Európska únia dnes stojí v bode, ktorý nápadne pripomína situáciu Rakúsko-Uhorska krátko pred prvou svetovou vojnou. Navonok fungujú inštitúcie, prijímajú sa nariadenia, konajú sa summity a verejnosť je udržiavaná v presvedčení, že „projekt pokračuje“. Pod povrchom však prebieha proces, ktorý dejiny poznajú veľmi dobre: agónia nadnárodného útvaru, ktorý vznikol pre inú dobu, iné podmienky a iné rozloženie síl.
Rakúsko-Uhorsko sa nerozpadlo zo dňa na deň. Ešte v roku 1910 malo armádu, meny, byrokraciu aj diplomatické zastúpenia. Chýbalo mu však to podstatné – spoločná vízia, vnútorná dôvera a schopnosť reagovať na rýchlo sa meniaci svet. Presne v tomto bode sa dnes nachádza aj Európska únia.
Svet sa zmenil. EÚ nie.
Globálne usporiadanie sa zrýchlene presúva od jedného centra moci k polycentrickému svetu. Veľké civilizačné a geopolitické bloky si budujú vlastné priestory vplyvu, ekonomické reťazce a bezpečnostné architektúry. Tento proces nie je výsledkom zlých úmyslov, ale prirodzeným dôsledkom rastúcej komplexity sveta.
Európska únia však zostala uviaznutá v modeli, ktorý predpokladá stabilné prostredie, jednotné záujmy a pomalý vývoj. Namiesto adaptácie reaguje reguláciami. Namiesto stratégie ponúka administratívu. Namiesto suverenity členských štátov centralizuje moc v mene abstraktných hodnôt, ktoré sa čoraz viac míňajú s realitou života občanov.
Ekonomické a mocenské trhliny
Rozpad sa nezačína politickým vyhlásením, ale stratou funkčnosti. Európa dnes čelí:
-
strate konkurencieschopnosti,
-
energetickej neistote,
-
demografickému úpadku,
-
vnútorným rozporom medzi severom a juhom, západom a východom.
Zároveň sa globálne obchodné a politické bloky preusporadúvajú. Nové aliancie vznikajú, staré sa transformujú, záujmy sa preskupujú. V tomto pohybe sa EÚ čoraz častejšie ocitá nie ako hráč, ale ako priestor, o ktorý iní hrajú.
Nejde o otázku „či“, ale „kedy“
Dejiny učia, že nadnárodné útvary sa nerozpadajú preto, že by ich niekto zvonka zničil. Rozpadajú sa vtedy, keď prestanú slúžiť realite, pre ktorú vznikli. Európska únia dnes nedokáže pružne reagovať na meniaci sa svetový poriadok – a to je objektívny proces, nie politický názor.
Preto nie je rozumné čakať, kde sa veľmoci dohodnú a aký osud Európe pridelia. Rozumné je pripraviť sa.
Čo môže Slovensko urobiť už dnes
Príprava neznamená paniku ani unáhlené kroky. Znamená systematické posilňovanie vlastných základov tak, aby Slovensko obstálo v akomkoľvek geopolitickom usporiadaní.
Prvým a kľúčovým krokom je obnova dôvery v právny štát. Bez skutočne funkčnej justície a reálnej vymožiteľnosti práva nie je možné hovoriť o predvídateľnom prostredí. Práve predvídateľnosť je to, čo investori – domáci aj zahraniční – v časoch neistoty hľadajú najviac.
Druhým pilierom je zníženie jednostrannej závislosti od zahraničného kapitálu. Slovensko potrebuje systematicky podporovať vlastné zdroje rastu – vedu, aplikovaný výskum a technologický vývoj. Nestačí byť montážnou dielňou. Je nevyhnutné postupne transformovať ekonomiku od dominantného automobilového priemyslu k odvetviam s vyššou pridanou hodnotou, vrátane strategických technológií, ako je výskum a výroba polovodičov.
Tretím prvkom je rozvoj domáceho prostredia a služieb, ktoré nie sú viazané na globálne reťazce. Cestovný ruch, kúpeľníctvo a obnova prírodného a kultúrneho dedičstva predstavujú stabilný zdroj príjmov aj v čase globálnych otrasov.
Súčasťou tohto procesu musí byť aj zmysluplné zapojenie rómskej komunity – nie formou ideologických schém, ale cez jasne nastavené pravidlá práce, vzdelávania a zodpovednosti, ktoré prinesú prospech celej spoločnosti.
Spoločenská súdržnosť ako strategický faktor
Žiadna z uvedených zmien však nie je možná bez vnútorne konsolidovanej spoločnosti. Slovensko dnes príliš často míňa energiu na ideologické spory, ktoré už stratili svoj pôvodný význam. Klasické delenie na ľavicu a pravicu v podmienkach globalizovaného sveta fakticky prestalo existovať. Konzervativizmus, ktorý zamrzne vo vývoji, stráca schopnosť chrániť hodnoty, a progresivizmus, ktorý si sám určuje, ktoré hodnoty sú „neživotaschopné“, sa môže stať rovnako deštruktívnym.
Trvalé vedenie kultúrnych a politických vojen nevedie k riešeniam, ale k oslabeniu štátu zvnútra. V konečnom dôsledku posilňuje len tých, ktorí v zlej viere pracujú na oslabovaní alebo rozpade štátnosti. V čase globálnych zmien nie je súťaž ega prejavom slobody, ale luxusom, ktorý si malé štáty nemôžu dovoliť.
Pripravenosť je nová suverenita
Tak, ako národy Rakúsko-Uhorska, ktoré boli pripravené, prežili jeho rozpad lepšie než tie, ktoré verili, že „impérium je večné“, aj dnes platí jednoduché pravidlo: budúcnosť patrí tým, ktorí včas pochopia smer pohybu dejín.
Európska únia sa nerozpadne preto, že by sme si to želali. Rozpadne sa preto, že svet sa posunul ďalej. Otázka už nestojí, či sa to stane – ale či Slovensko bude pripravené, keď sa to stane.
.JPG)
.jpg)
