Dystópia je definovaná ako najhorší možný scenár budúcnosti. Tak to skúsme:
Venezuela je rukavica hodená do tváre Ruska a Číny. A ak tú rukavicu nezdvihnú (a zdá sa, že sú tak zaskočení, takže na to momentálne ani nemajú) je koniec plánom na multipolárny svet vytvorený s ich pomocou a krajinami BRICS. Málokto si v týchto dňoch uvedomuje, že pôvodný plán BRICS bol v alternatívnej mene, čím by skončila dominancia petro-dolára (ktorým sa od roku 1974 USA zachraňujú pred krachom ich obrovskými dlhmi zaťaženej meny). A washingtonská klika nie je slepá, koná preventívne a útočí na všetkých, čo si dovolili okázalo odmietnuť dolárové platby – najskôr Irán, teraz Venezuela. Ani Rusko, Čína a India si na taký krok doteraz netrúfli. A teraz dostali rázne varovanie.
Americký minister vojny Hegseth im jasne odkázal, že odteraz Amerika môže „uplatniť svoju vôľu“ kdekoľvek na Planéte. Všetci sme teda rukojemníkmi zlých nálad sociopata Trumpa, ktorý tiež vyhlásil, že to „čo sa stalo Madurovi, sa môže stať komukoľvek“. A podľa amerického ministra zahraničných vecí Rubia: „Americký Kongres by vyzradil informácie o operácii proti Venezuele, a preto o nej nebol informovaný.“ Takže skončili diskusie, chystané agresie momentálneho vládcu Bieleho domu už doma nebude mať kto zastaviť, lebo o nich ani nebude vedieť, kým nenastanú.
Trump a jeho politickí kumpáni už odkryli karty. Vo Venezuele použili metódu „cukru a biča“. „Cukrom“ si kúpili tých, čo mali chrániť nielen prezidenta Madura, ale hlavne vlastnú krajinu. Veď už pred 33 rokmi v Mogadišu zostreľovali bosonohí Somálci rovnakých v ich vrtuľníkoch zo striech domov obyčajnými RPG-čkami odpaľovanými z ruky. A Trump teraz plieska bičom ultimát voči venezuelskej viceprezidentke. Ak sa tá zľakne, dostane Trump celú Venezuelu ako na tácke aj so všetkými prevodovými pákami moci, ktoré opozičná líderka Machadová neovláda. Preto ju, k hrôze všetkých neoliberálnych progresívcov, nepotrebuje. A trápne spolitizovanú Nobelovu cenu si môže Machadová strčiť za klobúk. Je to smrtonosne chytrá taktika, nepodceňujme Trumpa. Aj sociopatickým egomaniakom toto ide veľmi dobre: https://www.yahoo.com/news/articles/trump-list-demands-venezuela-leader-231200890.html
Zdá sa, že útok na Venezuelu bol predovšetkým zameraný proti Číne, ktorá v tejto krajine investovala závratných viac ako 600 miliárd dolárov. Tie mali byť splácané venezuelskou ropou, ale tomu je teraz koniec. Ak sa tej ropy zmocní washingtonská klika, Čína z nej nedostane ani kvapku a na svoje investície môže zabudnúť. A Čína mlčí?“
Grónsko – neslýchané sa môže stať skutočnosťou
Pri trápnom útoku na Venezuelu americkí Rambovia rozkopávali korupciou otvorené dvere. Lunetik Trump však pod vplyvom hollywoodskej filmovej propagandy verí v ich nesmrteľnosť, vďaka čomu má zvýšený apetít a vyhráža sa obsadením Grónska. Dánsko môže práve kvôli tomu okamžite požiadať štáty NATO, aby poskytli viditeľnú ochranu ich suverénneho územia v Grónsku. Británia ostane tradične vazalsky hluchá, ale Francúzsko a Nemecko by tam mohli poslať vojnové lode a stíhačky na miestne letiská, čo by Trumpa odradilo od ďalšieho dobrodružstva.
Ale dystópia hovorí: nikto z krajín NATO si netrúfne postaviť sa egomaniakovi Trumpovi. Pokojne Grónsko obetujú…
Na rade je Irán
Je to stará taktika, ktorú USA používajú už takmer 200 rokov. Najskôr privedú krajinu sankciami na pokraj bankrotu a potom za to vinia napadnutú vládu a vyhrážajú sa zásahom (obvykle brutálnym bombardovaním). Už si to vyskúšali v Iraku: V rokoch 1993 až 1997 pôsobila Češka Albrightová ako veľvyslankyňa USA v OSN. V tejto funkcii predsedala brutálnym sankciám voči Iraku po vojne v Perzskom zálive s cieľom maximalizovať biedu Iračanov a podporiť tak zvrhnutie Saddáma Husajna. V rozhovore s Lesley Stahlovou v roku 1996 v programe „60 Minutes“ dostala otázku: „Počuli sme, že zomrelo pol milióna detí. Čo je viac detí ako zomrelo v Hirošime. Myslíte si, že to stálo za tú cenu?“ Albrightová nezaváhala ani na sekundu a dokonca ani nelicitovala o presný počet detských obetí tohto zverstva: „Myslím, že je to veľmi ťažká voľba, ale domnievame sa, že tá cena za to stojí.“ V rokoch 1997 až 2001 bola Albrightová (neskôr Havlom navrhovaná za prezidentku Českej republiky?!?) ministerkou zahraničných vecí. V tejto veľmi oslavovanej priekopníckej úlohe pokračovala v spôsobovaní nepredstaviteľného utrpenia Iračanom. Asistent generálneho tajomníka OSN Denis Halliday v roku 1999 rezignoval na svoj post, aby sa mohol otvorene vyjadriť proti sankciám, ktorými USA „vedome zabíjali tisíce Iračanov každý mesiac“. Nazval takú politiku „genocídou“. Česká emigrantka Albrightová sa pod tú genocídu hrdo podpísala. V Kosove to vylepšila tým, že z tej genocídy mala ešte aj skvelý osobný kšeft: https://tulacky.net/krvava-madlenka-albrightova-vzor-americkej-zahranicnej-politiky/
Izrael hneď prestal terorizovať Irán bombardovaním, keď ho zasiahli iránske rakety, o ktorých existencii nemal vojnový zločinec Netanjahu tušenia. Lenže tie isté rakety nedosiahnu územie USA a ich útok na blízke americké základne prebehol len ornamentálne, keď Iránci odkázali kedy a kde ich rakety dopadnú. Je to ako keby Iránci boxovali len ľavou rukou, kým Trump s Netanjahuom ich mlátia bejbalkami rovno po hlave. A takto bude Trump šíriť mier po svete, kým neostane kameň na kameni…
Kuba ako próba
Rusko, ktoré získalo veľké sympatie obyvateľstva Blízkeho Východu zásahom v Sýrii, nečakane opustilo Bašára Assada a stratilo tak strategickú vojenskú základňu v Sýrii, svoj hlavný bezpečný prístup v Stredozemnom mori.
Rusko nevarovalo Madura pred americkým útokom a vo Venezuele tak stráca strategickú vojenskú základňu, svoj hlavný bezpečný prístup v Karibiku.
Rusko sa nezastalo svojho spojenca Iránu a nepomohlo mu proti izraelským útokom, hoci mohlo významne posilniť jeho protivzdušnú obranu.
Rusko, plne zamestnané vojnou na Ukrajine, nemá ako brániť Kubu. Navyše v USA je 1,5 milióna kubánskych emigrantov, ktorí sú stabilnými Trumpovými voličmi. USA v Kube intervenovali už v rokoch 1824, 1912, 1917-1933, 1997 (viď: https://tulacky.net/prehlad-americkych-agresii-vo-svete-za-poslednych-200-rokov/) a teraz majú veľkú šancu, že ju navrátia americkej mafii. Tentoraz tej biznis-politickej…
Zdá sa, že Rusko je v defenzíve a stráca pozície už aj u južných sused-stanov, kde ho postupne opäť USA obkľučujú. Frapantne je to vidieť v Arménsku, kde americká bábka Pašinjan nechal penzionovať a dokonca pozatvárať všetkých generálov, čo mali ruské školy a kontakty, aj za cenu porážky s Azerbajdžanom a citeľnej straty územia.
Gordický uzol Ukrajiny
Nezabudnime na výrok jedného z amerických senátorov: „Zabíjanie Rusov je najlepšia investícia.“
Trump zdanlivo zradil Ukrajinu a aj západných spojencov, keď presadzuje ruské požiadavky na mier. Ale snáď nikto neverí, že nezištne?
Predovšetkým v americkej zahraničnej politike rozhodujúci americký zbrojársky priemysel sa za štyri roky už dostatočne nabalil a nestíha saturovať potreby Ukrajincov bez toho, aby sa nevyprázdnili vojenské sklady, čo ohrozuje pripravenosť amerických vojnoštváčov na väčší konflikt.
V kontraste s tým sa za tie vojnové roky Rusko vyzbrojilo novými vojenskými systémami a získalo ich najvyššiu efektívnosť v praktických bojoch. To amerických vojnoštváčov naozaj neteší. Ukázalo sa totiž, že čokoľvek zo svojej špičkovej vojenskej techniky (tanky Abrams a Leopard, stíhačky F-16) na Ukrajinu poslali, len tým rozmnožili ruské vojnové trofeje. Tým potvrdili, že Američania a Západniari vyrábali zbraňové systémy pre kšeft a Rusi pre boj.
Ale hlavne si washingtonská klika cez Trumpa zobrala z ukrajinských nerastných zdrojov všetko, čo ešte ostalo (to je ten ich spor s Britmi a Francúzmi, ktorí sa tam nasáčkovali už skôr a Nemci by si tiež radi niečo trhli). Tak prečo by si Američania nechali tie zdroje rozbiť pokračovaním vojny, ktorej jediným „prospechom“ pre Ukrajinu je masívne rozkrádanie euro-podpory Zelenského klikou, ktorú neposielajú korupčníci z Bruselu len pre ich modré oči: https://blog.hlavnespravy.sk/38231/odhalenie-ukrajinskej-korupcie-pomoze-odhalit-aj-tu-bruselsku/
Každá dohoda niečo stojí. Ak Trump v Anchorage sľúbil, že vyjedná „ruský mier“, je možné, že Rusi (ktorých vojna na Ukrajine nečakane dlho zaťažuje) naopak pustili spod svojej ochrany Sýriu, Irán a teraz Venezuelu. No, len aby sa nemýlili. Už raz sa s USA dohodli, že vycúvajú od Kyjeva na znak dobrej vôle za skorý mier a z Washingtonu nepohli prstom, keď to celé zrušil osobne politický skrachovanec Johnson. Trump je podozrivo váhavý voči Zelenského obštrukciám a je možné, že „ochotní“ západní vojnoštváči vedia, že celá tajná dohoda Trumpa s Putinom je len ďalší podvod, ako boli Minské dohody a vôbec akýkoľvek doterajší rozumný dohovor. Rusko podrazili „ochotní“ už toľkokrát, že potom, čo stratilo vplyv v Sýrii a Venezuele a nezastalo sa Iránu, Putin možno len naletel ďalšej západniarskej perfídnej lži. Nestalo sa to nielen jemu a nie po prvýkrát. Platí západniarske heslo, že záujmy sú prednejšie, než akékoľvek dohody.
A odrazu, po Venezuele, sa ten záujem zdá jasný. Na prvý pohľad je absurdné, že by Ukrajinci mohli zvíťaziť, aj keby sa všetci „ochotní“ na hlavu postavili. Ale ich úlohou nie je žiadne víťazstvo, ale zamestnať Rusko tak, aby mal teraz ktokoľvek v Bielom dome typu Trumpa voľné ruky jednoznačne ukončiť všetky plány o multipolarite a dokázať svetu, že Trumpova Amerika je naozaj zase jednička, ktorá sa o moc nad týmto svetom nemieni s nikým deliť. Rusko je motorom projektu BRICS a ten motor je preťažený nekonečnou vojnou, takže BRICS a s ním sen o multipolarite beží už len na voľnobeh.
Vážny pokus o opätovné zavedenie americkej svetovlády bude pokračovať pokiaľ Trump a spol. nenarazia na tvrdú protisilu; najjednoduchšou skúškou takéhoto mocenského pretláčania by bolo okamžité razantné vojenské zapojenie Číny a Indie do urovnania vojny na Ukrajine tak, že by v krátkej dobe Rusi dosiahli plánované ciele a obštrukcie Zelenského a „ochotných“ by sa stali bezpredmetnými. Tým by sa garantmi nastalého mieru stali nielen nedôveryhodné USA a na všetko zlo „ochotní“, ale práve aj Čína a India. Ale vážna otázka je, či sú obe tieto zakladajúce krajiny BRICS na takúto tvrdú konfrontáciu pripravené…
Záver
Existuje pozoruhodný efekt druhého zvolenia, po ktorom politici strácajú zábrany a idú na hranu možného. Veď už de Gaulle povedal, že politika je umením možného.
Dystópia: Trump už všetkým ukázal, že je nevypočítateľný sociopat. So svojimi politickými kumpánmi agresiou voči Venezuele jasne dokázal, že sa nezastaví, kým nenarazí. Je to tzv. taktika čelného nárazu známa z leteckých súbojov, kedy ten stíhač, ktorý uhol, odhalil svoju nekrytú stranu a v tom smrtonosnom zápase prehral. Trump vyzval celý svet na takýto čelný útok. A zatiaľ každý uhýba…
P.S. Potom, čo sa kolumbijský prezident nenechal zastrašiť Trumpovými silnými rečami, odrazu Trump otočil, zavolali si a pozval ho do Bieleho domu. Kolumbijský prezident Petro na to vraj vyhlásil, že dialóg je jediným riešením. Chyba, sociopati sú v dosahovaní ich cieľov schopní akéhokoľvek úskoku a dialóg s Trumpom je vopred stratená vec. Ten pozná len monológy a kto si všimne jeho spôsob vyjadrovania (viď „nádherné bombardovanie“) hneď pochopí, že fakty a argumenty ho nezaujímajú. On rozumie len sile. Nechať sa pozvať do Bieleho domu práve Trumpom je ako keď si svetovládca predvoláva svojho poddaného na koberec: ttps://www.ta3.com/clanok/1027559/kolumbijsky-prezident-petro-ostro-zautocil-na-trumpa-jeho-vyhrazky-oznacil-za-odraz-senilneho-mozgu
.JPG)
.jpg)
