Tento rozhovor vznikol príležitosti vydania knihy “Abeceda tělesné lásky”, ktorú práve dr. Plzák uviedol medzi čitateľov. Túto mimoriadnu osobnosť predstavujeme tu: https://tulacky.net/dr-miroslav-plzak-krstnym-otcom-knihy-abeceda-telesne-lasky/
Keďže jej printové vydanie sa čoskoro vypredalo, vznikla jej slovenská verzia v podobe e-knihy.
Inštitút milenky podľa Vás, pán doktor, vlastne už v skrytosti existuje. Ja som počul o pozoruhodnom jave „přítelkyně“, ktorý sa v Prahe úspešne rozmáha. Je to situácia, kedy manželka vie o tom, že manžel má „přítelkyni“ a priamo, či nepriamo s ňou spolupracuje…
Nielen v Prahe, pán kolega, ale aj v Bratislave to máte. O tom vás môžem ubezpečiť. Áno, sú ľudia, ktorí takto dozrejú vo svojich vzťahoch. A tak sa niektoré manželky dokonca chvália milenkami svojich mužov. Tu je vidieť, že nevera nie je morálnou hrozbou. Hrozbou je skôr tá pohlavná choroba, ale ešte viac tehotenstvo milenky, ktorá si vás chce urvať len pre seba. Ale to sú veci praktické, nie morálne.
A čo láska, pán doktor?
To je dobre, že sa pýtate, lebo v tomto musíme mať jasno. Lásku ako podmienku pre manželstvo si vymysleli romantickí autori v 19. storočí. Nedávno som v spoluautorstve vydal knihu „Láska a posadnutosť“, kde dokazujem, že takýto cit platil aj tak len na spoločenskú smotánku. Prostý ľud to nemal ako upotrebiť, žena hľadala živiteľa seba i svojich budúcich detí. Žiadnu lásku si nemohli dovoliť a dohadzovačky boli uznávanou živnosťou. Potom ale prišiel Mrštík s jeho „Pohádkou máje“ a romantickou láskou, ktorá sa tak dobre predávala v lacných zošitových vydaniach. To súviselo s tým, že čítať začali už aj široké vrstvy obyvateľstva. Najskôr príbehy svätých, ale potom už aj príbehy ako z prvých hollywoodských filmov – po prvý bozk. Ale práve romantické lásky Mrštíka v praxi vždy končili príšerne, lebo on bol v súkromí neznesiteľný…
To mi pripomína slávneho českého romantického básnika Karla Hynka Máchu, ktorý tiež básnil o máji a nenaplnenej láske, ale v jeho nedávno objavených denníkoch a listoch šťavnato opisuje ako tú svoju vyvolenú naberal odzadu až z nej (obrazne povedané) perie lietalo…
Ale to nebol sám. Slávna spisovateľka pre deti a zberateľka folklóru Božena Němcová si už ako vydatá nasťahovala do domu istého doktora Jurenku a čudovala sa, že jej muž z toho chlastal. Potom si priviedla ešte iného doktora, ale ten aspoň skúšal písať básne, kým Jurenka bol prostoduchý svalovec a umelecká bohéma žasla ako s ním Němcová vôbec mohla žiť.
Ona vraj rada chodila aj na Slovensko, práve kvôli svalnatým mužom…
Němcová zbierala na Slovensku ľudové pesničky a rozprávky, ale popri tom aj takéto potešujúce skúsenosti. Bolo to ale na tú dobu veľmi odvážne, pretože práve letela tá uvzdychaná, platonická láska a nahováranie trvalo aj roky. Hudobní géniovia Janáček aj Smetana sa trápili dlho, kým tie svoje dostali do postele a aj to len pod prísľubom manželstva…
Ale akurát Smetana mal smolu, že mu tá jeho manželka po pár rokoch prestala byť po vôli, ako sa hovorí, a ušla mu s nejakým dôstojníkom. A aj keď sa vrátila, nič z toho nemal, len hanbu, lebo to skúšala aj s inými. Tak si našiel opernú speváčku a u tej sa nakazil syfilisom…
No a to sa nemuselo stať, keby tá inštitúcia „přítelkyně“ alebo „přítelkyň“ bola obecne uznávaná. U Smetanovej manželky to bolo beztak verejné tajomstvo, tak by sa to mohlo vyrovnať verejne aj z druhej strany. Ale potom musí platiť zásada, že kvôli týmto vzťahom sa nerozvádzame. Rozvod je amorálny kvôli deťom. Dnes už sú pravda dve manželstvá za život normou, ale potom by sme mali vedieť povedať „Jožinko, toto je tvoj prvý tato a o pár rokov budeš mať druhého a možno lepšieho“. Ale ja som skôr za jedno trvalé manželstvo pri tolerancii nevery ako jeho vzpruhy.
Jedna náhodná známa mi zdôvodňovala svoj vzťah so ženatým mužom tým, že vlastne je to určitá obeta a výpomoc. Tvrdila, že by si aj tak našiel nejakú inú, takže je dobre, že si našiel práve ju, ktorá je zodpovedná a netrhá ho on manželky. A navyše mu v posteli dovolí aj to, čo manželka odmieta.
Ale to jej musíme potvrdiť a pochváliť. Veď ona vlastne vykonáva samaritánsku službu. A s tou manželkou on ani nemôže vykonávať to, čo s tou milenkou, pretože to nejde ostať trvalo na vrchole sexuálnej žiadostivosti. Veď tú manželku to nebaví a toho chlapa to tiež po čase prejde.
V každodennej prevádzke rodiny na to vlastne ani nie je veľa času. Sex v manželstve je vlastne luxus…
Výnimkou sú žiarlivci. Im vlastná žena akoby uniká a tak sa dokážu dlho udržať v to sexuálnom nabudení a žiadostivosti.
Nie je problém už v tom, že ani ako vzdelaný doktor nemôžete takémuto manželstvu pomôcť, pretože problém je už v zlom výbere partnera? Určité typy sú k sebe skrátka priam katastrofálne priťahované bez ohľadu na následky…
Ten výber podmieňujú dve determinanty a mne samotnému trvalo takmer dvadsať rokov, kým som ich dokázal definovať. Tou prvou podmienkou je – pracovitosť. Z tej vyplýva aj určitá zodpovednosť. Manželstvo je podnik a ten s lenivým človekom nutne musí skrachovať. Tak ako na Kube, ktorú som nedávno navštívil, a kde sa ekonomika nemôže rozbehnúť s ľuďmi, ktorí nie sú schopní robiť viac, než štyri hodiny v kuse a aj to ešte nie každý deň.
Druhou determinantou solídneho manželstva je – spoľahlivosť, schopnosť dodržať dohodu. Pre koho nie je sľub záväzný, ten v manželstve spôsobuje len problémy.
A keď toto vieme, môžeme sa opýtať – sú dnes milenci tak vzdelaní, že by si akurát tieto vlastnosti svojho partnera overovali alebo aspoň uvedomovali? No iste že nie. A keď im to poviete, tak sa vám vysmejú.
Zamilovaným sa vôbec ťažko radí.
To, keď je ich vzťah na vrchole. Ale keď to začne haprovať, tak zase chcú vedieť prečo.
Môj priateľ herec Mirko Noga zažíval takýto krutý rozchod a veľmi intenzívne pátral po príčinách a možnej náprave u odborníkov aj priateľov. Ale obávam sa, že bol v tej snahe sám. Ako potom môžete pomôcť, keď o nápravu má v tom páre záujem len jeden?
Do mileneckých vzťahov som sa neplietol. Tam si vystačíte s jedinou radou – ak máte pocit, že vás ten druhý miluje menej, stiahnite sa. Milenectvo funguje na princípe spätnej väzby. Dvaja sa vrúcne milujú, ale zákonite im to nemôže vydržať donekonečna. Vždy ten jeden poľaví a väčšinou si to ten druhý všimne. Keď to tomu prvému vytkne, tak sa to len zhorší. To je takmer automatický, nevedomý proces. A ja mu hovorím „milenecký debakel“ – z toho je jeden otrávený a druhý utrápený. A to je paradoxne následok pozitívnej spätnej väzby. Keď zvolíme taktiku negatívnej spätnej väzby a z toho vzťahu, kde vidíme klesajúci záujem partnera, sa začíname vedome sťahovať, tak to eventuálne môže u toho druhého vybudiť uvedomenie, že mu chýbame a vzťah je zachránený. Aspoň na čas.
To je ten lepší prípad.
V tom horšom ide to trápenie tak ďaleko, že jeden z nich sa rozhodne pre fatálne riešenie. A tak máme v Čechách, ale aj na Slovensku, priemerne jednu samovraždu za deň z takéhoto dôvodu. Tam je zásah psychológa pochopiteľne na mieste. Ale ja som pri týchto mileneckých vzťahoch skôr zaujímal postoj veľmi ironický. Ono pomáha vysmievať sa tej ich „tragédii“, ak ju porovnáte s tým, že niekto náhle fatálne ochorie, alebo stratí milované dieťa. Táto dehonestácia mileneckej lásky má napodiv lepšie výsledky, než ich brať vážne.
A čo manželské krízy?
Tam som zasa vedel pomôcť inak. Ak napríklad manžel kvôli milenke opúšťal manželku, tak som mal dobré výsledky, keď som hovoril:
„No tak, nech si ten váš manžel užije tej milenky a za rok uvidíme. Nebráňme iným v šťastí, ale tiež nerobme predčasné závery.“
A niekedy to naozaj do roka toho manžela prešlo a vrátil sa k svojej zákonitej. Ale to je naozaj veľké umenie tej manželky, aby dokázala byť tak tolerantná. Na druhej strane som vypozoroval, že na tie trpiace manželky najlepšie zaberal, a bol aj najvítanejší, skôr ostrý, prísny tón. Napríklad som sa opýtal:
„Tak vy ste už o tom zase doma hovorila? Tak to za mnou radšej už ani nechoďte, keď ma nepočúvate…“
A po čase zase prišli a hovorili:
„Vynadajte mi, pán doktor.“
Vy ste to ale nemohli mať ľahké už aj preto, že ste boli vlastne priekopníkom novej vedy. Takže Vaša autorita mohla byť ľahšie napadnutá tým nespokojnejším z partnerov. Nestalo sa vám, že by niekto povedal: „Zle ste nám poradil, Vy ste príčinou nášho manželstva…“
Presne na takúto scénu si nespomínam. Skôr sa stávalo, že ma ľudia náhodou stretli a hovorili: „Dobre ste nám poradili, pán doktor.“ Iné je to, keď máte odvahu odhaliť hysterickú ženu. To sú na prvý pohľad milé panie, ktoré sa ale za dvermi domácnosti menia na monštrá, ktoré toho svojho partnera udolajú neskrotnou energiou svojej hystérie. Takže moja práca v poradenstve stála aj na tom, že som sa postaral o toho opusteného. Napríklad opustená žena sa bojí samoty asi ako dieťa sa bojí rozprávkového draka. Ale po roku zistí, že môže žiť sama celkom spokojne. A už po pol roku je rada, že sa o toho chlapa nemusí starať.
Ja som ale zaregistroval v Spojených štátoch a Kanade pozoruhodný trend, kedy si ženy po rozvode s mužom a aj mnohodetnom manželstve, nachádzajú opätovne – partnerky. Takže ženy, ktoré sa javili ako heterosexuálne žijúce matky, naraz nachádzajú útechu v lesbickej láske. Je to výnimka alebo pravidlo?
Nie som odborníkom na ženskú homosexualitu, ale viem, že je iná, než tá mužská. Zdá sa mi akoby žena bola už od Prírody prapôvodne bisexuálna. Pre muža, ktorý je heterosexuál, je už len prítomnosť homosexuálneho muža nepríjemná, alebo aspoň rušivá. To neplatí pre ženy. Preto som ja osobne presvedčený, že ženy sú skrátka o krôčik, či dokonca krok bližšie k takýmto vzťahom, než muži.
Lesbicizmus bol v starom Grécku samozrejmosťou pre všetky ženy. Na sviatok „Bona Dei“, teda Dobrej Bohyne, sa všetky ženy z vyšších vrstiev schádzali k lesbickým orgiám. A dodnes akoby vo vzácnych prípadoch grupensexu strácali všetky zábrany voči obom pohlaviam. Koniec-koncov, keby ženy neboli schopné akceptovať orgie, nikdy by k nim nemohlo dôjsť.
No to mi hovoríte z duše, to sú priam pokrokové slová! Väčšina ľudí totiž pestuje tú mylnú ideu, že ženy sa od sexu odťahujú. Naopak, proti orgiám sme skôr my muži, pretože je v nás ten osteň žiarlivosti. V Škandinávii dokázali v 60-tych rokoch túto bariéru akosi odbúrať a vôbec zdravo uvoľniť sexualitu už len nevinným spoločným saunovaním mužov a žien.
Ale keď spomínate antiku, treba tiež pripomenúť, že v starovekom Ríme zhruba od nášho letopočtu zavládol takzvaný Dionýzský kult. Už Cézar opovrhoval Galmi ako primitívmi bez erotickej fantázie. Naopak vyzdvihoval Dionýzský kult, v čom ho nasledoval aj Antonius. Preto tiež boli obaja tak očarení Egyptom, ale nie z nejakej lásky ku Kleopatre. To skôr ich zaujalo, že mala prostriedky na vydržiavanie a vyživovanie armády. Takže tie filmy o ich veľkej láske sú skôr cukrovou polevou na koláči, z ktorého si Cézar aj Antonius vzali svoj diel.
Ale Kleopatra vraj ovládala určité erotické praktiky a vedela sa urobiť žiadúcou…
To je možné, ale ťažko mohla niečím prekvapiť Rimanov, ktorí boli zvyknutí na okázalé orgie. Napríklad verejné súloženie počas Bakchanálií nikoho nepohoršovalo, pretože sex samotný nikoho nepohoršoval. Zvlášť, keď to vhodne zastrešovali rôznymi božstvami a ich kultom. Ale to v Taliansku ostalo a v stredoveku tam vymysleli erotické tance, ktoré mali byť akože reakciou na uštipnutie tarantulou, a končili hromadným sexom.
Stredovek bol obecne sexuálne nezdržanlivý, veď sekta Adamitov bola známa aj u nás. A dodnes sa to pestuje v tzv. swingers kluboch. To prídete do vybraného, uzavretého hotelu s manželkou a poskytnete ju do obehu, aby ste si mohol užívať s inými manželkami a ženami. To je ale aj skvelý spôsob na odnaučenie žiarlivosti. Tieto manželstvá nemajú dôvod sa rozvádzať. A to je tiež jedno z riešení nevery…
.JPG)
.jpg)
.jpg)
