Zvyšovanie spotrebnej dane z tabaku sa zvykne obhajovať dvoma argumentmi: zdravím a potrebou peňazí pre zdravotníctvo. Na prvý pohľad to znie logicky. Pri hlbšom pohľade však vzniká otázka, ktorú by si mala položiť každá politická sila, ktorá sa označuje za sociálnu.
Prečo majú problémy systému opakovane sanovať tí, ktorí majú najmenej možností sa brániť alebo zmeniť svoje správanie?
Fajčenie ako historická norma, nie voľba dneška
Veľká časť dnešných fajčiarov nevyrástla v prostredí prevencie a osvety. Vyrástla v spoločnosti, kde bolo fajčenie bežnou normou – pracovnou, kultúrnou aj mediálnou. Mnohí fajčia štyridsať či päťdesiat rokov, sú penzisti alebo ľudia blízko penzie, s nízkymi a fixnými príjmami.
Pre nich nie je zdražovanie cigariet „motiváciou k zmene životného štýlu“.
Je to priamy zásah do krehkej finančnej rovnováhy.
Ak má sociálna politika chrániť slabších, mala by rozlišovať medzi:
-
návykom zdedeným z minulého systému,
-
a slobodnou voľbou v podmienkach dneška.
Regresívna daň nie je sociálna politika
Spotrebná daň z tabaku je regresívna. To znamená, že:
-
čím je človek chudobnejší, tým väčšiu časť príjmu zaplatí,
-
a čím je bohatší, tým menej ho zdraženie reálne zasiahne.
V praxi to znamená jediné:
najviac platia tí, ktorí majú najmenej.
Ak je takýto zásah prezentovaný ako sociálne spravodlivý, nejde o sociálnu demokraciu, ale o rozpočtový pragmatizmus oblečený do morálneho jazyka.
Zdravotníctvo má viac peňazí než kedykoľvek predtým. Prečo to nestačí?
Do zdravotníctva dlhodobo prúdi čoraz viac financií. Rozpočty rastú, odvody sa zvyšujú, štát opakovane nalieva do systému nové zdroje. Napriek tomu sa pri každom ďalšom probléme siaha po rovnakom riešení – po ďalšom zaťažení vybranej skupiny obyvateľov.
Otázka preto neznie, či zdravotníctvo potrebuje peniaze.
Otázka znie, prečo ich má opakovane sanovať chudobný fajčiar, a nie:
-
neefektivita systému,
-
zlé riadenie,
-
plytvanie,
-
alebo parazitné mechanizmy, ktoré zo zdravotníctva dlhodobo odsávajú zdroje.
Ak peňazí pribúda a problémy pretrvávajú, problém nie je v ľuďoch.
Problém je v systéme.
Selektívna prísnosť ako znak pohodlia
Ak by štát uplatňoval rovnakú logiku na všetky závislosti a škodlivé návyky, musel by otvorene hovoriť aj o:
-
cukre,
-
ultra-spracovaných potravinách,
-
prejedaní sa,
-
chronickej nečinnosti,
-
a ďalších faktoroch, ktoré zdravotníctvo stoja obrovské peniaze.
To sa však nedeje. Nie preto, že by tieto problémy neexistovali, ale preto, že ich riešenie je politicky nepohodlné. Tabak je jednoduchý terč – stabilný, tichý a disciplinovaný.
Prísnosť, ktorá si vyberá len tam, kde sa to oplatí, nie je spravodlivosť. Je to pohodlie.
Prečo sa prísnosť neuplatňuje tam, kde sú náklady najvyššie
Osobitný paradox celej situácie spočíva v tom, že štát uplatňuje prísny daňový meter práve na skupinu, ktorá zdravotníctvo nezaťažuje najviac. Závislosti, ktoré generujú násobne vyššie verejné náklady, zostávajú mimo tejto logiky.
Tvrdé drogy a s nimi spojené javy – liečba v zdravotníckych a resocializačných zariadeniach, psychiatrická starostlivosť, sociálne služby, zásahy polície a napokon väzenský systém – stoja štát neporovnateľne viac než dlhodobí fajčiari. Ide o výdavky rozložené naprieč viacerými rezortmi, ktoré spolu tvoria masívnu záťaž verejných financií.
Napriek tomu sa tu neuplatňuje princíp „kto spôsobuje vyššie náklady, ten nesie vyššiu zodpovednosť“. Nie preto, že by problém neexistoval, ale preto, že ide o oblasť, kde zlyhala prevencia, rodinné zázemie aj spoločenská súdržnosť – a kde by priznanie rozsahu problému znamenalo nutnosť hlbokej systémovej zmeny.
V porovnaní s tým je zvyšovanie dane z tabaku jednoduché, rýchle a politicky bezpečné. Postihuje tichú skupinu, ktorá neprotestuje, nemá silné mediálne zastúpenie a zväčša už nemá ani vek, ani prostriedky na zásadnú zmenu návykov.
Ak sociálna politika trestá lacnejšiu závislosť a drahšiu len spravuje, nejde o spravodlivosť, ale o pohodlie.
Otázka pre sociálnu demokraciu
Strany, ktoré sa hlásia k sociálnej demokracii – vrátane SMER – Slovenská sociálna demokracia – by si mali položiť jednoduchú otázku:
Koho dnes chránime?
A na koho prenášame zodpovednosť za zlyhania systému?
Sociálna politika sa nepozná podľa názvu, ale podľa toho, koho bolí najviac.
Ak najväčšiu záťaž nesú penzisti a nízkopríjmové skupiny, ktoré majú najmenej možností reagovať, je namieste sa zamyslieť, či sme sa od vlastných princípov príliš nevzdialili.
Záver
Tento text nie je obhajobou fajčenia.
Je výzvou k poctivosti a ľudskosti v rozhodovaní.
Zdravotníctvo potrebuje komplexnú reformu, nie ďalšie improvizované záplaty. A predovšetkým potrebuje odvahu pomenovať a odstrániť parazitné mechanizmy, nie hľadať peniaze tam, kde sa to politicky najmenej oplatí spochybňovať.
Ak má sociálna demokracia zostať sociálnou, mala by začať chrániť slabších pred systémom, nie systém pred slabšími.
Poznámka autora:
Tento článok nemá útočiť na jednotlivcov ani spochybňovať potrebu financovania zdravotníctva. Je výzvou k návratu k princípom sociálnej spravodlivosti, ktoré majú chrániť slabších pred dôsledkami systémových zlyhaní. Skutočne sociálna politika sa začína tam, kde sa odvaha postaviť sa problému vyrovná pohodliu siahnuť po najzraniteľnejších.
.jpg)
