V posledných dňoch sa vo verejnom priestore veľa hovorí o zahraničných cestách slovenského premiéra Roberta Fica – najmä o jeho aktivitách smerom k Spojeným štátom americkým a o snahe udržiavať kontakty naprieč viacerými svetovými smermi. Časť verejnosti to vníma ako odklon od riešenia domácich problémov. Lenže pri menších a stredne veľkých štátoch býva realita zložitejšia.
Otázka často neznie, či sa premiér venuje zahraničiu, ale prečo je to v určitých fázach nevyhnutné.
Domáce problémy sa dnes často riešia mimo hraníc
Slovensko už dávno nefunguje ako plne uzavretý suverénny štát, ktorý by mal všetky rozhodovacie páky výlučne doma. Kľúčové oblasti – energetika, financie, priemysel, normy, regulácie, kapitál – sú prepojené s nadnárodnými štruktúrami. Časť z nich bola v minulosti privatizovaná, časť podlieha medzinárodným dohodám, časť globálnym trhom.
Výsledok je jednoduchý:
vnútorné napätia často vznikajú z vonkajších tlakov.
V takomto prostredí sa premiér malého štátu nemôže spoliehať len na domáce nástroje. Ak chce stabilizovať vnútro krajiny, musí si najskôr rozšíriť manévrovací priestor navonok – hľadať vyvažovanie, kontakty, poistky a alternatívy.
Zahraničná politika ako nástroj vnútorného vyvažovania
Tento princíp nie je nový ani výnimočný. V dejinách ho používali rôzne štáty, najmä tie, ktoré čelili silným vnútorným ekonomickým alebo mocenským skupinám.
Príkladom býva často Rusko v prvých dekádach 21. storočia, kde Vladimir Putin venoval značnú pozornosť zahraničnej politike práve v čase, keď doma existoval silný oligarchický vplyv. Nešlo o únik od domácich tém, ale o vytváranie vonkajšieho priestoru, ktorý následne umožnil presadzovať zmeny aj vo vnútri krajiny.
Slovensko samozrejme nie je Rusko a tieto štáty nie je možné porovnávať priamo. Porovnateľný je len princíp, nie rozsah ani metódy:
keď nemáte dostatok síl doma, snažíte sa ich získať manévrovaním navonok.
Tento príklad neslúži ako hodnotenie politického systému, ale ako ilustrácia všeobecného princípu fungovania moci v prostredí silných vnútorných obmedzení.
Politika „na všetky svetové strany“ nie je ideológia
V tomto svetle sa zahraničné cesty slovenského premiéra dajú čítať aj inak než ako geopolitické gesto. Môžu byť snahou neviazať krajinu na jeden jediný smer, ale skôr si ponechať viac možností v čase, keď je svet čoraz nestabilnejší.
Takáto politika nie je o tom, kam Slovensko patrí, ale ako si zachovať priestor na rozhodovanie. Pre malé štáty je totiž jednostranná závislosť vždy rizikom – či už ide o energiu, priemysel, bezpečnosť alebo financovanie.
Bez vnútornej konsolidácie to fungovať nebude
Práve tu však vstupuje do hry aj spoločnosť samotná. Ak má zahraničná politika slúžiť ako nástroj stabilizácie vnútorných pomerov, nemôže byť sprevádzaná neustálym vnútorným rozkladom a spormi o samotný zmysel týchto krokov.
Ak sa spoločnosť triešti na základe zahraničných ciest, symbolických gest či ideologických interpretácií, oslabuje tým vyjednávaciu pozíciu vlastného štátu navonok. A tým paradoxne sťažuje aj presadzovanie domácich reforiem, ktoré mnohí oprávnene očakávajú.
Zmysluplné reformy doma totiž nevznikajú len rozhodnutím vlády. Vznikajú vtedy, keď:
-
existuje spoločenské porozumenie pre ich potrebu,
-
verejnosť netlačí len proti sebe, ale aj smerom k riešeniam,
-
a politická reprezentácia má mandát konať – doma aj v zahraničí.
Mandát sa netvorí len vo voľbách
Premiér môže pri zahraničných rokovaniach vyjednávať len vtedy, keď má za sebou aspoň základnú mieru vnútornej konsolidácie. Nie jednotu názorov, ale porozumenie tomu, že bez istého pokoja doma sa reformy robiť nedajú.
Ak spoločnosť pochopí tento mechanizmus, môže vláde paradoxne pomôcť aj kriticky – tým, že:
-
bude tlačiť na konkrétne domáce reformy,
-
ale zároveň nebude spochybňovať samotný princíp vyvažovania navonok,
-
a vytvorí tak prostredie, v ktorom sa dajú zmeny presadzovať postupne, nie konfliktným prevratom.
.jpg)
.JPG)
