Verejná diskusia dnes oprávnene hovorí o konsolidácii verejných financií. O potrebe zodpovednosti, brzdenia dlhu a opatrnosti pri nových výdavkoch. To všetko platí.
Zároveň však žijeme v čase, keď sa zásadne mení prostredie, v ktorom štát funguje. Energetická nestabilita, geopolitické napätie a rastúci tlak na domácnosti aj podniky nás stavajú pred otázku, ktorú nemožno odkladať: má štát dostatočnú kontrolu nad tým, bez čoho nedokáže fungovať?
Táto otázka nie je ideologická. Je praktická.
Energetika nie je bežný trh
Energetika nie je obyčajné odvetvie. Ide o prirodzený monopol a kritickú infraštruktúru. Keď zlyhá energia, zlyháva zdravotníctvo, doprava, priemysel aj každodenný život ľudí.
Počas posledných rokov štát opakovane vstupoval do energetiky – reguláciami cien, dotáciami, záchrannými mechanizmami. Robil to nie preto, že by chcel nahradiť trh, ale preto, že musel zabrániť kolapsu.
To však odhalilo zásadný nepomer:
štát dnes nesie rozhodujúce riziká energetického systému, no nemá primeranú kontrolu nad jeho výnosmi ani strategickým smerovaním.
Dlhodobo je to neudržateľné.
„Nemáme na to peniaze“ – pochopiteľná obava, ale neúplný pohľad
Jedna z najčastejších námietok znie: „V čase konsolidácie si nemôžeme dovoliť hovoriť o posilnení štátnej účasti.“
Táto obava je pochopiteľná. Zároveň však vychádza z predstavy, že strategické kroky v energetike sa financujú rovnako ako bežné výdavky štátu. Tak to v praxi nefunguje.
Krajiny, ktoré v posledných rokoch posilnili kontrolu nad energetikou – Francúzsko, Nemecko či Španielsko – to robili:
-
postupne, nie nárazovo,
-
kombináciou regulácie, daní a odkupu,
-
v čase kríz, keď trhové ceny prestávajú odrážať dlhodobú hodnotu.
Energetické aktíva generujú stabilné výnosy. Pri rozumnom nastavení sa financujú samy – prostredníctvom dlhodobých nástrojov, reinvestícií ziskov a lepšieho nastavenia regulácie. Nejde o odčerpávanie peňazí zo sociálneho systému, ale o zmenu ich toku v rámci energetiky.
Nejde o znárodňovanie, ale o rovnováhu
Je dôležité povedať jasne:
nejde o návrat k centrálnemu plánovaniu, plošné vyvlastňovanie ani o trestanie investorov.
Zahraničný kapitál má na Slovensku svoje miesto a bude ho mať aj naďalej. Zároveň však platí, že verejný záujem nemôže byť trvalo podriadený súkromnej rente v sektore, ktorý je existenčný pre celý štát.
Cesta, o ktorej hovoríme, je umiernená a právne priechodná:
-
jasné označenie energetiky za kritickú infraštruktúru,
-
spravodlivé zdanenie nadmerných ziskov v krízových obdobiach,
-
časovo ohraničené regulačné opatrenia,
-
postupné a dobrovoľné odkupy podielov tam, kde je to strategicky odôvodnené.
Každý krok musí byť primeraný, preskúmateľný a transparentný. Cieľom nie je znížiť hodnotu majetku, ale znížiť systémové riziko pre štát.
Ak by sa podmienky stabilizovali a bezpečnosť dodávok bola dlhodobo zabezpečená, štát musí byť pripravený svoju účasť opätovne prehodnotiť. Toto nie je jednosmerná ulica.
Malý štát, veľká zodpovednosť
Často sa hovorí, že Slovensko je malé a nemôže si dovoliť to, čo väčšie krajiny. Práve preto však musí konať predvídateľne, pokojne a v súlade s pravidlami.
Slovensko nemá záujem o konflikt. Má záujem o stabilitu. A stabilita je hodnota, ktorú rešpektujú aj trhy, aj investori. Nejde o osamelý krok – podobné opatrenia už prijali viaceré krajiny EÚ v reakcii na krízu.
Jasné vymedzenie hraníc – že ide výlučne o kritickú infraštruktúru, nie o bežné podnikanie – znižuje neistotu a posilňuje dôveru, nie naopak.
Štát ako garant, nie manažér
Jednou z oprávnených obáv je efektivita. Štát nemá ambíciu riadiť energetiku politicky ani mikromanažovať podniky.
Jeho úlohou je:
-
nastaviť vlastnícky a regulačný rámec,
-
zabezpečiť stabilitu,
-
a vytvoriť podmienky pre profesionálne riadenie s jasnou zodpovednosťou.
Operatívny manažment musí zostať v rukách odborníkov. Politika má určovať smer, nie denný chod.
Prečo je to dnes nielen možné, ale aj žiaduce
Nežijeme v normálnych časoch. A normálne riešenia prestávajú stačiť.
Ak dnes energetiku ponecháme bez strategickej korekcie, budeme ju zajtra riešiť v panike – drahšie, chaotickejšie a pod väčším tlakom. Ak ju uchopíme rozumne teraz, môžeme:
-
znížiť budúce zásahy do rozpočtu,
-
stabilizovať ceny pre ľudí a podniky,
-
a posilniť odolnosť štátu bez straty tváre.
Záver
Energetická suverenita neznamená vzdor voči svetu ani odmietnutie trhu. Znamená schopnosť štátu niesť zodpovednosť v čase, keď sa zvyšujú riziká.
Stabilný štát nie je ten, ktorý sa nikdy nemení.
Je to ten, ktorý vie včas a pokojne korigovať smer, aby ochránil svojich občanov aj budúcnosť.
.JPG)
