V médiách sa čoraz častejšie objavujú správy o agresívnom správaní detí a mladých ľudí. Bitky, šikana, výbuchy hnevu, strata rešpektu voči autorite. Reakcia býva rýchla: „Dnešná mládež je horšia.“
Takéto vysvetlenie je pohodlné, no pomenúva len dôsledok. A je nepravdivé.
Mládež nie je agresívna preto, že by sa rozhodla byť agresívna.
Mládež je agresívna vtedy, keď je dezorientovaná.
A dezorientácia nevzniká v hlave dieťaťa. Vzniká v prostredí.
1. Škola – môže zmierňovať, ale nie nahradiť
Nová kurikulárna reforma priniesla zmenu obsahu vzdelávania. Menej memorovania, viac kompetencií, viac komunikácie, viac diskusií. Objavili sa ranné kruhy, dôraz na sociálne zručnosti, mediálnu gramotnosť, kritické myslenie.
To všetko je krok správnym smerom.
Lenže reforma sa sústreďuje najmä na obsah učenia, nie na hlbokú otázku správania a formovania charakteru.
Škola môže učiť empatii.
Môže vytvárať bezpečné prostredie.
Môže zmierňovať konflikty.
Ale škola nedokáže nahradiť základnú vec – stabilnú mieru, ktorú si dieťa prinesie z domu.
„Škola môže zmierňovať dôsledky. Základ však vzniká inde.“
Ak rodinné a spoločenské prostredie nie je stabilné, škola sa stáva hasičom, nie architektom.
2. Rodina – deklarovaná hodnota, oslabená realita
Zákon o rodine hovorí, že rodina je základnou bunkou spoločnosti. Rodičia majú právo a povinnosť vychovávať deti a zabezpečiť ich harmonický vývoj.
Na papieri je to jasné.
Ale otázka znie: vytvárame rodičom podmienky, aby túto úlohu mohli plniť?
Dnes je veľa detí vychovávaných jedným rodičom.
Mnohé rodiny fungujú pod ekonomickým tlakom.
Čas sa stáva luxusom.
Dieťa nepotrebuje dokonalého rodiča.
Potrebuje prítomného rodiča.
„Dieťa bez hraníc nie je slobodné. Je stratené.“
Hranice sa však nedajú delegovať. Nastavujú sa rozhovorom, príkladom a dôslednosťou. A na to treba čas.
3. Práca rodičov – tichý, ale rozhodujúci faktor
Zákonník práce poskytuje rodičom určité možnosti – rodičovskú dovolenku, úpravu pracovného času, ochranu počas starostlivosti o malé deti.
Ale realita je iná.
Rodičia pracujú dlhé hodiny.
Finančný tlak núti k plným úväzkom bez skutočnej flexibility.
Jednoosobový rodič balansuje medzi prežitím a výchovou.
Unavený rodič nie je zlý rodič.
Je vyčerpaný rodič.
A vyčerpanosť sa prenáša.
Tu však vstupuje do hry ďalší dôležitý aktér: zamestnávateľ.
Zamestnávatelia môžu byť len ekonomickými subjektmi.
Ale môžu byť aj stabilizačným prvkom spoločnosti.
Flexibilné pracovné modely, reálne dostupné skrátené úväzky, podpora práce z domu, pochopenie pre rodičovské povinnosti – to nie je slabosť. To je investícia do budúcnosti.
„Ak chceme menej agresívne deti, musíme vytvoriť podmienky, aby rodičia mohli byť rodičmi.“
4. Tretí sektor a cirkev – zabudnutý rozmer
Štát sám všetko nevyrieši.
Podnikatelia všetko nezvládnu.
Škola všetko nenaučí.
Stabilné prostredie vzniká vtedy, keď spolupracujú všetky piliere spoločnosti.
Tretí sektor môže vytvárať komunitné programy, mentoring, bezpečné priestory pre deti.
Cirkev a duchovné spoločenstvá môžu poskytovať hodnotový rámec, ktorý presahuje okamžitý prospech.
Komunity môžu vytvárať pocit spolupatričnosti.
Keď tieto piliere spolupracujú, vzniká rovnováha.
Keď sa od seba odtrhnú, vzniká chaos.
5. Digitálny zosilňovač
Do nestabilného prostredia vstupuje digitálny svet – rýchly, impulzívny, bez filtrov.
Rýchle podnety.
Okamžité reakcie.
Neustále porovnávanie.
Dieťa bez pevných hraníc doma a bez jasného smeru v spoločnosti sa v ňom ľahko stratí.
A ten svet neodmeňuje trpezlivosť. Odmeňuje impulz.
Agresivita je často len neschopnosť regulovať napätie.
A reguláciu sa učíme v bezpečí, nie v hluku.
6. Skutočný problém: strata miery dospelých
Možno najťažšia veta znie takto:
„Ak dospelí stratia mieru, deti stratia smer.“
Spoločnosť je dnes napätá. Polarizovaná. Cynická.
Deti to sledujú.
Vidia, ako sa dospelí hádajú, ako sa pravda mení podľa tábora, ako autorita stráca váhu.
Ak je svet dospelých plný chaosu, dieťa reaguje chaosom.
Agresivita je často volaním po pevnosti.
7. Riešenie nie je jednovrstvové
Ak chceme menej agresívnu mládež, nezačínajme pri deťoch.
Neexistuje jedno riešenie. Ide o súhrn viacerých krokov.
Začnime pri sebe.
Začnime pri miere, ktorú žijeme doma.
Pri pravidlách, ktoré dodržiavame.
Pri pravde, ktorú neohýbame podľa situácie.
Reforma vzdelávania je dôležitá. Škola musí pokračovať v budovaní sociálnych kompetencií.
Zákon o rodine je potrebný a rodinná politika musí posilniť stabilitu rodín.
Zákonník práce môže pomôcť a pracovné právo by malo viac reflektovať potrebu rodičovského času.
Spoločnosť musí obnoviť mieru v správaní dospelých, nastaviť rovnaké pravidlá pre všetkých.
Ale bez vnútornej miery dospelých zostanú všetky reformy len textom.
A deti budú ďalej hľadať smer v hluku sveta, ktorý im nedal pevný kompas.
A my všetci si musíme priznať jednu vec:
„Dieťa nie je problém. Dieťa je dôsledok.“
Štát, podnikatelia, tretí sektor aj cirkev – každý má svoj diel zodpovednosti.
Keď každý plní len svoju časť a nehľadí na ostatných, rovnováha sa stráca.
Keď sa obnoví spolupráca a miera, obnoví sa aj smer.
A možno potom nebudeme hovoriť o agresívnej mládeži,
ale o generácii, ktorá vyrastá v stabilnom prostredí.
Poznámka autora:
Ak sa dnes pýtame, čo sa deje s mládežou, mali by sme sa zároveň pýtať, čo sa deje s nami dospelými. Tento text je výzvou na obnovu miery – v rodine, v práci, v škole aj vo verejnom priestore. Bez nej zostanú všetky reformy len úpravou povrchu.
„Budúcnosť sa nerodí v parlamente, ale v rodine.“
.jpg)
.JPG)
.jpg)
