Byť na indexe znamená, že daný človek je odložený. Čím je vyznanejší, tým je odložený v hlbšom šuplíku. Kto zo súčasníkov pozná meno Viliam Hornáček? Asi nikto. Prečo? Lebo Slovensko je rozdelené na množstvo skupín. O tom na koho bude svietiť slnko, kto bude v tieni a kto v úplnej tme rozhoduje politická garnitúra aktuálne pri moci. Pritom platí priama úmera, že čím väčšia osobnosť, tým viacej nepriateľov.
V nasledujúcich riadkoch sa pokúsim pripomenúť o akú osobnosť v prípade akademického maliara Viliama Hornáčka ide. To, že sa narodil v Bratislave roku 1950, po strednej škole, promoval na Vysokej škole výtvarných umení, to, že získal titul a úspešne sa venoval, kresbe, maľbe, grafike, keramike, textilnému výtvarníctvu a zaradil sa do skupiny monumentalistov by z nášho pohľadu bolo dôležité, keby. Keby u tohto životného poslania zotrval. Mal všetky predpoklady byť úspešný. Veď ho prirovnávali k Laluhovi, Brunovskému, Hložníkovi, Sýkorovi, Ondrejičkovi… .
Ale prišiel rok 1989. Nebudem rozoberať okolnosti zmeny. Ako hovorí opatrný klasik, kto si počká ten sa dočká. Zatiaľ žijeme v historickej ponorke hlboko pod hladinou pravdy a sľubovaná láska je iba chiméra. V tom roku sa však otvorilo vzácne historické okno zvrchovanosti národa a vidina jeho rovnocennosti.
Umelec musí mať cit z ktorého ako zo studne čerpá to, čomu sa hovorí invencia. Slovák s veľkým „S“, umelec, Viliam Hornáček cítil skôr ako ktokoľvek iný, že nadišla historická chvíľa pre národ z ktorého vzišiel. V roku 1990 odložil plátna, štetce, vyhnal múzy zo svojho ateliera. Otvoril dvere histórii. Vedel, že to musí byť práve teraz, alebo bohvie kedy ak vôbec. Vytvoril úžasnú skupinu obetavých, vzdelaných, národne orientovaných osobností za ktorými už bola vyoraná hlboká brázda. Skupina s jasným cieľom – deklarovať zvrchovanosť Slovenska prijala názov „Združeniu slovenskej inteligencie Korene“. To, že neskôr aj pričinením českej strany došlo k rozdeleniu spoločného, nespravodlivého štátu bola pridaná hodnota snaženia.
Združenie bolo naozaj širokospektrálne. Zoskupovalo umelcov (M. Laluha, J. Paulíny,); jazykovedci ( J. Kačala, Á. Kráľ); publicistov (J. Ferko, J. Handžárik, J. Darmo); pedagógov (J. Brejka); technikov (J. Binder, V. Baláž, O. Franko, V. Bezák); ekonómov (A. M. Húska, H. Kočtúch); historikov (M.S. Ďurica, L. Deák, M. Kučera, R. Marsina, I. Mrva, F. Vnuk). Pridali sa právnici (J. Cuper, M. Čič, I. Gašparovič, D. Šlosár, L. Chovanec, J. Švidroň); aj lekári (Š. Hrušovský, K.P. Virsík, J. Lakota). Zoznam je oveľa dlhší, ale podstatné sú výsledky. Práve tu, v umeleckom ateliéri sa rodila Deklarácia o zvrchovanosti Slovenska aj Ústava slovenskej republiky. Bol to práve Viliam Hornáček a ľudia z jeho okolia, čo presadzovali uzákonenie matičného návrhu Slovenčiny ako štátneho jazyka bez výnimky. Neúspešne ho obhajoval proti nesúhlasu predsedu parlamentu F. Mikloškovi. Neuspel ani s návrhom zákona o referende. Mal vážne výhrady proti vstupu Slovenska do vojenských paktov a neistých zoskupení. My až dnes vidíme akú jasnozrivosť mali členovia ZSI-Korene a aké míny sa podarilo Mikloškovmu parlamentu položiť do základov mladého štátu.
Viacerí členovia združenia sa po zásluhe a so spoľahlivou garanciou obhajoby potrieb nášho národa dostali do Federálneho zhromaždenia. Aj oni sa pričinili o to, aby sa okno historickej príležitosti nezatvorilo. Dejepisy mlčia a z hrdinov sa v mnohých prípadoch stali nežiaduce osobnosti. To postihlo aj Viliama Hornáčka. Veď si len spomeňme na prezidentské ocenenia rôznych adlátusov s doslova protislovenským správaním. Možno aj preto. Ale mali sme aj slovenského prezidenta a tiež nič.
Nie všetci zabudli. Viliam Hornáček bol poctený čestným občianstvom obcí Veselé pri Piešťanoch a Hrochoti, bola mu udelená Pocta ministra kultúry SR, pocta ZSvŠ Zlaté pero, čestné uznanie Prometheus – Za osobnú obetavosť pre dobro všetkých, aj medaila Pro Patria – Za zásluhy o rozvoj slovenského národa. Je nositeľom Radu Andreja Hlinku I. stupňa – Za mimoriadne osobné zásluhy o vznik Slovenskej republiky.
Tento rok sa Viliam Hornáček dožil 75. rokov. Spomenul si na to, že je akademický maliar. Podarilo sa mu zozbierať torzo svojej maliarskej tvorby 1967 1990 a 16. novembra t. r. ju inštalovať v galérii ArtŠrot ( Bratislava, Karadžičova 57). Výstava je od 10. do 18. hodiny prístupná verejnosti až do konca mesiaca.
Spomenul som si na výrok ešte jednej uctievanej pochybnej osoby. Svojho času povedal – „To jsou ty paradoxy“ . Kým Slovák Viliam Hornáček prežíva politickú nevraživosť, antislovák Mikloško opäť múti vodu v parlamente.
.jpg)
.jpg)
