O zvyšovaní spotrebnej dane z tabakových výrobkov sa na Slovensku zvykne hovoriť takmer výlučne jedným jazykom – jazykom zdravia. Argument je známy: fajčiari vraj viac zaťažujú zdravotníctvo, a preto je správne, aby platili vyššie dane.
Na prvý pohľad to znie rozumne. Pri bližšom pohľade sa však ukazuje, že ide o argument používaný selektívne a veľmi pohodlne.
Zdravotný argument, ktorý znie dobre, ale nesedí
Je verejne známe, že cigarety obsahujú silne návykové látky a že fajčenie predstavuje zdravotné riziko. To nikto nespochybňuje. Menej sa však hovorí o tom, že vzťah medzi fajčením a konkrétnymi nákladmi na zdravotnú starostlivosť nie je taký priamočiary, ako sa často naznačuje.
Poznám množstvo fajčiarov, ktorí fajčia viac ako štyridsať rokov, tešia sa na dnešné pomery slušnému zdraviu a k lekárovi chodia len sporadicky. Zároveň existuje veľké množstvo nefajčiarov, ktorých zdravotná starostlivosť stojí verejné financie výrazne viac – nie kvôli tabaku, ale kvôli obezite, cukrovke, prejedaniu sa, sedavému životnému štýlu či dlhodobo zanedbanej prevencii.
Tým sa riziká fajčenia nerelativizujú.
Len sa poukazuje na to, že argument o „spravodlivom príspevku na zdravotníctvo“ sa uplatňuje nerovnomerne.
Skutočný dôvod: tabak je ľahko zdaniteľná závislosť
Zvyšovanie spotrebnej dane z tabaku má pre štát jednu veľkú výhodu – je spoľahlivé. Fajčenie je závislosť s pomerne stabilnou spotrebou a vysokou toleranciou voči zdražovaniu. Aj pri raste cien spotreba neklesá úmerne.
Inými slovami, ide o predvídateľný zdroj príjmu, ktorý nevyvoláva výrazné politické riziko. Fajčiari síce nespokojnosť vyjadria, no daň zaplatia.
Práve preto sa tabak stáva opakovaným terčom rozpočtových opatrení. Nie preto, že by bol jediným alebo hlavným zdravotným problémom spoločnosti, ale preto, že sa dá jednoducho zdaniť.
Regresívna daň, o ktorej sa mlčí
Spotrebná daň z tabaku patrí medzi tzv. regresívne dane. Znamená to, že:
-
ľudia s nižšími príjmami na ňu vynaložia podstatne väčšiu časť svojho rozpočtu,
-
zatiaľ čo u ľudí s vyššími príjmami má rovnaké zdraženie zanedbateľný dopad.
A práve medzi fajčiarmi je nadpriemerne zastúpená skupina ľudí z chudobnejších pomerov – často s obmedzenými možnosťami zmeniť životný štýl zo dňa na deň. Pre nich znamená každé zdraženie citeľný zásah do rodinného rozpočtu.
Zvyšovanie spotrebnej dane z tabaku tak nepostihuje „bohatých fajčiarov“, ale predovšetkým sociálne slabších.
Prečo sa rovnaký meter nepoužíva inde
Ak by štát pristupoval ku všetkým zdravotným rizikám rovnakou logikou, musel by otvorene hovoriť aj o:
-
cukre a sladených nápojoch,
-
ultra-spracovaných potravinách,
-
chronickej nečinnosti a prejedaní sa.
Tieto faktory majú na zdravotníctvo preukázateľne obrovský dopad. Napriek tomu sa k nim nepristupuje rovnakým spôsobom ako k tabaku. Nie preto, že by boli menej škodlivé, ale preto, že by ich zdaňovanie zasiahlo oveľa širšie vrstvy obyvateľstva a bolo by politicky nepopulárne.
Tabak je v tomto zmysle pohodlný cieľ.
O čom by sa malo hovoriť otvorene
Zvyšovanie spotrebnej dane z tabaku nie je primárne zdravotná politika.
Je to rozpočtové opatrenie, ktoré sa legitimizuje zdravotným a morálnym jazykom.
Štát má právo hľadať zdroje do rozpočtu. Nemal by však predstierať, že ide o starostlivosť o zdravie, ak v skutočnosti ide o najjednoduchší spôsob, ako získať peniaze bez potreby hlbšieho premýšľania.
Záver
Tento text nie je obhajobou fajčenia.
Je výzvou k poctivosti vo verejnej debate.
Ak chceme hovoriť o zdraví, hovorme o ňom komplexne a bez selektívnej morálky.
Ak chceme hovoriť o daniach, hovorme o nich otvorene ako o nástroji rozpočtovej politiky.
Miešať tieto dve veci dokopy a zakrývať jedno druhým nie je riešením problémov.
Je to len pohodlná výhovorka.
Poznámka autora:
Tento text nemá obhajovať fajčenie ani spochybňovať zdravotné riziká. Je pokusom pomenovať rozdiel medzi starostlivosťou o zdravie a pohodlným spôsobom, akým štát rieši rozpočtové problémy. Poctivá spoločenská debata si zaslúži pravdivé pomenovanie vecí – aj vtedy, keď sú nepríjemné.
.jpg)
