Fajčenie fajky je tak trochu filozofia

Ivan Vojtek je verejnosti známy ako herec s večne dobrou náladou, ku ktorej inklinuje svojím pohodovým zjavom i pohotovým prejavom. Medzi priateľmi známy ako „Tuli“ a obetavý tenista i hráč stolného tenisu.A má aj veľký zmysel pre fair-play. Keď nám na VIP turnaji v stolnom tenise vo Veľkom Mederi pridelili do skupiny dámu, ktorá to nikdy nehrala, pristúpil s ďalšími na to, že proti nej budeme hrať ľavou rukou. Len si to skúste, aj pre dobrého hráča je to teda poriadny handicap. Ale bol nám príkladom a hoci by normálne našu skupinu vyhral, gentlemansky sa spokojil s druhým miestom…

Ale o jeho vášni k fajkám možno nevedia ani mnohí z nich. Našiel si však čas, aby nám o svojom „fajkoparku“ povedal viac.

   Na fajčenie fajky som sa dal takmer doslova z minúty na minútu. Išiel som z predstavenia, kúpiť si cigarety. Zrazu len tak z ničoho nič, som zbadal jednu fajku. Hovorím si – aká je pekná… Ani nebola drahá, ale už ju samozrejme nemám, pretože som ju ako začiatočník prepálil. Kúpil som si k nej hneď aj dusítko a tabak. Hneď sčerstva som oznámil, že už nefajčím cigarety. Vtedy prestal aj kolega Karol Čálik.

  Fajkám som sa venoval roky. Ani to nebol koníček, fajčenie fajky je tak trochu filozofia.

   Pokiaľ viem, fajčenie fajok je aj šport…

  Áno, každoročne sa konajú majstrovstvá sveta vo fajčení fajok. Má to veľmi prísne pravidlá, nad ktorými bdie odborná porota. Každý súťažiaci má rovnaké podmienky: dostane rovnakú fajku, rovnakú značku a množstvo tabaku, tri kusy zápaliek so škrkátkom, drevené dusítko a päť minút na pripravenie fajky. To znamená zoznámenie sa s tabakom, rozmrvenie tabaku a zapálenie. Má tri zápalky. Nesmie do fajky fúkať, nesmie do nej dýchať, nesmie s ňou robiť ani prudké pohyby. Ide o to, aby určené množstvo tabaku vydržalo horieť čo najdlhšie. Porotca má právo vyzvať súťažiaceho, aby si potiahol a z fajky musí vyjsť dym. Vyhráva ten, ktorému zhasne fajka ako poslednému. Sú zaznamenané aj svetové rekordy, minutáž neviem presne. Dokonca nejaká pani z Rakúska je na popredných miestach, vyhrala majstrovstvá sveta, keď 2,2 gramov tabaku fajčila 2 hodiny a 47 minút. Znie to neuveriteľne, pretože ja keď som si naplnil fajku, napríklad obľúbenú Rothmansku, tak som si pofajčil tak 45 minút, hodinku. Mnohí spájajú fajku s rumom alebo whisky. Je to ich vec, mne však k fajke chutí biele víno. Alebo opačne, k bielemu vínu mi chutí fajka.

  Ty vydržíš trištvrte hodiny len tak sedieť?

  Koľkokrát v tejto republike ľudia hodiny a hodiny sedia a nič nerobia. A sú dokonca za to aj platení. Ja za to nie som platený, ja to vychutnávam. Trištvrte hodinku, hodinku zo života si dokážem dokonale vychutnať.

   Ktorý deň alebo časť dňa máš na takúto pohodu vyhradenú?

  Nemám to naplánované, prichádza to viac-menej spontánne. Keď prídem po práci z divadla alebo z telky domov, sadneme si s manželkou, otvoríme vínko, najradšej Rizling rýnsky, alebo suchšie vína. Nalejeme si toho vínka, rozložíme napríklad šachy a ja si zapálim fajku. Dodá to pokoja.

  Je jasné že si sa rozhodol pre nové náboženstvo, tak nám predstav tie svoje bohyne.

  Sú to moje kamarátky. Mám ich už skoro sto. Poskytujú mi chvíle dobrej nálady, pohody. Každá fajka má svoju históriu a časom získava na svojej hodnote. Viem, že tento môj fajkopark, ako som to nazval, sa bude rozširovať aj vďaka kamarátom, známym ale aj neznámym… Dúfam, že dedičia budú mať po mne celkom peknú pamiatku vo forme zbierky. Pravda, ťažko asi dobehnem istého pána Paronelliho. Bol to sedemdesiatdva ročný Talian, ktorý začal zbierať fajky a tak sa mu to zaľúbilo, že si založil manufaktúru, kde dodnes vyrábajú ručne fajky. Má najväčšiu zbierku fajok na svete: 46 000 kusov. S fajkou je to ako so ženou: musí padnúť do oka. A fajku je treba najskôr zafajčiť. Radím všetkým, ktorí začínajú, nech si spočiatku kupujú lacnejšie fajky. Menej skúseným sa totiž môže stať, že fajku prepália, praskne a môžu ju zahodiť.