DNES si pripomíname už PIATE výročie predčasnej smrti statočného generála Lučanského v rukách zločinnej bandy čurillovcov, mužatky Záleskej, jej milenky bez novinárskej etiky Tódovej a celej žltej tlače, prokurátora Kysela s podporou zločinnej bandy Matoviča, Kolíkovej, Naďa, Mikulca, Remišovej a celej tej dnes opozičnej zberby najnovšie “progresívne” krytej šimečkovcami.
Milan Lučanský sa narodil 10. februára 1969 v Poprade. Vysokoškolské štúdium absolvoval v rokoch 1998-2003 na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. V radoch Policajného zboru začínal v Liptovskom Hrádku a neskôr, počas 90. Rokov, pôsobil v Martine ako starší inšpektor, inštruktor skupiny obrany a telesnej prípravy, aj ako starší referent. V roku 1997 sa jeho pôsobiskom stalo Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Žiline, kde pracoval do roku 2004, keď sa stal vedúcim oddelenia Úradu boja proti organizovanej kriminalite (ÚBOK STRED). V roku 2008 sa stal riaditeľom odboru STRED ÚBOK Prezídia PZ SR.
V roku 2010 z Policajného zboru dobrovoľne odišiel na protest proti metódam, ktoré tam zaviedol policajný prezident Spišiak s podporou ministra spravodlivosti Lišpica. V rokoch 2010-2012 preto bol bezpečnostným pracovníkom v súkromnej spoločnosti. Po zmene vlády a ukončení chaosu, vyvolanom v Policajnom zbore tandemom Spišiak – Lipšic, sa od 1. augusta 2012 stal 1. viceprezidentom Policajného zboru. Dňa 26. novembra 2015 prezident SR Andrej Kiska vymenoval Milana Lučanského do hodnosti generála. Od 15. júna 2016 bol Lučanský generálnym riaditeľom Sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra SR.
Ministerka vnútra Denisa Saková (vtedy Smer-SD) vymenovala 30. mája 2018 Lučanského do funkcie prezidenta Policajného zboru. Na svoj post nastúpil 1. júna 2018. Nahradil v ňom Tibora Gašpara.
V apríli 2019 sa Milan Lučanský úspešne zúčastnil na výberovom konaní do funkcie prezidenta PZ SR podľa nových pravidiel. Kandidátov posúdila odborná komisia, branno-bezpečnostný parlamentný výbor potom vybral dvoch, ktorých odporučil ministerke. Ministerka Saková si vybrala Lučanského a opätovne ho vymenovala do funkcie 15. apríla 2019.
Generál Lučanský bol opakovane napádaný žltou tlačou (denník N-ádor, aktuality.sk, SME-čko a týždeň) pre svoje majetkové pomery, a tak ich mal veľmi dobre zdokumentované, čo nedokázali vyvrátiť. Rovnako to preukázal pri kandidatúre na prezidenta PZ SR, kde uspel. Mal za sebou aj najvyššiu bezpečnostnú previerku, ktorá žiadne pochybenia nezistila! Jedno z týchto periodík dokonca s generálom Lučanským prehralo súd a radšej sa dohodli na mimosúdnom vyrovnaní za sumu prevyšujúcu 100 tisíc eur. Sami teda uznali, že sa dopustili voči nemu neetického konania. Ale robia tak naďalej, ak tvrdia, že bol zameraný na peniaze za každú cenu. Veď z tých vysúdených peňazí všetky rozdelil na podporu onkologicky postihnutých detí, i rímsko-katolíckej charite a umeleckým školám! Už teda účelovo zabudli a špinia jeho pamiatku aj po jeho smrti, keď sa už nemôže brániť. Môže byť väčší novinársky hyenizmus, pani Tódová?!
Uvrhnutie generála Lučanského do väzby nemalo teda žiadny objektívny právny podklad. Bolo to splnenie politickej objednávky bezcitného zločinného režimu, ktorý si tým dúfal zabezpečiť prežitie naveky. Je zvláštnym paradoxom, že to bol Jaroslav Spišiak, kto „za zásluhy“ vyštval na čas Lučanského z Policajného zboru. Prešli roky a ten istý Jaroslav Spišiak sa stal poradcom ministra vnútra Mikulca vo vláde psychopata Matoviča. Ďalším paradoxom je, že Milan Lučanský v prospech našej spoločnosti nasadzoval svoje zdravie i život, aby nás zbavil vraždiacej beštie Černáka. A podľa svedectiev členov špeciálneho tímu na vyšetrenie Černákových zločinov, mal do neho patriť aj istý Kovařík. Na stíhanie Černáka sa však Kovařík necítil. Ale keď sa stal po Lučanskom politickými čachrami prezidentom PZ SR, ochotne svojim patrónom okolo sociopata Matoviča pomohol k násilnému koncu hrdinského generála Lučanského. Začalo to absurdným obvinením bez dôkazov, len na základe za to slobodou odmenených kajúcnikov. Tak začala brutálne krátka neoprávnená väzba Milana Lučanského s cieľom zlomiť ho v prospech momentálnych zločinných vládcov. Nedal sa, a tak zomrel…
KTO BOL LUČANSKÝ
Toto je pôvodný knižný rozhovor (viď Mikuláš Černák, vyd. Marenčin PT, 2010) s vtedy plk. Mgr. Milanom Lučanským, bývalým riaditeľom odboru Úradu boja proti organizovanej kriminalite (ÚBOK), zástupcom vedúceho špecializovaného tímu a vedúcim operatívnej skupiny. V danej chvíli nútene mimo služby, ktorej venoval celý svoj život:
V čom je Černák z hľadiska Vašej profesie výnimočný?
Černáka beriem ako ktoréhokoľvek iného podozrivého. Výnimočný bol, a podľa mňa aj je, v spôsobe myslenia a uskutočňovania svojich skutkov.
Kedy ste o ňom počul prvýkrát?
Prvýkrát som sa s jeho menom stretol pri objasňovaní vraždy Milana Štangu z Prievidze. (Ten sa stal obeťou bombového útoku mafiánskeho typu, pozn. autora)
Ako ste sa dostal k jeho prípadu?
Bolo to postupne v období rokov 1995 až 1996. Išlo väčšinou o prípady násilných trestných činov spáchaných po celom území Slovenska. Neskôr konkrétne pri dokumentovaní trestného činu vydierania na poškodenom Vladimírovi Rybárikovi z Považskej Bystrice. Bola to prvá vec, na základe ktorej sa bral Mikuláš Černák spoločne s Jánom Kánom do väzby. Dalo veľkú námahu nájsť v tom období šikovného vyšetrovateľa, ktorý by sa nebál a bol by ochotný sa spolupodieľať na realizácii uvedeného prípadu.
Ako vznikol špecializovaný vyšetrovací tím? Aké ste tam mal postavenie?
Špecializovaný tím, v ktorom som pracoval, vznikol v roku 1997 a obnovený bol niekedy v roku 2004. Postavenie prvého špecializovaného tímu bolo výnimočné. Bolo to preto, lebo v ňom pôsobilo viacero súčastí Policajného zboru, a každý mal svojho nadriadeného. Vtedy sme vykonávali skoro všetky úkony sami, dokonca aj ochranu svedka a jeho umiestnenie, nehovoriac o skutočnosti, že sme skoro všetko hradili z vlastných peňazí. Dokonca aj spojenie medzi jednotlivými členmi bolo len cez súkromné telefóny. Spomínam si na eskortu svedka do Českej republiky a následne prevoz jeho rodinných príslušníkov, vykonávané vlastnými motorovými vozidlami, pretože vybaviť zahraničnú služobnú cestu bolo problematické a administratívne veľmi zdĺhavé. Druhý špecializovaný tím nemal žiadne špeciálne postavenie. Boli sme radovými príslušníkmi ÚBOK OBOK Stred, ktorí sa podieľali okrem práce v tíme aj na plnení ostatných úloh v rámci odboru. Okrem iného aj na objasňovaní prípadu policajného gangu Miroslava Jacka a spol..
Ako ten tím fungoval? Na koho ste sa mohol spoľahnúť a koho prácu by ste aj dnes ocenil?
Fungoval presne ako všetky špecializované tímy v rámci príslušných interných nariadení Ministerstva vnútra. Rád spomínam na jednotlivých členov tohto tímu, nakoľko v tej dobe bolo možné spoľahnúť sa len na nich. S nadriadenými to bolo horšie…
Pracovali ste v utajení, alebo o vás vyšetrovaní vedeli?
To je otázka, myslím, pre druhú stranu. Žiadne utajenie neexistovalo.
Vy ste pôsobil v Banskej Bystrici, poznal ste niekoho z výrazných postáv miestneho podsvetia aj predtým? Dala sa odhadnúť ich cesta k zločinu?
Nie, nepoznal som predtým skoro žiadneho člena uvedenej skupiny, až na Alojza Házyho, s ktorým som svojím spôsobom vyrastal.
V rozhovore pre novinára Daniela Vraždu dokonca aj Mečiar priznal, že so silným podsvetím si nevedeli poradiť, dokonca aj Ministerstvo vnútra bolo bezradné. „Nikto nechcel podpísať zatykač na Černáka. Aj minister vnútra prišiel za mnou a pýtal sa, čo má robiť, že si nevie poradiť.“ Vtedy sa černákovci vyhrážali už aj novinárom za zverejnenie ich káuz. Bol taký nátlak aj na Vás a Vašich kolegov?
Naozaj bolo ťažké v tom období pracovať v spomínanej skupine, respektíve iných podobných skupinách, a to z dôvodu obecne rozšíreného strachu, ako aj z neochoty a obáv nadriadených. A to nielen kvôli možnému nátlaku zo strany podsvetia, ale aj zo strany štátnej moci…
V tom období bolo veľmi málo ľudí, či už na strane polície alebo prokuratúry, ktorí by sa nebáli konať proti podsvetiu. Veľké pochopenie sme nakoniec našli u Krajskej prokuratúry v Trenčíne, neskôr u bývalého ministra vnútra Ladislava Pittnera, Krajskej prokuratúry v Prešove a nakoniec u Generálnej prokuratúry, vedenej Dobroslavom Trnkom. Nátlak zo strany obvinených som nijako zvlášť nepociťoval, čo sa nedá povedať o nadriadených, ktorých tlak bol cítiť neustále. Bolo to formou dopytov, kedy sa niečo urobí, kedy sa už niekto obviní a podobne. Myslím, že uvedené malo na prácu horší vplyv, ako vplyv podozrivých. Ale toto nie je len v prípade uvedeného tímu. Byť v médiách a poberať odmeny za robotu iných je silný stimul.
Bolo možné bezprostredné ohrozenie Vás a Vašej rodiny?
S tým musel človek počítať, preferovalo sa heslo, že keď sa niekto bál, mal ísť robiť do cukrárne. Na niektorých poradách prvého tímu som počúval, ako sa niektorí kolegovia báli ísť predvádzať podozrivých na základe požiadavky vyšetrovateľov.
Zažili ste aj iné formy nátlaku?
Ako som uviedol, nie, až na nadriadených.
Kedy ste sa s Černákom stretli zoči-voči a aké to bolo? Aké je to stretnúť nepriateľa, ktorý Vás môže aj ohrozovať na živote, a kde je jasné, že víťaz môže byť len jeden?
Bolo to viackrát počas objasňovania jeho trestnej činnosti, no presne si už nepamätám. Bolo to v čase, keď bol víťazom stále a na dlhé obdobie len on.
Tím, v ktorom ste hral dôležitú úlohu, má veľkú zásluhu na rozložení jadra Černákovej zločineckej skupiny. Aké to bolo, keď odrazu začali jeho najbližší komplici vypovedať a teda aj Váš vzájomný vzťah sa zmenil?
To, či som hral dôležitú úlohu, si po rozhodnutí ľudí, ktorí by to mali v prvom rade oceniť, už nemyslím a bežní ľudia sú ľahko ovplyvniteľní a vidia za tým prácu polície ako takej a nie jednotlivcov, ktorým by za to mali byť vďační. A čo sa týka Černákových komplicov, k tomu je ťažko sa vyjadrovať. Jedno je však isté, veľa ľudí z okolia ich skupiny dnes už nie sú medzi živými, je veľký odstup času, veľa vecí sa zmenilo. Možno je pohľad ich samotných na tú dobu tiež iný. O veciach, ktorých sa v tom krátkom čase udialo veľa, mali čas rozmýšľať. Je ťažké po toľkých rokoch nájsť absolútnu pravdu a určite by som si na niektoré veci a skutočnosti, ktoré predchádzali ich spáchaniu, ťažko spomenul aj ja sám, keby som bol ako nestranný pozorovateľ. Bolo by to jedine v tom prípade, že by som si robil poznámky a bol by som pri každej jednej vražde. A ďalšou skutočnosťou sa mal zaoberať podľa mňa aj súd a to z jednoduchého ľudského pohľadu. Aký vplyv a následky na ľudí, ktorí boli ako pozorovatelia či účastníci tohto konania, to muselo zanechať? Vieme o psychologických následkoch z vojny, kde sa ľudia stretávajú s násilnými činmi, ale nevieme nič o ľuďoch, ktorí chodia okolo nás a vystupujú ako svedkovia. Je však veľa vecí a výpovedí, ktoré sa v spisoch nikdy neobjavia a hovoria v ich prospech… Nehovoriac o gestikulácii a strachu v ich očiach.
Bol by, podľa Vás, bez Černáka obraz po novembrovej mafie na Slovensku iný?
Určite.
A bol by tento príbeh neobyčajnej brutality a cynizmu zoči-voči obetiam bez Černáka vôbec možný? Alebo by ho nahradil niekto iný, rovnako túžiaci po moci a bohatstve, bez ohľadu na prostriedky, akými ich dosiahne?
To je otázka na psychológa. Čo sa týka Černáka, bol a je nenahraditeľnou postavu podsvetia a jeho prípad má už v histórii našej spoločnosti pevné miesto.
Ako podľa Vás skončí proces s Černákom? (rozhovor sa uskutočnil pred Černákovým odsúdením na doživotie)
Neskončí. Stále sa budú vynárať svedkovia, ktorí budú chcieť za svoje výpovede beztrestnosť, a podľa mňa to bude hra s ohňom ich počúvať. Za všetkým je potrebné hľadať strach a osobné záujmy. A bude ťažké to rozpletať pre ľudí, ktorí v tej pochmúrnej dobe neboli možno ešte ani v radoch polície. Najjednoduchšie bude zoškandalizovať už odvedenú robotu. Jeden zo svedkov mi raz povedal: „Boli sme prítomní aj iných vecí, a ak sa zmení situácia, tak klamať bude ten najmenší hriech, ktorý sme v živote urobili.“
Ako skončí Černák samotný, povedzme o pätnásť – dvadsať rokov? Považujete za možné, aby raz vyšiel z väzenia a nebol by už nebezpečným pre túto spoločnosť?
Černák žije už trinásť rokov pre pomstu. A on sa jej chce dožiť. Ako raz uviedol, ak nie v tomto živote, tak potom v pekle. A to je, myslím, dostatočná odpoveď na túto otázku.
Prečo ste sa vôbec dal na túto profesiu, ktorá je skôr poslaním, než povolaním?
Prečo? Asi preto, lebo to tak muselo byť. Ďakujem za to svojim rodičom a starej mame, ktorí mi ako malému čítali a rozprávali rozprávky o tom, ako dobro vždy vyhrá nad zlom. Nikdy som si to nechcel pripustiť, ale podvedomie človeka, tak ako v mojom prípade, tak aj v Černákovom prípade, určite viedlo kroky nášho, respektíve môjho života. Až neskôr som pochopil, že sa prirodzene riadim základným životným krédom: „Načo je človek na svete, keď ho nedokáže urobiť lepším?“ Veď tu sa nejedná o triedenie odpadu, ako sú plasty a papier, ale triedenie ľudí. Bolo to súčasťou mojej prace a môjho myslenia. Tak si človek uvedomí, že na skorumpovanej strane myslenia musí začať pokusom čistiť ho od najhrubšej špiny. Myslím, že história ukáže, že toto bolo to správne rozhodnutie, odhliadnuc od skutočnosti, že to menšie zlo zostalo nepotrestané. Veľakrát ma s kolegami znechutil postoj nadriadených. Niekedy si kladiem otázku – prečo? Bolo to preto, lebo boli skorumpovaní? Nie, jednoducho sa báli, veď mali vlastné rodiny, vlastné životy. A spoločnosť by ich v prípade problémov hodila cez palubu bez toho, aby sa spýtala na ich názor. Veľakrát, tak ako možno aj teraz, sme si povedali – celý svet sa zachrániť nedá. Ale nepokúsiť sa o jeho záchranu by bola chyba. Uvedomili sme si to, až keď sme sa, ako to povedal jeden sudca, po pás brodili v špine a po ramená hrabali v krvi. O to smutnejšie je znovu konštatovanie, kto z tých, ktorí sa dnes stavajú do svetla reflektorov, urobili pre túto spoločnosť viac, než sa podarilo nám. Kde boli v rokoch 1995 až 2004, keď sa radoví policajti báli zastavovať tradičné tmavé BMW 5 a S-classové mercedesy…
Milan Lučanský vtedy nikoho nemenoval, ale podľa pamätníkov k tým, čo sa báli v špecializovanom tíme proti Černákovi a ďalším mafiánom bojovať patril aj už spomínaný – Peter Kovařík, neskôr náhradný prezident PZ SR! Údajne: „Tento Kovařík, keď bol zriadený tím na Černáka a on mal v ňom byť, začal kričať, že on sa nedá zabiť, že má rodinu a chcel ujsť z miestnosti. Milanov kolega Jožo Mičieta vyskočil a zamkol dvere, aby nemohol Kovařík ujsť.“ Isté je, že o Kovaříkovi nie je v tých ťažkých časoch počuť, ale mal pre Matovičovu koalíciu zla vhodné školenie, keď bol bez výberového konania v rokoch 2013 až 2017 menovaný policajným pridelencom vo Washingtone.
Zúčtovanie
Každý verejný činiteľ musí niesť zodpovednosť za svoje činy. Tí, čo nevinného generála svojim beštiálnym konaním dohnali až k samovražde, a ani sa nesnažili jej zabrániť, sa dopustili zločinu proti ľudskosti, zneužitiu právomoci verejného činiteľa a marenia spravodlivosti. Veď ich poznáme. Nesú priamu zodpovednosť.
Na základe nálezov Ústavného súdu, ako aj iných súdov, môžeme konštatovať vážne pochybenia už od spôsobu zatknutia, vymyslených obvinení, smerujúcich k nezákonným väzbám, po miestami až sadistické zneužívanie kolúznej väzby. To viedlo k pochybným rozsudkom s politickým pozadím. A pri tom sa až pričasto opakujú tieto mená:
Vyšetrovatelia:
Ján Čurilla,
Robert Magula,
Milan Sabota,
Štefan Mašin,
Roman Stáš,
Pavol Ďurka,
Ľubomír Daňko,
Pavol Scholz
Martina Babacsová,
Monika Barčáková,
Peter Kráľovič...
Policajní funkcionári:
Štefan Hamran,
Peter Kovařík,
Branislav Dunčko,
Norbert Kundrák…
Prokurátori:
Daniel Lipšic,
Ondrej Repa,
Michal Šúrek,
Peter Kysel,
Rastislav Hruška…
Sudcovia:
Pamela Záleská,
Ján Mazák,
Ján Hrubala,
Juraj Kliment…
Toto všetko kryli politici:
Igor Matovič,
Eduard Heger,
Mária Kolíková,
Roman Mikulec,
Jaroslav Naď,
Veronika Remišová,
Vladimír Lengvarský,
Ján Budaj
a v neposlednom rade Zuzana Čaputová.
Takýmto nekalým praktikám spočiatku nielen freneticky tlieskali, ale manipuláciou s nezákonne zneužitými vyšetrovacími spismi aj napomohli novinári:
Peter Bárdy,
Matúš Kostolný,
Monika Tódová,
Konštantín Čikovský,
Zuzana Kovačič Hanzelová,
Marek Vagovič,
Arpád Szoltész,
a ďalší.
Božie mlyny vraj melú pomaly, ale predsa.
V snahe novej vlády Roberta Fica navrátiť Slovensku pravidlá právneho štátu, bola vznesená obžaloba voči Jánovi Čurillovi, Pavlovi Ďurkovi, Štefanovi Mašinovi, Milanovi Sabotovi, Branislavovi Dunčkovi a Pavlovi Scholzovi. Zverstvá, čo napáchali zneužitím svojich funkcií v NAKA sú dôkladne zdokumentované (ereport.sk): „Počas vyšetrovania bolo prepočutých osem tisíc hodín zvukového záznamu a spracovaných 15 spisových zväzkov o počte 6 678 strán.“ Na rozdiel od ich notorických praktík neboli vzatí do väzby…
Pre podozrenie zo zneužitia právomocí verejného činiteľa sú v inej veci obvinení bývalý vyšetrovateľ NAKA Pavol Ďurka a Ján Čurilla, bývalý šéf Národnej kriminálnej agentúry Ľubomír Daňko a bývalý prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Michal Šúrek.
Mazák bol odvolaný z postu predsedu Sudcovskej rady a nakoniec zbavený aj členstva.
Sudca Kliment čelí disciplinárnemu konaniu s návrhom na jeho zbavenie sudcovského taláru.
Záleská čelí disciplinárnemu konaniu.
Tódová bola odvolaná z problematiky, kde zneužívala informácie od svojej milenky-mužatky Záleskej.
Je na čase, aby tie Božie mlyny zrýchlili. Majú toho ešte veľa na práci…
Viac v knihe: https://torden.sk/produkt/smrt-generala-lucanskeho-zuctovanie-rozsirene-a-zavarecne-vydanie/
.jpg)
.JPG)
