Pani Květu som stretol v Prahe počas mojej vedeckej stáže zameranej aj na starnutie a dlhovekosť. Odpovedala mi skvelou slovenčinou. Bola veľmi pozorná a vyžarovala z nej ležérna pohoda. Mala vtedy 71 rokov. V takej pohode sa dožila 88 rokov…
Pri ženách sa vraj nemá hovoriť o veku, ale priznám sa, že ma fascinuje ako sa prenášate cez pokročilé roky a s nimi spojené útrapy. Môžete mi hneď na úvod prezradiť v čom je Vaše tajomstvo noblesnej dohody s vekom?
Po rokoch, ako som začala starnúť, som sa naučila poznať, kto som. Lebo to nevieme, veľmi dlho to nevieme. Teraz budem mať 71 rokov a už to viem. Keď človek zistí, čo mu je príjemné, potom je to už jednoduché. Potom môže byť iba šťastný. Veľmi mi pomohla aj mama, ktorú som veľmi milovala a aj milujem. Zomrela 79-ročná, ale vždy, už od detstva sa mi páčila. Aj to, že má vrásky a sivé vlasy. To ma očarovalo. Ponášam sa na ňu, dúfam, že aj dušou. A keď som začala prichádzať do vyššieho veku, celkom som sa s ňou stotožnila. Prešlo dvadsať rokov a teraz s ňou mám veľkú komunikáciu, sme napojené. Aj so svojou smrťou vychádzam veľmi dobre. Samozrejme, keď je niekto z môjho okolia, rodiny chorý, tak to je nepríjemné, ale človek sa s tým musí vedieť vyrovnať.
Znie to dobre, ale berte ma ako človeka, ktorý je istým spôsobom ovplyvnený aj vedou a chce vedieť presný návod, radu. Keď som bol teraz v Nepále a Indii, stretol som niekoľko vzácnych a zaujímavých ľudí mladšieho veku, ktorí tvrdili, že sa intenzívne pokúšajú o meditáciu preto, aby spoznali sami seba – to čo ste aj Vy dosiahli…
Mamička bola, samozrejme, budhistka. Do svojich osemnástich rokov žila v Rusku, v Perme. Tam prišla k budhizmu. Nezachádzali s nimi najlepšie a keď prišla o nohu, obrátila sa do seba. Maľovala krásne obrazy, mnohé nechala na Slovensku, na Lazisku, kde to mám veľmi rada. Žiaľ, dosť tých obrazov už ukradli. Niečo mám ale doma. Ona bola úžasne silný človek. Viete, na človeku existuje najmä duša, telo je druhotné. Ja už to viem, moja mamička mi to rozprávala a toto poznanie vo mne postupne rokmi klíčilo. Aj dnes nad tým rozmýšľam a snažím sa chovať k svojmu telu a svojej duši tak, ako ma to učila mamička. Ale čo sa týka meditácii, ja robím veľmi málo pre to, čo mi je dané.
Problém poznania samého seba je však predsa len determinovaný naším telesnom. S pokročilým vekom sa Vám to telo začne pripomínať…
Tak dobre, poviem vám príklad – mám kamarátku, s ktorou chodíme na prechádzky. Ja chodím veľa a možno rýchlo, ako mi iní hovoria. A ona odrazu povie, že ju bolia nohy, že je smädná, že jej je zima alebo horúco. Ja sa vždy až zľaknem prekvapením, že by mi mala byť zima. Keď idem na prechádzku, mne ani nenapadne, že existuje taká vec ako zima, či teplo. Ja viem, že idem na prechádzku a ostatné neexistuje. Telo nevnímam. Mám na srdci bypass a musím na to dávať pozor. Povedali mi, že mám jesť veľa rýb a zeleniny a aj to robím, je mi to príjemné. Nežijem nočným životom, doprajem si spánok. Každý deň hrám v divadle a mám takú dohodu s vlastnou chorobou, že ja som k nej dobrá a ona mi dovolí každý večer hrať. Choroba je živá bytosť a medzi nami platí táto tichá dohoda. Bola som nedávno na Slovensku, na Lazisku, a ráno som odrazu nevidela na ľavé oko. Ani na zlomok sekundy mi to nevadilo, povedala som si, fajn, tak teraz toto prekonáme. Ani nie že prekonáme, ja som sa tešila. Iste je nepríjemné vidieť len jedným okom, ale keď som išla na operáciu priam som sa tešila ako na ďalšiu pozoruhodnú skúšku. To telo ma skúša a to zase obohacuje dušu.
Ja sa Vám priznám, že v niektorých chvíľach mám pocit akéhosi fyzického narážania na život, narážania na svet. Odrazu je moje telo tak citlivé na všetko, čo sa okolo deje, že mám pocit, že neprejdem ani cez ulicu. Kamarát ma volal na bežky, ale hoci mám šport rád, neviem sa až tak veľmi tešiť na to, že sa niekde na kopci spotím, kým všade okolo je mráz…
Takéto športy nerobím už od detstva. Keď ma dali na korčule, alebo keď mi za vojny kúpili lyže, bola to márna investícia – nemám rada prístroje a toto sú pre mňa prístroje. Rada sa prechádzam, plávam, ale ani loptu som nezdvihla, keď sme hrali v mladosti volejbal. Čo nechcem, nerobím. Mám okolo seba kruh, mám svoj svet, a ostatné, ako napríklad politika, pre mňa neexistuje. Vôbec o tom neviem.
Werich kedysi hovoril o, hoci len letmej, komunikácii so svojím mŕtvym otcom. Napísal som esej, kde citujem dôveryhodných autorov svetovej literatúry píšucich o týchto zatiaľ nevysvetliteľných javoch. Akoby tiež existovali naši osobní ochrancovia, patróni. Nenašiel som však kľúč, do akej miery sa tá komunikácia týka každodenného života, či sa týka vecí, ktoré chce človek urobiť, alebo je to len akási šifrovaná ponuka na dobré riešenie danej situácie…
Ja si myslím, že každý človek má v sebe kód. Ide o to, rozvinúť ho. Je to v každom, aj v zločincovi. Ide o to, aby to rozkvitlo, ako lotos. Ja tiež mám od mladosti také tušenia, kedy vopred vidím situáciu a viem že sa to tak stane. A keď na to myslím, tak to nejakým spôsobom aj ovplyvním. Nie je to však presná komunikácia. Neviem tiež vygumovať svoje želania, hoci všetko máme dané, len to môžeme urobiť lepšie alebo horšie. Je to na nás, ako to znášame. Niekto je z toho nervózny, ale ja si, ako vravím, ľahnem na vlnu života, prijmem to, zorientujem sa v tom.
V niektorých stresových situáciách je človek až prekvapený sám sebou, tou vierou, že danú situáciu zvládne… Ale na druhej strane, človek nie je stále v strehu. Sú chvíle, keď sa zdá, že nič nie je nemožné, ale len čo toto presvedčenie vychladne, potom je to ešte horšie…
Musíme mať veľkú dôveru v osud. Osud je ako chlap, je ješitný. Keď mu dôverujete a hoci robí čokoľvek zlé, ešte aj poviete „To je v poriadku, ďakujem Ti“, zapôsobí to na jeho ješitnosť. Povie si: „Ona mi ďakuje, tak jej to urobím trochu príjemnejšie.“ Ak na to nadávate, tak vám ešte pridá. Ja som si to takto vyložila a funguje to.
Vyjadrujete sa až mysticky a navyše ste známa svojou zbierkou amuletov…
To mám všetko od ľudí, čo ma majú radi. Mám veľmi veľa priateľov. Dávajú mi to z lásky a ja to z láskou prijímam. To je taký bumerang dobrých síl.
Vy teda máte prehliadku svojich priateľov na krku…
A to ešte nemám so sebou všetky. Jeden mám napríklad od svojej diváčky, osemnásťročného dievčatka. Dala mi to, že ma má rada, tak to nosím. Nemôžem to nenosiť. Ja viem, že je to hra, ale taká krásna hra.
Ešte by som z Vás chcel vypáčiť jedno tajomstvo. Nejde mi do hlavy jedna vec. Spomínali ste mužov a problémy z mužmi. Vy ste predsa vo všetkých svojich filmoch predstavovali ženu-vampa, bola ste do istej miery eroticky vyzývavá. Ako sa v tej jednej osobe stretnú tieto dve rozporuplné veci?
Ja som tie úlohy robila a robím veľmi rada. Aj kurvy som hrala, ale mňa to baví. Lebo chlapi sú mi vlastne smiešni. Práve vtedy môžem ešte viac hrať tieto veci. Mňa totiž nebaví sex, je mi to telesne nepríjemné. Pritom sa veľmi rada zamilovávam, ešte aj teraz. Ale nechcem, aby to ten muž vedel. Keď sa zamilovala moja kamarátka, pomáhala som jej, takže ona si odbila tie veci, ktoré sú mne nepríjemné a ja som s ňou potom tiež prežívala tú lásku. Ja som mala tú smotanu a ona to odpracovala… Preto som sa tiež kamarátila s homosexuálmi, lebo sú príjemní a nič od ženy nechcú… Samozrejme som vydatá, mám dcéru a môj muž je úžasný, sme spolu 43 rokov. Je veľmi tolerantný. Myslím, že som ho o niečo okradla, ale on je tolerantný. Je to úžasné a je to príjemné.
Herectvo vyžaduje aj určité vciťovanie a ak je Vám sexualita nepríjemná, ako ste sa mohla vžívať s takým nasadením do takýchto filmových rolí?
Hovorím, že som sa vedela zamilovať. Keď ma partner vzal za ruku, bolo to vzrušujúce, no už ďalšieho pokračovania sa desím. Ale napríklad strašne milujem zvieratá. Mám kocúra, mala som psa a s tými som sa strašne rada bozkávala. Je to tiež telesný dotyk. Mávam sexuálne sny so stromami, objímam ich, ony ma objímahú koreňmi, je to tak nádherné a telesné, ale nedôjde k tomu poslednému. A pritom je to tiež veľmi vzrušujúce. Keď som bola malá, asi to už vo mne bolo. Mamička robila aj veľké sochy a ja som ich bozkávala, lebo nereagujú. Prvého januára išiel v televízii môj dokument, aj o Lazisku, a tam tiež bozkávam obrovské sochy. Mám z toho nádherný pocit práve preto, že nereagujú. Je to pre mňa veľmi dôležité. Od mamy mám nádherného Budhu, aj toho bozkávam. Úplne cítim tie pery, hoci nereaguje. Ale moja duša reaguje. Telo naopak, ja totiž neprežívam orgazmus. O tom mi rozprávali kamarátky. Pre mňa je to absurdná záležitosť. Ja môžem byť vzrušená keď ma milovaná bytosť vezme za ruku, alebo sa na mňa pozerá. Ale najviac som tú bytosť milovala, keď som bola doma sama. Keď som ho nevidela…
A viac o herectve, zmysle pre humor a životnej energii nájdete na: https://tulacky.net/herecka-kveta-fialova-herectvo-ako-modlitba/
.JPG)
.jpg)
