Keď zákon nestačí: zrkadlo pre sudcov a prokurátorov

Verejná diskusia sa dnes často točí okolo politikov, konfliktov a mediálnych prestreliek. Menej pozornosti sa však venuje tým, ktorí majú v rukách niečo omnoho dôležitejšie než politické vyhlásenia – dôveru v spravodlivosť.

Sudcovia a prokurátori nie sú volení v emócii chvíle.
Nie sú súčasťou politického cyklu.
A práve preto sa od nich očakáva viac než len formálna zákonnosť.

Očakáva sa vnútorná miera.

Zákon je nástroj.
Spravodlivosť je zodpovednosť.

Ak sa tieto dve veci oddelia, systém síce funguje, ale prestáva byť dôveryhodný. Rozhodnutia sú vydávané, spisy sa hýbu, paragrafy sedia – no spoločnosť má pocit, že pravda sa niekam stratila po ceste.

Nie každé zákonné rozhodnutie je spravodlivé.
A nie každá procesná korektnosť je morálne obhájiteľná.

Sudca ani prokurátor nemôžu niesť zodpovednosť len za to, že „postupovali podľa zákona“, ak výsledkom je dlhodobá nedôvera verejnosti. Právo totiž nevzniklo preto, aby sa dalo obhájiť samo sebou, ale aby slúžilo spoločnosti.

Tu sa dostávame k otázke, ktorú si justícia kladie len zriedka – a pritom je kľúčová:

Ak by som toto rozhodnutie musel obhájiť nie paragrafom, ale vlastným menom a svedomím, obstálo by?

Sudcovská a prokurátorská nezávislosť nie je ochranný štít pred kritikou. Je to záväzok k vyššiemu štandardu správania. Nezávislosť bez vnútornej disciplíny sa totiž mení na izoláciu od reality.

A izolovaný systém začne hovoriť jazykom, ktorému spoločnosť prestáva rozumieť.

Preto dnes nestačí hovoriť, že justícia je pod tlakom.
Každá moc je pod tlakom.
Rozdiel je v tom, ako naň reaguje.

Prečo justícia nemôže zostať neutrálna k vlastnej dôveryhodnosti

Justícia často reaguje na pokles dôvery obranným reflexom: poukazuje na tlak, politické útoky, mediálne kampane či nepochopenie verejnosti. To všetko môže byť čiastočne pravda. No existuje jeden bod, kde sa už nemožno skryť za vonkajšie okolnosti.

Dôveryhodnosť nie je niečo, čo justícia dostáva zvonka.
Je to niečo, čo si denne vytvára zvnútra.

Ak justícia zaujme postoj neutrality k vlastnej dôveryhodnosti – teda postoj „my si robíme svoje a verejnosť nech si myslí, čo chce“ – vzdáva sa tým jednej zo svojich základných opôr. Lebo právo bez dôvery sa mení na technický aparát, nie na spoločenský pilier.

Sudcovia a prokurátori nemusia vysvetľovať každé rozhodnutie médiám. Nemusia sa zapájať do verejných polemík. Ale nemôžu ignorovať dôsledky svojich rozhodnutí na dôveru spoločnosti.

Mlčanie tam, kde sa stráca zmysel, nie je neutralita.
Je to pasivita.

 

A pasivita v moci vždy pracuje proti nej samej.

Zodpovednosť ako chýbajúci článok nezávislosti

Nezávislosť justície sa roky chápe najmä ako ochrana pred politickým vplyvom. To je správne, ale neúplné. Každá skutočná nezávislosť má totiž dve strany.

Tou druhou je zodpovednosť.

Nie disciplinárna v zmysle trestania.
Ale vnútorná – schopnosť niesť následky vlastných rozhodnutí aj vtedy, keď sú zákonné, no spoločensky deštruktívne.

Ak nezávislosť nie je vyvážená zodpovednosťou, vzniká nerovnováha. A tam, kde je nerovnováha, vzniká pocit beztrestnosti. Nie nevyhnutne právnej, ale morálnej.

Justícia nepotrebuje viac ochranných múrov.
Potrebuje jasnejšie zrkadlá.

Zodpovednosť sudcu a prokurátora nie je v tom, že nikdy neurobia chybu. Je v tom, že chybu dokážu pomenovať, poučiť sa z nej a podporiť systémové zmeny, ktoré zabránia jej opakovaniu.

Práve tu sa otvára priestor pre zmysluplnú justično-bezpečnostnú reformu – nie ako politickú agendu, ale ako profesionálny záujem samotnej justície. Reformu, ktorá nastaví jasné pravidlá, zrozumiteľné procesy a jednotný rámec dokazovania tak, aby sa znížil priestor pre svojvôľu aj pre podozrenia.

 

Zodpovednosť nie je hrozbou nezávislosti.
Je jej podmienkou.

Justícia dnes nestojí pred útokom.
Stojí pred rozhodnutím.

Či bude trvať na formálnej zákonnosti, alebo sa prihlási aj k svojej spoločenskej úlohe. Či zostane uzavretým systémom, alebo sa stane morálnym referenčným bodom, ktorý dokáže spoločnosť upokojiť namiesto ďalšieho rozdeľovania.

Zrkadlo, ktoré je dnes nastavené sudcom a prokurátorom, nie je nepriateľské.
Je to pozvanie.

 

Rozdiel medzi zákonom a spravodlivosťou totiž nevytvára paragraf.
Vytvára ho človek, ktorý ho používa.


Blogy

Anton Čapkovič

Gustáv Murín

Marek Brna

Michal Durila

Ján Droppa

Ivan Štubňa

Šport

.

Armáda, konflikty, analýzy, história, vojenská technika

Zábava

.