Ctihodnosť ako zabudnutý pilier spravodlivosti

V niektorých právnych kultúrach sa sudcovi nehovorí len „pán sudca“. Oslovenie ctihodnosť nie je zdvorilostná fráza ani relikt minulosti. Je to neustála pripomienka, že sudcovská moc nie je len právomocou, ale predovšetkým morálnym záväzkom.

Ctihodnosť neznamená bezchybnosť. Znamená vnútornú hranicu, ktorú si sudca nedovolí prekročiť ani vtedy, keď by mohol – a ani vtedy, keď by mu to systém umožnil.

Práve tento rozmer sa z nášho justičného prostredia postupne vytráca.

Úrad sudcu sa čoraz častejšie redukuje na výkon funkcie, na technické posudzovanie sporov a na formálne rozhodovanie. Charakter, osobná miera a etický príklad sa odsúvajú na okraj. Výsledkom je tichý, no nebezpečný posun: sudca sa mení zo strážcu spravodlivosti na subjektívneho arbitra vlastného komfortu v systéme.

Tento posun sa neprejavuje nápadne. Prejavuje sa v detailoch. V majetkových pomeroch, ktoré sú v zjavnom rozpore s reálnymi možnosťami sudcovského príjmu. V rozsudkoch, ktoré sú síce formálne zákonné, no morálne prázdne. A najmä v signáloch, ktoré vysiela justícia smerom k mladým ľuďom.

Ak študent práva nevidí v sudcovi etalón cti, ale cestu k luxusu, justícia je infikovaná ešte skôr, než nový sudca zasadá na lavicu. Nejde o závisť ani o paušálne obvinenia. Ide o výchovný efekt systému, ktorý mení motiváciu povolania. A to je rozklad, ktorý sa šíri pomaly, no hlboko – ako rakovina v tkanive.

Osobitne znepokojujúcim javom je prax, keď sudcovia v sporoch so štátom, v ktorých nedošlo k reálnej majetkovej ujme a ich príjem bol zachovaný, žiadajú neprimerané finančné náhrady. V takých momentoch sa spravodlivosť mení na nástroj osobného obohatenia a autorita sudcu sa oslabuje zvnútra.

Etický postoj sudcu v takých prípadoch by mal vyzerať inak: pomenovať zlyhanie systému, požadovať ospravedlnenie, navrhnúť nápravu pravidiel a ukončiť vec tam, kde končí skutočná ujma. Všetko ostatné je zneužitím postavenia, ktoré má byť chránené práve preto, že má slúžiť spoločnosti, nie jednotlivcovi.

Sudca má mať nadštandardný plat nie ako privilégium, ale ako ochranu pred pokušením. Ak však ani tento ochranný mechanizmus nebráni sklzu do neetického správania, problém už nie je v systéme odmeňovania. Problém je v absencii ctihodnosti.

Justícia je vertikálny systém dôvery. Ak je jej vrchol etický, nižšie články – prokuratúra, vyšetrovatelia, orgány činné v trestnom konaní – majú prirodzený referenčný bod. Ak tento bod chýba, celý reťazec sa mení na technický aparát bez ducha, kde sa právo vykonáva, ale spravodlivosť sa vytráca.

Práve tu sa nachádza podstata justično-bezpečnostnej reformy, o ktorej sa dnes hovorí. Nie je to pokus o oslabenie súdnej moci. Nie je to útok na sudcov ako stav. Je to pokus o návrat k etalónu, ktorý bol v dejinách samozrejmosťou: že sudca má byť nielen zákonný, ale aj hodný dôvery.

Dejiny nepoznajú spoločnosť, ktorá by dlhodobo fungovala bez morálneho jadra spravodlivosti. Nepoznajú však ani pokus o reformu, ktorý by sa neusiloval trestať, ale zachrániť samotný pojem sudcu skôr, než sa vyprázdni.

Ctihodnosť nie je prežitok. Je to podmienka prežitia právneho štátu. A tam, kde sa z práva vytratí česť, nastupuje nebytíe – potichu, zákonne a bez odporu.

Poznámka autora:

Reforma, ktorá sa snaží vrátiť mieru do spravodlivosti, nie je hrozbou pre justíciu. Je jej poslednou ochranou.