nebezpečné. Veď to jediné, čo národ spája je spoločný jazyk. Ak ho stratíme, a sme na hrozivej ceste, prídeme o jedinú spoločnú hodnotu. Nespája nás náboženstvo, politika, pôda, kultúra ani svetonázor. Dokonca nás prestala spájať aj rodina. Veď máloktorá je potvrdená právoplatným zväzkom, ba čo je ešte horšie každá druhá je rozlúčená. Z detí vychovávame solitéry, starí rodičia bývajú príťažou, čoraz viacej do popredia vystupuje hodnota zážitkov, tam kde stačilo slovo a daná ruka musí dnes ležať overená zmluva.
Vráťme Slovenčinu na piedestál úcty – stojí za to.
