V súčasnom spoločenskom diskurze sa o práve hovorí ako o vznešenej vede (Iuris Scientia). Univerzity chrlia teórie o právnom štáte, kým súdne siene sa plnia tisíckami strán protichodných rozsudkov. Občan, stojaci uprostred tohto labyrintu, sa právom pýta: Ak je právo vedou, prečo v ňom neplatí exaktnosť? Ak je remeslom, prečo sú jeho výsledky také krehké?
Súčasný právny systém sa nachádza v stave hlbokej entropie. To, čo dnes nazývame „právnym štátom“, sa často mení na neprehľadný labyrint, v ktorom spravodlivosť nie je cieľom, ale náhodným produktom procesnej šikovnosti. Aby sme pochopili potrebu radikálnej reformy, musíme zbúrať mýtus o práve ako o „všemocnej vede“ a vrátiť ho k jeho podstate: k službe pravde, človeku a bytiu.
I. Pasca „Dobra a Zla“: Relativizmus ako nepriateľ istoty
Tradičná právna veda sa často odvoláva na hľadanie abstraktného „spoločenského dobra“. Avšak bonum commune (spoločné dobro) sa v rukách legislatívcov stalo gumovým pojmom, ktorý sa naťahuje podľa aktuálnej politickej módy.
Argumentácia: Keď právo opustí merateľné hodnoty a začne sa riadiť subjektívnym „dobrom“, prestáva byť predvídateľné. V exaktných vedách platí, že výsledok musí byť opakovateľný. V súčasnom práve sa výsledok rovnice mení podľa politického zadania. Ak právo rezignuje na objektivitu v mene ideológie, stáva sa z neho nástroj útlaku maskovaný za morálku.
Príklad: Zákon o „ochrane verejného záujmu“ bez ukotvenia v ontológii môže v pondelok znamenať ochranu prírody a v utorok vyvlastnenie súkromného majetku pre potreby korporácie. To nie je veda, to je svojvôľa maskovaná za paragrafy.
II. Ontologická hierarchia: Právo ako Ars Boni et Aequi
Rimania definovali právo ako „Ars boni et aequi“ – umenie (či remeslo) dobrého a spravodlivého. Všimnite si slovo ars. Nejde o scientia (čistú vedu), ale o zručnosť aplikovať vyššie princípy na komplexné ľudské vzťahy.
Argumentácia: Skutočná hierarchia hodnôt nie je tvorená parlamentom, ale štruktúrou reality, ktorú právo musí rešpektovať:
-
Absolútna Pravda (Stvoriteľ): Fixný bod reality, ktorý garantuje, že pravda existuje objektívne a nie je len vecou „spoločenskej dohody“.
-
Etický manuál (Etika): Súbor univerzálnych princípov, ktoré definujú, čo integritu človeka chráni a čo ju deštruuje.
-
Sociologický filter (Sociológia): Kľúčové poschodie. Sociológia skúma človeka v jeho reálnom bytí – jeho prirodzené potreby, sociálne väzby, rodinu a komunitu. Práve sociológia hovorí právu: „Tu je človek, takto žije, toto potrebuje k zachovaniu svojho bytia.“ Bez tohto poznania by bolo právo len umelým konštruktom, ktorý človeka namiesto služby znásilňuje.
-
Právny remeslo: Technická realizácia. Právnik je tu „tesárom“, ktorý berie etické drevo a sociologický nákres, aby postavil bezpečný dom (zákon).
III. Právo v službe Bytia: Príklady poctivého remesla
Najväčším omylom je domnienka, že právo má ľudí „vychovávať“ podľa predstáv štátu. Nie. Právo má riešiť fundamentálnu otázku: Byť či nebyť?
-
Vlastníctvo a práca: Sociológia potvrdzuje, že človek prirodzene tvorí, aby zabezpečil seba a rodinu. Právne remeslo k tomu dodáva technický rámec (kúpna zmluva, kataster). „Právna akrobacia“ však cez dane a regulácie často toto bytie potláča v prospech nebytia (parazitizmu).
-
Rodina: Sociológia identifikuje rodinu ako základnú bunku bytia spoločnosti. Právo nemá rodinu „definovať“ podľa nálady, má ju len technicky chrániť. Ak remeslo práva začne rodinu rozkladať, útočí na samotnú podstatu ľudskej existencie.
-
Sloboda prejavu: Je to ontologická potreba vedomého bytia komunikovať pravdu. Právo tu nevytvára „povolenky na názor“, ale len technicky bráni tomu, aby lož (nebytie) neničila česť druhého.
IV. Právna akrobacia: Diagnóza zlej vôle (Mala fides)
Tento pojem označuje stav, kedy je remeselná zručnosť zneužitá na popretie zmyslu zákona (ratio legis).
Argumentácia: Právna akrobacia využíva sémantickú pružnosť jazyka a procesné kľučky na to, aby z nespravodlivosti urobila „legálny postup“. Je to prejav zlej vôle. Ak právnik vie, že jeho interpretácia odporuje prirodzenej pravde, ale presadzuje ju kvôli moci, dopúšťa sa sabotáže na samotnom živote spoločnosti.
Príklad: Zneužívanie zložitých lehôt a odvolacích konaní na to, aby sa vrah alebo podvodník vyhol zodpovednosti. Z hľadiska „techniky“ je to možno brilantné, z hľadiska ontológie je to zločin. Takýto právnik nie je vedec, je to kováč, ktorý vedomo ukul chybnú reťaz, aby sa pod váhou pravdy roztrhla.
V. Reforma ako návrat k poctivému remeslu
Nová a pripravovaná Justično-bezpečnostná reforma (JBR), ktorá vzniká na základe spoločenskej objednávky a tlaku tlaku zdola a nie od naničhodných politikov alebo zlých právnych remeselníkov nie je kozmetickou úpravou. Je to návrat k „manuálu bytia“.
-
Zjednodušenie (Návrat k zrozumiteľnosti): Zákon musí byť písaný tak, aby mu rozumel človek, ktorého bytie ovplyvňuje. Ak zákon potrebuje desať tlmočníkov (právnych akrobatov), je to zlý nástroj.
-
Osobná zodpovednosť remeselníka: Právnik, sudca či zákonodarca musí niesť zodpovednosť za vedomé ohýbanie pravdy. Ak statik vedomo zle naprojektuje most, ide do väzenia. Ak právnik vedomo „akrobaciou“ zničí spravodlivosť, musí niesť rovnaké následky.
-
Sociologický a etický atest: Každý zákon musí prejsť testom: „Neničí tento zákon prirodzené podmienky ľudského bytia?“ Ak áno, musí byť vyhlásený za neplatný, aj keby ho schválili všetci poslanci sveta.
Záver: Iba v pravde môžeme skutočne „byť“
Dnešný stav nie je náhoda, je to dôsledok pýchy práva, ktoré sa chcelo stať „bohom“ a určovať, čo je dobré a zlé. Spoločnosť však vracia právo na zem. Právo sa musí opäť stať ars boni et aequi. Musíme prestať tlieskať právnym akrobatom a začať si vážiť poctivých tesárov spravodlivosti. Masívna reforma práva JBR vráti právo ľuďom, pretože ho vráti pravde. Iba v systéme, kde zákony fungujú ako hodinky synchronizované s poriadkom bytia, môžeme skutočne a slobodne BYŤ.



















