Pri sledovaní svetového diania má dnes človek ľahko pocit, že sa všetko rúca naraz. Davos, vojny, sankcie, clá, preskupovanie moci, neistota v Európe. Nie je preto prekvapením, že aj doma rastie napätie, frustrácia a pocit, že „o nás rozhodujú inde“.
Lenže pohľad z odstupu ukazuje trochu iný obraz.
Svet sa neprepadá do chaosu. Svet sa prelaďuje.
To, čo dnes sledujeme, nie je kolaps globálneho poriadku, ale prechod od jedného modelu k inému. Dlhé desaťročia fungoval svet viac-menej unipolárne – s jedným dominantným centrom, jedným typom pravidiel a jednou predstavou, kto ich stráži.
Tento model sa však vyčerpal.
Nie z viny jednotlivých krajín, ale preto, že realita sa stala zložitejšou, prepojenejšou a zároveň menej predvídateľnou.
Výsledkom nie je anarchia, ale polycentrický svet – svet viacerých centier, viacerých záujmov a neustáleho vyvažovania.
Prečo to vyzerá tak dramaticky
Prechodné obdobia bývajú vždy hlučné. Staré istoty slabnú, nové ešte nie sú pevné. Každý ťah veľmocí sa preto javí ako existenčný zápas, hoci v skutočnosti ide často o testovanie hraníc a možností.
Médiá tento stav prirodzene zosilňujú:
-
konflikt sa predáva lepšie než stabilita,
-
strach lepšie než trpezlivosť,
-
emócia lepšie než proces.
A spoločnosť potom reaguje podráždene – aj tam, kde by stačil pokojný rozum.
Malé štáty majú v takomto svete dve možnosti
Buď sa stanú:
-
pasívnym objektom cudzích rozhodnutí,
alebo:
-
aktívnym subjektom so silným vnútrom.
Rozhodujúce pritom nie je, na ktorú „stranu sveta“ sa priklonia, ale ako majú usporiadaný vlastný štát.
Polycentrický svet totiž netrestá malé štáty za to, že sú malé.
Trestá ich za to, keď sú vnútorne rozhádané, nefunkčné a závislé.
A tu prichádza dobrá správa pre Slovensko
Slovensko ešte stále nie je stratené.
Máme:
-
ľudí,
-
zdroje,
-
priestor na reformy,
-
a stále aj čas.
To, čo nám dnes chýba najviac, nie je zahraničný spojenec ani zázračný plán.
Chýba nám vnútorná zhoda na tom, že niektoré veci treba opraviť – bez ohľadu na politické tábory.
Nie PROTI niekomu.
Ale ZA niečo:
-
za fungujúce právo,
-
za spravodlivé inštitúcie,
-
za sebestačnosť tam, kde je to možné,
-
za pokojný život bez neustáleho strachu z budúcnosti.
Veľké dohody sa robia inde. Stabilita sa robí doma.
Aj keby sa veľmoci zajtra dohodli na novom usporiadaní sveta, pre bežných ľudí by to neznamenalo katastrofu – ak majú doma funkčný štát.
Práve preto má zmysel prestať sa navzájom presviedčať, kto má pravdu v globálnych sporoch, a začať sa pýtať jednoduchšie otázky:
-
Funguje nám spravodlivosť?
-
Vieme si zabezpečiť základné potreby?
-
Dokážeme spolu hovoriť bez nenávisti?
Ak na tieto otázky začneme odpovedať činmi, nie krikom,
potom nás žiadna zmena svetového poriadku nezlomí.
Svet mení pravidlá.
Ale smer si ešte stále vieme zvoliť sami.
.JPG)
