Unavená spoločnosť je pre štát väčším varovaním než nahnevaná

Korupcia, spory a politické divadlo sú len symptómy. Skutočným testom je, či štát dokáže niesť zodpovednosť za vlastné pravidlá a rozhodnutia.

Slovensko dnes nevyzerá ako krajina na pokraji výbuchu.
Nevidíme masové protesty každý týždeň. Nevidíme kolaps inštitúcií. Nevidíme chaos na uliciach.

A predsa niečo cítiť.

Nie hnev.
Skôr únavu.

Únavu z toho, že veci sa menia pomaly – a často nie k lepšiemu.
Únavu z toho, že politika pôsobí ako nekonečný spor o mená, nie o riešenia.
Únavu z toho, že dôvera sa vyžaduje, ale nevysvetľuje.

Táto únava je dnes silnejšia než akýkoľvek jednorazový škandál.

Keď sa štát vzďaľuje od každodenného života

Bežný človek nerieši geopolitické rámce ani veľké ideologické spory.
Rieši, či:

• bude jeho právo chránené bez známostí,

• rozhodnutia budú predvídateľné,

• pravidlá budú platiť rovnako pre všetkých,

• systém bude fungovať aj bez osobných kontaktov.

Ak má občan pocit, že odpoveď na tieto otázky je neistá, začína sa vzďaľovať. Nie fyzicky. Mentálne.

Prestáva veriť, že štát je jeho.
Začne ho vnímať ako cudziu štruktúru, ktorú treba obchádzať, nie ako dom, ktorý treba budovať.

A v tej chvíli sa začína skutočný problém.

Korupcia ako symptóm, nie príčina

Keď sa hovorí o oslabovaní boja proti korupcii v demokratických krajinách, nejde len o peniaze. Ide o signál.

Korupcia nie je iba o obálkach.
Je o tom, že systém:

• toleruje priemernosť,

• odkladá zodpovednosť,

• uprednostňuje lojalitu pred odbornosťou,

• rieši formu namiesto podstaty.

A to je proces, ktorý sa nedeje naraz.
Deje sa potichu.

Najprv sa vysvetľuje, prečo sa veci nedajú urobiť rýchlejšie.
Potom sa vysvetľuje, prečo niektoré rozhodnutia nie sú úplne ideálne.
A napokon sa prestane vysvetľovať vôbec.

Spoločnosť to cíti.

Politika ako divadlo, štát ako kulisa

Dnešný verejný priestor je plný slov.
Ale slov, ktoré sa míňajú účinku.

Konflikt predáva. Sarkazmus zabáva.
Ale budovanie dôvery si vyžaduje niečo iné: pokoj, presnosť a zodpovednosť.

Ak sa politika zredukuje na výmenu ironických poznámok, štát sa zmení na kulisu.
Funguje navonok. No vnútri sa vytráca zmysel služby.

A služba je podstatou štátu.

Nie moc.
Nie marketing.
Nie víťazstvo nad protivníkom.

Služba občanovi.

Čo spoločnosť skutočne trápi

Nie je to jedna kauza.
Nie je to jeden politik.
Nie je to jedna reforma.

Je to pocit, že:

• pravidlá sa menia častejšie než dôvody,

• zodpovednosť je rozptýlená,

• hlas občana je počúvaný iba počas kampane.

Ľudia nepotrebujú dokonalosť.
Potrebujú stabilitu.

Nepotrebujú dokonalých politikov.
Potrebujú predvídateľné rozhodovanie.

Nepotrebujú veľké sľuby.
Potrebujú pocit, že štát koná s mierou a rozumom.

Malý štát nemá luxus experimentovať s dôverou

Slovensko je malá krajina.
A malé krajiny si nemôžu dovoliť hazardovať s tým, čo ich drží pokope.

Najsilnejšou infraštruktúrou štátu nie sú diaľnice ani budovy úradov.
Je ňou dôvera medzi občanom a inštitúciou.

Ak sa dôvera oslabí, systém začne fungovať pomalšie.
Rozhodnutia budú spochybňované.
Zákony budú obchádzané.
A každý bude hľadať skratku.

To je cesta k oslabeniu, nie k stabilite.

Nie je neskoro. Ale je čas prestať sa tváriť, že všetko je v poriadku

Slovensko ešte nie je v bode zlomu.
Ale je v bode rozhodovania.

Buď budeme pokračovať v modeli, kde sa veci vysvetľujú až po probléme.
Alebo sa naučíme nastavovať pravidlá tak, aby problém nevznikal.

To si vyžaduje:

• jasnú zodpovednosť,

• transparentné rozhodovanie,

• menšiu teatralitu a väčšiu odbornosť,

• menej marketingu a viac ticha pri práci.

Možno to neznie dramaticky.
No práve v tom je sila.

Ticho pred obnovou

Spoločnosť dnes nie je výbušná.
Je citlivá.

Vníma, keď sa s ňou komunikuje ako s partnerom.
A rovnako vníma, keď sa s ňou manipuluje.

Ak má Slovensko zostať stabilnou krajinou v neistom svete, nebude to výsledok jedného zákona ani jedného lídra.

Bude to výsledok rozhodnutia, že:

• štát má niesť zodpovednosť za vlastné pravidlá,

• právo má chrániť realitu, nie formu,

• moc má slúžiť, nie dominovať.

Nie je to revolučná myšlienka.
Je to návrat k rovnováhe.

A možno práve to dnes spoločnosť potrebuje najviac – nie ďalší spor, ale istotu, že rozum ešte neodišiel z verejného priestoru.