Sociálne napätie sa dnes na Slovensku často opisuje ako problém. Ako niečo, čo treba „uhasiť“, potlačiť, prehlušiť alebo politicky zneužiť.
Lenže napätie samo o sebe nie je choroba. Je to signál.
Spoločnosť nevrie preto, že by bola zlá, nevzdelaná alebo zmanipulovaná.
Vrie preto, že dlhodobo nie je vypočutá – a preto, že medzi slovami a realitou vznikla priepastná medzera.
Napätie vzniká tam, kde sa rozpadne zmysel
Ak ľudia cítia, že:
-
pracujú viac a žijú horšie,
-
pravidlá platia len pre niektorých,
-
a rozhodnutia sa robia „niekde inde“,
potom sa stráca vnútorný súlad.
A tam, kde sa stratí súlad, vzniká napätie.
Nie medzi ľuďmi navzájom, ale medzi tým, čo sa sľubuje, a tým, čo sa skutočne deje.
Protesty nie sú príčina. Sú dôsledok.
Protesty, hádky, polarizácia či ostrý jazyk – to všetko sú len viditeľné prejavy.
Skutočný problém je hlbší: spoločnosť stráca pocit, že má vplyv na vlastný smer.
Keď človek prestane veriť, že jeho hlas niečo znamená, hľadá:
-
buď radikálne slová,
-
alebo radikálne ticho.
Ani jedno však nevedie k riešeniu.
Prečo nepomáha ani „upokojovanie“, ani „pritvrdzovanie“
Jedna časť moci sa snaží spoločnosť upokojiť frázami.
Druhá ju chce „vychovať“ silou, zákonmi alebo morálnou nadradenosťou.
Oba prístupy zlyhávajú, pretože riešia následok, nie príčinu.
Napätie sa nedá odstrániť príkazom.
Dá sa len rozpustiť návratom k zmyslu a spravodlivosti.
Iný pohľad: napätie ako výzva k obnove rovnováhy
Sociálne napätie nie je niečím, čo treba rozbiť alebo umlčať.
Je to informácia, že rovnováha medzi človekom, štátom a budúcnosťou bola narušená.
Ak štát:
-
berie viac, než vracia,
-
rozhoduje bez vysvetľovania,
-
a trestá otázky namiesto odpovedí,
potom sa napätie stáva logickou reakciou zdravého spoločenstva.
Zdravá spoločnosť totiž reaguje na nespravodlivosť.
Chorá by bola vtedy, keby nereagovala vôbec.
Najnebezpečnejší moment: keď sa napätie zmení na rezignáciu
Skutočné riziko dneška nespočíva v tom, že ľudia sú nahnevaní.
Ale v tom, že sa môžu prestať zaujímať.
Rezignovaná spoločnosť:
-
neprotestuje,
-
nekladie otázky,
-
len prežíva.
A práve taká spoločnosť je ľahko ovládateľná, no dlhodobo neudržateľná.
Čo s tým?
Nie viac kriku.
Nie viac zákazov.
Nie viac nálepiek.
Ale:
-
viac pravdivého pomenovania problémov,
-
viac zodpovednosti pri rozhodovaní,
-
a návrat k jednoduchému princípu:
Štát existuje pre človeka, nie človek pre štát.
Ak sa tento princíp stratí, napätie porastie.
Ak sa k nemu vrátime, napätie sa môže zmeniť na tvorivú silu obnovy.
Záver
Sociálne napätie nie je hrozbou demokracie.
Je jej posledným varovným signálom.
Otázka nestojí, či ho potlačíme.
Otázka stojí, či ho dokážeme pochopiť a pretaviť do rovnováhy – skôr, než sa spoločnosť unaví sama sebou.
A to už nie je otázka ideológie.
To je otázka zodpovednosti za spoločné bytie.
Poznámka autora:
Témy spoločenskej rovnováhy, zodpovednosti moci a dlhodobých dôsledkov dnešných rozhodnutí rozoberám priebežne aj vo svojich osobných úvahách. Čitatelia, ktorých zaujíma širší kontext týchto otázok, ich nájdu aj na mojom autorskom blogu pod menom tondo.
.jpg)
