Keď sa blížia voľby, diskutujeme o programoch, sľuboch, televíznych debatách a konfliktoch medzi stranami. Sledujeme výkony, porovnávame výroky, hodnotíme rétoriku.
Len zriedkavo si však položíme tichšiu otázku:
Odkiaľ ten človek vzišiel?
Nie geograficky.
Nie stranícky.
Ale hodnotovo.
Každý z nás si nesie mieru, ktorú sa naučil doma.
Mieru, ktorú videl v správaní rodičov.
Mieru, ktorú zažil v tom, ako sa riešili konflikty, ako sa hovorila pravda, ako sa niesla zodpovednosť.
Politik nie je bytosť, ktorá vznikne v deň kandidatúry.
Je pokračovaním svojej minulosti.
Ak niekto vyrastal v prostredí, kde sa úspech dosahoval za každú cenu, bude mať iný reflex než ten, kto vyrastal v prostredí, kde sa viac cenila poctivosť než výhoda.
Ak niekto celý život fungoval v prostredí, kde sa pravidlá obchádzali, bude ich aj v politike vnímať ako pružné.
Miera, ktorú si človek osvojí v mladosti, sa v moci znásobí.
„Moc nemení človeka. Moc len ukáže, kým už dávno bol.“
Preto by sme si pred voľbami nemali klásť len otázku:
„Čo sľubuje?“
Ale aj otázku:
„Akú mieru si nesie?“
Nie je to výzva na preverovanie rodokmeňov ani zásah do súkromia.
Je to výzva na vnímanie charakteru.
Ako hovorí?
Ako reaguje na kritiku?
Ako znáša zodpovednosť?
Ako sa správa k slabším?
Ako vysvetľuje vlastné chyby?
Z toho sa dá vyčítať viac než z programu.
Spoločnosť často očakáva, že politika zmení charakter ľudí.
V skutočnosti politika len zosilní to, čo v nich už je.
Ak chceme žiť v prostredí, kde sa pravidlá neohnú podľa tábora, musíme hľadať ľudí, ktorí si už pred vstupom do verejného života niesli vnútornú mieru.
Nie dokonalosť.
Mieru.
A možno práve tu sa začína zodpovednosť voliča.
Nie vo výbere najhlasnejšieho.
Ale v rozpoznaní toho, kto vie držať rovnováhu aj bez potlesku.
„Lebo štát je len zosilneným obrazom miery tých, ktorých si doň vyberieme.“
.jpg)
.JPG)
.jpg)
