Na týchto úspechoch mali veľkú zásluhu členovia vlády, predovšetkým minister hospodárstva Gejza Medrický. Pritom nemal záujem o túto funkciu, ani jeho manželka. Aj preto, lebo v súkromnom sektore by zarobil asi dvojnásobok a viesť hospodárstvo nového štátu bolo veľmi náročné. Preto niektorí významnejší ľudia v Česku i v Maďarsku si mysleli, že Slovensko za niekoľko týždňov skrachuje. Stal sa však opak, aj pre Medrického prístup k funkcii, napr. ako pomôcť obyčajným ľuďom, radil sa aj mimo pracovných povinností. Funkciu mal o to ťažšiu, že do jej výkonu mu zasahovali nemeckí činitelia proti záujmom Slovenska. Pokiaľ mohol, odolával ich požiadavkám. Napr. odmietol zvýšiť ťažbu dreva nad prirodzený prírastok z ekologických dôvodov. Nemecko malo oň značný záujem aj preto, lebo z neho sa vyrábala celulóza, z ktorej sa vyrábali výbušniny. V Protektoráte, v ktorom takýto odpor bol nemožný, ťažba dreva o 50 % presahovala prírastok. Po vojne v úradnom posudku sa vyčíslilo, že Slovensku sa tak zachránilo 15 mil. m³ dreva v hodnote 3 miliárd korún. Veľa z vlastnej iniciatívy urobil aj pre Židov. Napr. udelil im asi 3 000 výnimiek ako hospodársky dôležitým, hoci väčšina z nich nimi nebola. Tie ich a ich príbuzných (celkove asi 12 000 osôb) chránili pred vysťahovaním. Z funkcie chcel opakovane odísť, najmä po začatí povstania, no na naliehanie Tisa tak neurobil, lebo nebola za neho vhodná náhrada, čo by bolo na škodu Slovenska. Takto urobil opäť mnoho dobra pre Slovensko po hospodárskej stránke. Naviac zachránil Španiu Dolinu od vypálenia nemeckými vojakmi, čo malo byť odvetou za zastrelenie niektorých z nich partizánmi. Jeho odpor voči požiadavkám Nemecka v tom čase mu ohrozoval život, nemecká polícia ho chcela zaistiť. Zachránil ho nemecký vyslanec Ludin.
Jeho pôvodný plat bol 90 000 Ks ročne. Hoci inflácia znehodnotila korunu v r. 1944 na polovicu pôvodnej hodnoty, vtedy mal plat len 100 000 Ks ročne. Robotníkom však platy stúpli viac ako inflácia. Z tohto platu musel hradiť aj značné výdavky na reprezentáciu. Pretože bol často pozývaný vyslancami, kolegami atď., musel sa im revanšovať pozvaním do svojho bytu. Kvôli tomu si musel prenajať štvorizbový byt, ktorý musel zariadiť primeraným nábytkom. Len samotné nájomné ho stálo 1 000 korún. Musel najať si kuchárku a opatrovníčku k deťom, čo ho stálo ďalšiu tisícku. Tiež sa od neho očakávalo, že prispeje na rôzne dobročinné zbierky. Na jednu z nich daroval 5 000 Ks. Vo svojej funkcii sa neobohatil, nemal ani vlastný dom.
Jeho život bol ohrozený nielen zo strany Nemecka, ale aj Beneša, ktorý ho chcel dať popraviť. Nakoniec ako „odmenu“ za službu Slovensku bol odsúdený „len“ na zhabanie štvrtiny majetku a 7 rokov väzenia, ktoré si odpykal s poškodením zdravia. Za komunistickej vlády jeho manželka za vykonštruované obvinenie bola vzatá do väzby, no na súde bola oslobodená. Jednu dcéru mu vyhodili zo školy a druhej bránili v maturite. Rodina bola nútene vysťahovaná z Bratislavy a manželke bolo znemožnené nájsť si zamestnanie.
Ostatní ministri sa viac- menej správali podobne. Odmietali neprimerané výhody, nikto z nich vo funkciách sa neobohatil. Napr. minister financií Mikuláš Pružinský odmietol rozhodnutie daňového úradu o nízkej dani z majetku, zrejme nejaký úradník si ho chcel nakloniť ako nadriadeného. Daňový výmer vrátil a požiadal o vymeranie dane presne podľa zákona. Aj preto štátne podniky boli ziskové, ich čistý zisk dosiahol 800 mil. Ks. Na povojnovom súde víťazov starostlivosť o ľudí týmto ministrom nepomohla a dostali podobné „odmeny“ ako Medrický. Na týchto súdoch totiž nešlo pravdu a spravodlivosť ale o pomstu, odstránenie a diskreditáciu protivníkov. Ako dodatočne priznal aj horlivý obžalobca na týchto súdoch, Anton Rašla, v nich sa nehľadala objektívna pravda, ale sa tvorila historická politická „pravda“ a tak museli nájsť vinníka hoci aj v telefónnom zozname.
Odporcovia 1. SR jej úspechy spochybňovali tým, že mala schodky v štátnom rozpočte, čím do povstania vznikol štátny dlh vo výške asi 4 mld. korún. Už sa neuvádzala príčina, čím bol spôsobený: Nemecko neplatilo za všetky poskytnuté služby, napr. za prevoz nemeckých vojakov železnicou cez Slovensko. Pôvodne sa uvádzalo, že Nemecko dlhovalo do povstania asi 6 mld. korún, v súčasnosti sa tento údaj znižuje na menej ako 3 mld. Ak je pravdivá prvá hodnota, už to by jednoznačne znamenalo, že Slovensko viac vyrábalo, ako spotrebovalo. Ale slovenské hospodárenie by nebol stratové ani v prípade nižšieho nemeckého dlhu. Totiž slovenskí činitelia cieľavedome znížili daňové príjmy v celkovej sume 3, 5 mld. korún, ak sa použili na investície. Aj preto, lebo schodkom rozpočtu sa mohlo argumentovať proti väčším dlhovým požiadavkám Nemecka. Okrem toho 1. SR zaviedla rôzne sociálne opatrenia, ktoré si vyžiadali asi 0, 5 mld. Ks. Čiže bez týchto dvoch opatrení rozpočet 1. SR by bol vyrovnaný. Bol to obrovský úspech, tým viac, že Slovensko na nátlak Nemecka muselo viesť vojnu proti Sovietskemu zväzu. Neuvádzajú sa celkové náklady na ňu, len mesačné náklady: 100- 150 mil. Ks. Boje prebiehali v rôznej intenzite a nie je isté, či táto suma sa týka aj období s menej intenzívnou bojovou činnosťou. Ak áno, pretože vojna trvala tri roky, výdavky na ňu by predstavovali niekoľko miliárd Ks. Je vhodné hospodárenie vlády 1. SR porovnať s hospodárením vlád 2. SR. Tie, napriek tomu, že 2. SR jestvuje v oveľa priaznivejších podmienkach, predovšetkým v čase mieru a pri pomerne nízkych výdavkoch na vojsko, všetky mali schodky v rozpočte.
Tento dlh kritici tiež odsudzovali, pričom nezohľadňovali, že Nemecko bolo dlžné aj mnohým štátom Európy, dokonca aj neutrálnym. Napr. Švajčiarsku bolo k 31. 7. 1944 dlžné 658 mil. mariek. Na porovnanie: Slovensku 574 mil. mariek. V prípade okupovaných krajín dlh bol ešte vyšší, napr. voči Protektorátu predstavoval 2 495 mil. mariek, nehovoriac už o ďalších hospodárskych škodách, ktoré vznikli Česku stratou samostatnosti. Podľa jedného odhadu predstavovali 387 mld. korún. Aj z toho vidno, akou užitočnou pre Slovensko bola samostatnosť, hoci obmedzená, ak bola spojená s charakternými politikmi. Bola dobrá aj pre neslovákov. Nemci a Maďari na Slovensku mali nielen lepšie zásobovanie ako v Nemecku a v Maďarsku, no predovšetkým ich toľko nezahynulo vo vojne, ako v týchto štátoch.
Pre objektivitu treba uviesť, že z Nemecka Slovensko dovážalo aj veľmi potrebné nedostatkové tovary, bez ktorých by nastali vážne hospodárske škody, napr. uhlie a železo. Je otázne, či škody, ktoré by vznikli nedostatkom týchto surovín, by neboli väčšie ako dlh.
Pretože kompromisy s požiadavkami Nemecka, ktoré viedli nielen k tomuto dlhu, ako aj k vojne proti ZSSR a k diskriminácii Židov, politikom 1. SR sú vytýkané i dnes, treba uviesť celú pravdu: aj to, prečo ich robili a čo by sa stalo, ak by ich nerobili. Odmietnutie týchto požiadaviek nad istú hranicu by viedlo buď k odstráneniu príslušných politikov a ich nahradeniu ústretovejšími osobami voči Nemecku, alebo Slovensko by bolo obsadené, alebo slovenský štát by nevznikol či zanikol.
Tieto skutočnosti si vtedy uvedomovali všetci rozhľadenejší ľudia na Slovensku. Nielen predstavitelia 1. SR, ale aj predstavitelia opozície, napr. G. Husák, J. Ursíny, I. Karvaš (ten bol zároveň člen vlády a tajne i opozície), ako aj ľudia, ktorí sa politicky neangažovali.
K odstráneniu politika, snažiaceho sa o väčšiu samostatnosť Slovenska, došlo v r. 1940. Vtedy na nátlak Hitlera odstúpil z funkcií minister zahraničných vecí a vnútra Ferdinand Ďurčanský. V prvej funkcii ho nahradil Vojtech Tuka, v druhej Alexander Mach. Tuka bol ústretový k požiadavkám Nemecka až natoľko, že prekračoval svoje právomoci, napr. v rozpore s ústavou sám rozhodol o vstupe Slovenska do vojny proti ZSSR. Keďže vo funkciách bol na nátlak Nemecka, nemohol sa z nich odvolať.
Čo sa týka obsadenia Slovenska, Husák s Ursínym sa ho obávali, ak partizánske akcie by prekročili istú hranicu. Karvaš sa ho obával, ak by Slovensko odmietlo každú nemeckú požiadavku. Jeden z povstaleckých veliteľov, M. Markus, sa ho obával, ak na sovietsku stranu by prešla výrazná časť Rýchlej divízie. Síce desaťročia sa uvádzalo a aj doteraz niekedy uvádza, že v r. 1943 prešlo na sovietsku stranu 2 000 jej príslušníkov, ale to je klamstvo- v skutočnosti boli zajatí. Takisto aj veliteľ jedného pluku Zaisťovacej divízie, J. Husár, sa toho obával, ak by prešiel s vojakmi na stranu partizánov. Čoho sa obávali títo ľudia, k tomu aj došlo, našťastie až v r. 1944. Koľko zla spôsobilo toto obsadenie i odboj, ktorý ho podnietil, uviedol som v predchádzajúcich blogoch o augustovom povstaní.
Ak by nejestvoval alebo zanikol slovenský štát, čo by bola najhoršia možnosť, Bratislava s okolím asi by sa stala súčasťou Nemecka, ako sa ňou stali Devín a Petržalka, časť západného Slovenska asi by mala postavenie Protektorátu, väčšina Slovenska asi by sa asi stala súčasťou Maďarska. Príslušné územia by tak znášali osudy týchto politických celkov.
Nie sú bližšie informácie o dopade tejto anexie na mužov v Devíne a v Petržalke. Sú však známe jej dopady v Hlučínsku, ktoré napriek českému obyvateľstvu nebolo pripojené k Protektorátu, ale priamo k Nemecku. Preto muži boli mobilizovaní do nemeckých ozbrojených síl. Z asi 50 000 Hlučínčanov v nich zahynulo asi 3 000.
Maďarsko vtedy malo 14, 5 mil. obyvateľov, v Protektoráte žilo asi 7 miliónov Čechov, 1. SR mala takmer 3 milióny obyvateľov, z tohto takmer 2, 4 mil. Slovákov.
Z maďarskej armády pri bojových akciách zahynulo 120 000- 160 000 vojakov, ďalší neskôr zomreli na zranenia, iní v zajatí alebo ostali nezvestnými, takže celkové straty na životoch predstavujú 315 000- 405 000 vojakov. Zo symbolického protektorátneho vojska zahynulo len 10 vojakov. Zo Slovenska na strane Nemecka zahynulo okolo 1 400 vojakov v Slovenskej armáde. Mimo nej do 1. 7. 1944 zahynulo aspoň 500 slovenských Nemcov v ozbrojených silách Nemecka, po tomto dátume zrejme niekoľko stoviek.
No z Protektorátu do koncentračných táborov bolo odvlečených desaťtisíce Čechov, z ktorých asi 20 000 zahynulo. Do augustového povstania Slováci do nich odvlečení neboli. Údaje po povstaní nie sú známe.
Z Protektorátu bolo popravených vyše 8 000 osôb. Zo Slovenska do povstania nebol nikto popravený, ani významný komunistický odbojár V. Široký (po vojne predseda KSS a predseda československej vlády), ktorého vyšetrovala nemecká polícia v Protektoráte. Hoci tá ho chcela popraviť, občianstvo slovenského štátu mu zachránilo život. Keď Široký bol pri moci, tento štát, napriek tomu, že už jeho občianstvo mohlo zachrániť život, označoval sa za tzv. slovenský štát. Nepopravovalo sa ani v Slovenskej armáde pri jej bojovom nasadení, na rozdiel od povstaleckej 1. československej armády na Slovensku, v ktorej bolo zastrelených vyše 10 vojakov, nehovoriac už o partizánoch, z ktorých aspoň 100 sa vzájomne pozabíjalo.
Z asi 400 000 – 450 000 Čechov, ktorí boli nasadení na nútených prácach v Nemecku, na zlé životné pomery zahynulo počas vojny vyše 3 000 osôb a možno ešte viac po vojne následkom poškodeného zdravia. Zo Slovákov do povstania nikto nemusel nedobrovoľne pracovať v Nemecku. No pomerne veľa ľudí išlo do Nemecka pracovať dobrovoľne, lebo tam zarobili oveľa viac, ako na Slovensku. Keď vo februári 1945 Nemecko Slovensko žiadalo, aby z neho išlo do Nemecka pracovať 50 000 robotníkov, vtedajší predseda vlády Štefan Tiso to odmietol. Pretože v tom čase v Nemecku bol rozvrat a zlé zásobovanie, zrejme tým mnohým zachránil zdravie a život.
Z Protektorátu zahynulo asi 6 000 Cigánov, t. j. asi 90 % z nich. Na Slovensku do povstania sa s Cigánmi nezaobchádzalo tak, aby zomierali.
V Protektoráte 50 % obyvateľstva trpelo podvýživou, čo viedlo k nárastu tuberkulózy o 100%. Na Slovensko podvýživa rozšírená nebola.
V Protektoráte vysoké školy boli uzavreté. Z pôvodných 15 000 českých vysokoškolákov v ňom nemohol študovať nikto, len malá časť na Slovensku i v Nemecku. Na Slovensku bol rozvoj školstva, predovšetkým vysokých škôl. Na území, ktoré v r. 1938 pripadlo k Maďarsku, došlo k výraznému obmedzeniu slovenských škôl.
Pre pomery v Maďarsku tisíce Slovákov z neho utieklo na Slovensko, kde získali štátne občianstvo i zamestnanie. Zo Slovenska do Maďarska Maďari neutekali.
Naozaj pre obyvateľov Slovenska by bolo lepšie, ak by 1. SR nejestvovala a jej politici nerobili kompromisy?
.jpg)
