Keď spoločnosť stratí kostru, začne si zamieňať pohyb za smer

V diskusiách pod textami o zodpovednosti a polycentrickom svete sa objavila pozoruhodná myšlienka: že spoločná miera spoločnosti nemôže byť len dohodou, ale musí mať charakter niečoho pevného – akéhosi morálneho „absolútna“, ktoré funguje ako kostra ľudského tela.

Táto metafora stojí za pozornosť.

Kostra neurčuje, kam človek ide.
Nehovorí mu, čo má robiť v každom okamihu.
Ale bez nej sa žiadny pohyb nemôže uskutočniť.

Spoločnosť funguje podobne. Môže mať tisíce zákonov, inštitúcií a procedúr, no ak chýba pevný vnútorný rámec, všetko sa začne ohýbať podľa momentálnej sily, nie podľa správnosti.

Dnes často zamieňame pohyb za smer.
Niečo sa deje, rozhodnutia sa prijímajú, reformy sa oznamujú – no čoraz menej je jasné, kam vlastne smerujeme a podľa čoho posudzujeme, či je to správne.

Preto sa otázka spoločnej miery vracia.

Nie ako náboženský príkaz.
Nie ako ideologická doktrína.
Ale ako tichá potreba mať niečo, čo nehlasuje, ale platí.

V minulosti mali civilizácie rôzne názvy pre tento základ: prirodzený zákon, svedomie, poriadok, Boží zákon, mravnosť. Slová sa menili, no funkcia zostávala rovnaká – vytvoriť rámec, ktorý stojí nad mocou aj nad väčšinou.

Problém dneška nie je v tom, že by ľudia odmietali dobro.
Problém je v tom, že sa bojíme pomenovať, že nie všetko je rovnako správne.

Relativizmus sa tvári ako sloboda, no v skutočnosti berie spoločnosti oporu. Ak je všetko vecou dohody, potom sa dohoda stáva silnejšou než pravda. A tam, kde je pravda slabšia než dohoda, nastupuje únava, cynizmus a ticho.

Spoločná miera preto nemusí byť vynucovaná.
Musí byť rozpoznaná.

Nie uložená zhora, ale prijatá zvnútra.
Nie kontrolovaná sankciou, ale nesená svedomím.

„Spoločnosť sa nerozpadá vtedy, keď poruší pravidlá, ale vtedy, keď už nevie, prečo ich mala.“

Ak sa dnes pýtame, ako sa dostať z krízy dôvery, odpoveď nie je v ďalšom zákone ani v ďalšej inštitúcii. Je v návrate k jednoduchým, zrozumiteľným princípom, ktoré platia pre každého rovnako – bez výnimiek pre mocných a bez alibi pre slabých.

Keď má spoločnosť kostru, môže sa hýbať slobodne.
Keď ju stratí, začne sa len zmietať.

A práve v tom je rozdiel medzi svetom, ktorý síce funguje, ale nikam nejde a svetom, ktorý vie, kam kráča – aj keď ide pomaly.

Poznámka autora:

“Morálne pravidlá nemusia človeka zväzovať. Naopak – sú tým, čo mu umožňuje stáť vzpriamene”.