Keď dobrý úmysel nestačí: o ochrane detí, anonymite a zodpovednosti moci

Krátky úvod na orientáciu čitateľa

Verejná diskusia o ochrane detí v digitálnom priestore sa v posledných mesiacoch výrazne zrýchľuje. V niektorých krajinách už zazneli oficiálne vyjadrenia najvyšších politických predstaviteľov o preberaní zahraničných modelov regulácie sociálnych sietí, inde sa o podobných krokoch začína hovoriť zatiaľ len v náznakoch. Práve v takýchto chvíľach je dôležité spomaliť, odložiť emócie a pozrieť sa na navrhované riešenia nie podľa úmyslu, ale podľa dôsledkov, ktoré môžu priniesť dnes aj zajtra.

Hlavný text

Ochrana detí v digitálnom priestore je legitímna a potrebná téma.
Nikto rozumný nespochybňuje, že nekontrolovaný prístup detí k sociálnym sieťam, algoritmom a toxickému obsahu má dlhodobé psychologické a spoločenské dôsledky. Otázka však neznie či deti chrániť, ale ako, a za akú cenu.

V poslednom období sa v Európe objavujú návrhy, ktoré idú cestou zákazu sociálnych sietí pre deti do určitého veku, najčastejšie do 15 rokov. Na prvý pohľad ide o jednoduché a zrozumiteľné riešenie. Problém však vzniká v momente, keď sa z dobrého úmyslu stane technická a právna realita.

Vek bez identity neexistuje

Aby bolo možné vynútiť vekové obmedzenie, je potrebné vedieť, koľko má používateľ rokov.
Aby bolo možné vedieť, koľko má rokov, je potrebné vedieť, kto je.

Toto nie je ideológia ani politický názor, ale obyčajná logika a technologický fakt.
Vek nie je samostatná informácia – je vždy viazaný na konkrétnu osobu a jej identitu. Neexistuje technické riešenie, ktoré by plošne, spoľahlivo a dlhodobo overovalo vek bez toho, aby sa dotklo identity.

Problém nevzniká dnes, ale zajtra

Samotné zavedenie vekového overovania ešte nemusí znamenať zneužitie. Skutočný problém je v precedense. Ak raz spoločnosť prijme, že prístup k bežným komunikačným platformám je podmienený overením identity, vzniká nástroj, ktorý možno v budúcnosti použiť aj na iné účely.

Nie preto, že by to niekto dnes plánoval, ale preto, že:

• krízy prichádzajú nečakane,

• politické tlaky sa menia,

• a nástroje, ktoré už existujú, sa vždy použijú skôr než tie, ktoré by bolo potrebné nanovo vytvoriť.

Dejiny moderných štátov opakovane ukazujú, že dočasné a výnimočné opatrenia sa veľmi ľahko stávajú trvalými.

Anonymita nie je výsadou, ale poistkou

Anonymita na internete neexistuje preto, aby ľudia mohli ubližovať. Existuje preto, aby:

• obete násilia mohli hovoriť bez strachu,

• zamestnanci mohli upozorniť na korupciu,

• občania mohli kritizovať moc bez okamžitej osobnej odvety.

Zrušenie anonymity sa nemusí prejaviť represiou. Oveľa častejšie sa prejaví autocenzúrou – tichým rozhodnutím ľudí mlčať, nevyčnievať a nepripomínať sa. Spoločnosť potom neumlčí zákon, ale strach z viditeľnosti.

Otázka proporcionality

Ak chceme chrániť deti, musíme si položiť základnú otázku právneho štátu:

Je navrhované riešenie primerané cieľu a neexistuje menej invazívna alternatíva?

Kým na túto otázku neexistuje poctivá odpoveď, je namieste opatrnosť. Nie odmietanie, nie hystéria, ale vedomé spomalenie. Pretože ak sa hranica raz prekročí, návrat späť býva veľmi ťažký.

Oponentúra: najčastejšie protiargumenty

1. Ochrana detí má prednosť pred anonymitou

2. Existujú technické riešenia bez identifikácie

3. Kto nemá čo skrývať, anonymitu nepotrebuje

4. Bez tvrdých opatrení to nejde

5. Obavy zo zneužitia sú hypotetické

Na všetky tieto námietky existujú racionálne odpovede, ktoré ukazujú, že problém nie je v ochrane detí, ale v plošnosti a nezvratnosti navrhovaných riešení.

Oponentúra: najčastejšie protiargumenty a poctivé odpovede

Oponentný argument č. 1: „Ochrana detí má prednosť pred anonymitou dospelých.“

Argument oponenta:
Deti sú zraniteľná skupina a spoločnosť má povinnosť ich chrániť aj za cenu obmedzenia niektorých slobôd dospelých. Anonymita nie je absolútne právo.

Odpoveď:
S týmto tvrdením sa dá v princípe súhlasiť. Žiadne právo nie je absolútne.
Otázka však neznie, či možno slobodu obmedziť, ale do akej miery a akým spôsobom.

V právnom štáte platí princíp proporcionality:

• zásah musí byť nevyhnutný,

• primeraný,

• a najmenej invazívny z možných.

Ak ochrana detí automaticky vedie k plošnému zásahu do anonymity všetkých používateľov, nejde už o cielené opatrenie, ale o systémovú zmenu charakteru verejného priestoru. Takýto krok si vyžaduje mimoriadne vysoký dôkazný štandard a širokú spoločenskú dohodu.

Oponentný argument č. 2: „Existujú technické riešenia overenia veku bez identifikácie.“

Argument oponenta:
Moderné technológie (AI odhad veku, certifikáty tretích strán, tokeny) umožňujú overiť vek bez toho, aby štát alebo platformy poznali identitu používateľa.

Odpoveď:
Tieto riešenia môžu fungovať v obmedzených alebo dobrovoľných režimoch, nie však ako plošne vynútiteľný právny mechanizmus.

Každé „bezidentitné“ riešenie má jeden zo zásadných problémov:

• buď je obchádzateľné (a teda právne slabé),

• alebo je nepriamo viazané na identitu (biometria, doklad, bankový vzťah),

• alebo vytvára nového sprostredkovateľa identity, ktorý zhromažďuje extrémne citlivé údaje.

Ak má byť zákaz vymahatelný, systém sa vždy musí niekde oprieť o dôveryhodný zdroj pravdy o veku, a ten je v realite neoddeliteľný od identity.

Oponentný argument č. 3: „Kto nemá čo skrývať, anonymitu nepotrebuje.“

Argument oponenta:
Slušní ľudia anonymitu nepotrebujú, používajú ju len tí, ktorí chcú ubližovať alebo šíriť nenávisť.

Odpoveď:
Tento argument je psychologicky zrozumiteľný, ale spoločensky nebezpečný.

Anonymita neslúži na skrývanie zločinu, ale na ochranu legitímne slabších pozícií:

• zamestnancov voči zamestnávateľom,

• občanov voči moci,

• obetí voči agresorom,

• menšín voči väčšine.

Spoločnosť, ktorá podmieňuje slobodu prejavu osobnou identifikáciou, presúva zodpovednosť z moci na jednotlivca. Výsledkom nie je poriadok, ale ticho.

Oponentný argument č. 4: „Bez tvrdých opatrení sa deti ochrániť nedajú.“

Argument oponenta:
Mäkké riešenia zlyhali. Rodičia nemajú kontrolu, platformy zlyhávajú, štát musí konať.

Odpoveď:
Tvrdé opatrenia môžu byť niekedy potrebné, ale iba vtedy, ak:

• sú presne vymedzené,

• časovo obmedzené,

• a sprevádzané mechanizmami spätného vyhodnocovania.

Plošná identifikácia používateľov je nezvratný krok.
A nezvratné kroky by mali byť poslednou možnosťou, nie prvou reakciou na zlyhanie regulácie.

Oponentný argument č. 5: „Obavy zo zneužitia sú hypotetické.“

Argument oponenta:
Nikto dnes nechce sledovať občanov. Obavy sú prehnané a špekulatívne.

Odpoveď:
Právo a ústava neexistujú preto, aby reagovali na dobré časy, ale aby chránili spoločnosť v zlých časoch.

Zneužitie nie je otázkou úmyslu dnešných aktérov, ale možnosti budúcich aktérov.
Ak systém umožňuje zneužitie, raz k nemu dôjde – nie zo zlomyseľnosti, ale zo zmeny okolností.

Záver oponentúry

Táto diskusia nie je o tom, či chrániť deti alebo slobodu.
Je o tom, či dokážeme chrániť oboje naraz, bez toho, aby sme jednu hodnotu potichu obetovali druhej.

Ochrana detí si zaslúži rešpekt.
Anonymita si zaslúži ochranu.
A moc si zaslúži kontrolu, najmä vtedy, keď koná s dobrým úmyslom.

Oponentúra oponentúry: kde sa láme politický marketing

„Ide len o sociálne siete, nie o celý internet.“

Táto veta znie upokojujúco, ale je zavádzajúca. Sociálne siete dnes nie sú okrajovou službou. Sú hlavným verejným priestorom, kde prebieha spoločenská, politická a kultúrna diskusia. Ak sa identifikácia normalizuje tu, bude sa normalizovať aj inde. Nejde o rozsah dnes, ale o normu zajtra.

„Identifikácia nebude povinná, len kto chce službu.“

Tento argument ignoruje realitu digitálnej závislosti spoločnosti. Ak sa základná infraštruktúra verejnej diskusie podmieni identitou, nejde o slobodnú voľbu, ale o nepriamy nátlak. Sloboda, ktorú možno uplatniť len za cenu vylúčenia z verejného priestoru, prestáva byť slobodou.

„Slušní ľudia sa nemajú čoho báť.“

Toto tvrdenie sa opiera o predstavu, že normy a hodnoty sú nemenné. Nie sú. To, čo je prijateľné dnes, môže byť sankcionované zajtra. Anonymita nechráni zločin, ale časový odstup medzi výrokom a zmenou moci.

„Zákon sa dá neskôr upraviť alebo zrušiť.“

V praxi sa technické a identitné systémy nerušia, iba rozširujú. Investície, infraštruktúra a administratíva vytvárajú silný tlak na ich zachovanie. Právne je jednoduchšie pridať nové povinnosti než odstrániť staré.

„Kritici len strašia.“

Upozorňovanie na riziká nie je strašenie, ale zodpovednosť. Úlohou verejnej diskusie nie je vytvárať pohodlie pre politické rozhodnutia, ale preverovať ich odolnosť v čase krízy. Práve vtedy sa ukáže, či bol systém navrhnutý múdro alebo len rýchlo.

Záverečné slovo

Tento text nie je proti ochrane detí.
Je proti tomu, aby sa ochrana detí stala nevedomým ospravedlnením pre systémové zásahy, ktoré zmenia charakter slobody celej spoločnosti.

Dejiny ukazujú, že sloboda sa málokedy stráca náhle.
Častejšie mizne potichu – pod rúškom dobrých úmyslov, bezpečnosti a pohodlia.

Práve preto je dôležité klásť otázky skôr, než sa prijmú riešenia, ktoré už nebude možné vziať späť.