Akosi sme zabudli na technický pokrok ľudstva kombinovaný s následkami kampaní ochrancov zvierat. O tých som spísal samostatnú štúdiu, keďže ide o v súčasnosti zrejme najkontraproduktívnejšiu ochranársku činnosť, viď premnoženie ochranárov zvierat s následkom premnoženia nielen medveďov. Ďalších príkladov je plná kniha „Zver, Zvieratá, Zvieratká a my (Príbehy, poviedky, úvahy)“.

   Ale mám aj aktuálny príklad v technológii pascí na myši!

   Naši predkovia vynašli drotársku klietku, do ktorej myš ľahko vošla, ale už nevyšla. Nevýhoda bola v tom, čo s takto lapenou myšou? Oni by tú dilemu nemali, my naočkovaní „progresívnymi“ zákrutami mysle, áno.

   S technickým pokrokom potom prišiel vynález lepidla na myši. To malo byť naliate do kruhu, v ktorého strede bola návnada. Opäť nastal problém, čo s prilepenou živou myšou? Súčasníci odkojení ľudskými právami a výzvami ochrancov zvierat, aby boli tie isté práva dopriate aj nemým tvorom, nie sú pripravení na náročnú operáciu vybabrania myši z lepidla a následnej likvidácie hlodavca (zámerne používam tento výraz, aby tá likvidácia tak nebolela). Ďalšie absurdity takých úvah nájdete tu: https://tulacky.net/gustav-murin-ludske-prava-zvieratam/

   Moderným chalupárom sa ponúka „Humánna pasca“, čo je akési vedro s tajomnou „humánnou“ funkciou. V ponuke sú aj ďalšia „humánna pasca“ v podobe akejsi klietky (takže živú chytenú myš vyhodíte pred chalupu a ona sa vám známou dierou vráti?), dokonca „Vysoko citlivá živá pasca“, „Elektrická pasca“ (?!), „Dvojitá pasca“, „Myší kupola“ a asi desiatky ďalších vynálezov. Osamotene tu ostáva klasická pasca z drevnej doštičky a drôtenej nástrahy. Tieto stáročia užívaní pasce boli jednoduché, z prírodného materiálu a vysoko účinné. Dá sa dokonca povedať, že aj „humánne“, pretože myš končila svoju životnú púť priam bleskovo a teda bezbolestne. Lenže také už v bežných obchodoch takmer nenájdete. Tak sme kúpili, čo bolo po ruke a sľubovalo, že poslúži. Je to čierne, umelohmotné a namiesto háčika, kam sa zahákla návnada, je tu akási lopatka s voľne položenou návnadou. Myš je zviera vysoko prispôsobivé. Prvé noci s novou pascou spoľahlivo vyjedli návnadu bez toho, aby inžinierom-vynálezcom urobili tú radosť a pritlačili na lopatku, čo malo spôsobiť zaklapnutie pasce. Tak sme tú návnadu zafixovali lepidlom, aby s ňou myš musela aspoň trochu vážnejšie pohnúť. A výsledok sa dostavil – nehumánny!!! No čo si pomyslíte o umelohmotnej pasci, ktorá síce zaklapne, ale tak „humánne“, že to myš len pričapí a ona aj s tou pascou potom kočuje po miestnosti a celú noc sa trápi?! A čo sa takou myšacou kalikou potom „humánne“? Nespomínam to len tak, ale ako názorný príklad, ako ďaleko sme sa dostali „vďaka“ samozvaným Spasiteľom zvierat, hoci súbežne s tým sa k ľudským bytostiam priam zversky brutálne správajú napríklad izraelskí okupanti palestínskych území. Že sa to nedá porovnávať? Ale áno, práve naopak! Dobrovoľne sme sa po roku 1989 vrhli do „západniarskeho raja“ a práve od nich sme prevzali farizejskú morálku, kedy muška tam, kde oni chcú, je div že nie predmetom súdnych sporov, ale genocída ľudských bytostí je im zjavne ľahostajná. Najfanatickejší z nich nadraďujú svojich domácich miláčikov nad ľudské bytosti. Trpiaceho človeka by prekročili, nad myškou v klepci aj slzu uronia. Ten nadpis tejto úvahy je teda navýsosť oprávnený a aktuálny.

   Tak teda ako, priatelia, spomenieme si ešte na tú číročistú dedinskú morálku, kedy si vedeli susedia pomôcť bez toho, aby to vyhlasoval miestny rozhlas, a myši neboli problém, ak tak, tak myšací…

   Aktualizovaná a rozšírená úvaha publikovaná pôvodne v rubrike „Božie mlyny Gustáva Murína“ v Extra Plus č. 1/2026.