Medzi heslá Nežnej revolúcie patrili: sloboda, slobodné voľby, pluralita, dialóg, nenásilie… Keď Stano Štepka na Hviezdoslavovom námestí povedal davu, ktorí skandoval, že komunisti by mali ísť k lopate „Nie k lopate, ale poďme na nich lopatou“, ľudia mu odpovedali „Nechceme násilie.“
Tí ľudia na námestiach v 89. roku nechceli ani kapitalizmus, ani členstvo v NATO. Skôr si želali slobodnejšiu verziu socializmu, niečo ako bol socializmus s ľudskou tvárou z roku 1968. V. Havel v decembri 89 ubezpečoval ľudí, že nie je pravda, že je nepriateľ socializmu a že chce obnoviť kapitalizmus .
Podľa prieskumu verejnej mienky z konca roka 1989 len 4% ľudí v Česko-Slovensku si želalo návrat ku kapitalizmu.
Napriek tomu, že väčšina ľudí u nás si kapitalizmus neželala, tento ekonomický systém bol u nás po roku 89. nastolený. Prečo sa to stalo a pre koho to bolo dobré?
Reformné krídlo komunistickej strany chcelo, aby bol socializmus v Česko-Slovensku zachovaný s určitými ústupkami smerom k opozícii. Podľa mojich informácií, najneskôr od roku 1986, sa počítalo s Havlom ako budúcim prezidentom Česko-Slovenska. Havel mal byť kompromisným kandidátom medzi stranou a opozíciou.
Pozrime sa teraz, čo zostalo z odkazu Novembra 89.
Máme slobodné voľby? V nejakom obmedzenom zmysle áno, v inom zase nie. Sme slobodní v tom, že môžeme ísť k volebnej urne a vhodiť tam v obálke volebný lístok nejakej politickej strany.
Otázne však je, či sa rozhodujeme na základe úplných a pravdivých informácií a či nás niekto skrytým (podprahovým) manipulatívnym spôsobom nenavádza k tomu, aby sme zvolili konkrétnu stranu alebo niektorú stranu zo skupiny „povolených“ strán „národného frontu“ a o ostatných stranách radšej ani neuvažovali. Určite ste počuli ako Britská vláda u nás pred voľbami 2023 platila influencerov, aby podporila „demokratické procesy“.
Ak nám dá niekto slobodu sa rozhodnúť, ale potom naše rozhodovanie rafinovane naprogramuje, tak potom táto sloboda je len zdanlivá. Minimálne časť voličov je programovateľná, nechá sa ovplyvniť mediálnou propagandou a kampaňami.
Aby sme sa mohli rozhodovať skutočne slobodne, potrebovali by sme vyváženú mediálnu scénu, kedy médiá nám budú podávať komplexné a nestranné informácie o dianí vo svete podľa zásady „padni, komu padni“. Namiesto toho tú máme dnes tendenčné zideologizované meinstrímové médiá, ktoré robia propagandu, pravdu nielenže nehovoria, ale sa ju snažia zamlčať alebo prekrútiť a neskryto nadržiavajú určitým politickým prúdom.
Takéto médiá nevytvárajú kriticky mysliacich slobodných ľudí, ale fanatikov, ktorí vidia v každom, kto si dovolí sa odchýliť od predpísanej línie, nepriateľa. Médiá tak výraznou mierou prispievajú k rozbíjaniu spoločenskej súdržnosti.
Okrem toho, nie všetky strany sú dovolené. Niektoré antisystémové strany ani nie je možné založiť a keď vzniknú, systém sa usiluje o ich nálepkovanie a zrušenie. To je príklad strán ako AFD alebo u nás Republika. V Nemecku sa vám nikto zo strachu neprizná, že volil AFD a potom prídu voľby a zrazu má táto strana 25%.
Keď ľudové hlasovanie dopadne tak, že sa jeho výsledok veľmi vzďaľuje od očakávania elít, tak sa zruší a zopakuje sa znova, ako to bolo v roku 2004 v prípade prezidentských volieb na Ukrajine alebo pri hlasovaní o Lisabonskej zmluve v Írsku. Hlasuje sa dovtedy, kým ľudia neodhlasujú to, čo si elity želajú. Alebo sa môže hlasovanie sfalšovať, ako to nedávno povedal Fico o našom referende o vstupe do EÚ.
Nevhodného kandidáta je možné aj kriminalizovať ako napr. Trumpa v USA alebo zrušiť voľby a nariadiť ich opakovanie ako v prípade volebného víťazstva Georgesca v Rumunsku.
O vstupe do NATO sa referendum radšej nekonalo.
Ako je to v našej spoločnosti s násilím, resp. nenásilím? Vlani sa u nás odohral atentát na premiéra, čo je akt násilia. Keby sme sa opýtali atentátnika Cintulu, či sa hlási k odkazu Novembra 89., tak by možno odpovedal, že k nemu sa musia hlásiť všetci slušní ľudia, teda aj on. Potom je otázka, či k odkazu Novembra 89. patrí aj nenásilie. Ja by som povedal, že áno, lebo tá revolúcia sa označuje ako „Nežná“ práve preto, lebo bola nenásilná. Je preto paradox, že k odkazu Novembra sa najhlasnejšie hlásia práve tí, ku ktorým mal blízko Cintula (zhruba „Demokrati“ a PS) a práve oni vnášajú do našej spoločnosti pomerne veľkú agresivitu. Násilie totiž nie je len to, že niekoho fyzicky napadnete, ale aj to, keď sa mu vyhrážate, vulgárne mu nadávate alebo ho nálepkujete. To je verbálna agresivita, verbálne násilie. Neprekvapilo by ma, keby najväčšími stúpencami slávenia 17. novembra, výročia Nežnej revolúcie, boli práve tí, ktorí viac či menej otvorene sympatizovali s Cintulovým činom.
Ako je to u nás s dialógom? Po 35 rokoch sme sa dopracovali k tomu, že naša spoločnosť je rozhádaná a rozdelená, na pokraji občianskej vojny. Ľudia sa odmietajú baviť s niekým, kto má iný názor. A opäť sú to tí, ktorí sa najhlasnejšie hlásia k odkazu Novembra 89, ktorí sa nechcú baviť s tou časťou spoločnosti, ktorej nadávajú do dezolátov, konšpirátorov, dezinformátorov…
Namiesto dialógu, tak vidíme fanatizmus a sektársku uzavretosť.
To, že niekto má iný názor, ako ja, je dôvod, aby som ho považoval za nepriateľa. Teda mnohí už nechcú akceptovať iný názor, čo je popretím názorovej plurality, ktorá bola tiež jedným z hesiel Novembra 89.
Otázka teda je, čo si naši „demokrati“ a „progresívci“ cenia na 17. novembri. Oni si zrejme osvojili len jednu jeho hodnotu a to slobodu robiť a hovoriť čo chcú. Lenže to je len jedna hodnota z viacerých vytrhnutá z kontextu.
Problém je ešte aj v tom, že spätne dochádza k nadinterpretácii odkazu Novembra, ako keby tí ľudia na námestiach štrajkovali za tranzíce a manželstvá homosexuálov. Som presvedčený, že ak by sme tým ľuďom na námestiach ukázali zábery, ako budú v roku 2025 po Bratislave pochodovať ľudia v sadomaso kostýmoch prezlečení za kone alebo za psy, tak by schovali kľúče a vystrašení by utekali domov.
Problém demokratov a progresívcov je, že oni chcú slobodu len pre seba. Jeden politický a ideový prúd si privlastňuje právo na výklad pravdy a ostatné prúdy musia byť potlačené. Takto sa nám dnes vracia názorová totalita, ktorú sme vyhodili pred 35 rokmi oknom, dverami. Znovu by sme mali písať všetci modrým perom, ako kedysi spievala skupina Bez ladu a skladu.
Určitá časť našej spoločnosti si privlastňuje sviatok 17. Novembra a vkladá do neho interpretácie, ktoré v ňom neboli pôvodne obsiahnuté. Mení sa na sviatok slovenskej Antifi, akurát treba povedať, že Róbert Fico nie je Miloš Jakeš a Smer nemá zakotvené vedúce miesto v spoločnosti v ústave ako bývalá Komunistická strana.
Tak, ako mali pionieri a zväzáci kedysi sviatok Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, tak si dnešní „pionieri“ a „zväzáci“ prisvojujú sviatok 17. novembra.
Bolo by chybou prenechať im tento sviatok a dovoliť im ho dezinterpretovať. Dôsledkom vývoja po Novembri 89. je aj kapitalizmus a členstvo v NATO a mnohí to chápu tak, ako keby to tam bolo skryto obsiahnuté už vtedy, ale to nie je pravda. Česko-slovensko, resp. Slovensko mohlo ísť aj cestou socializmu kombinovaného so slobodou v kultúrnej a náboženskej sfére. Mohli sme tvorivo nadväzovať na to, čo u nás bolo vytvorené predchádzajúcich 40 rokov. Kapitalizmus nie je jediná a nevyhnutná cesta.
Tak isto nie je nevyhnutné členstvo v NATO. Existuje aj možnosť neutrálneho, mierového Slovenska. Koľko z tých ľudí na námestiach v Novembri 89. by bolo za vstup Česko-Slovenska, resp. Slovenska do NATO?
Máme regulovanú demokraciu, strany „národného frontu“ ponúkajú veľmi podobné programy, rôzne odtiene sivej a keď ľudové hlasovanie nedopadne tak, ako chcú elity, tak sa zopakuje zopakujú alebo sa zmanipuluje, ako pri našom referende o vstupe do Eurosojuzu.
Pred rokom 89. sme boli vo vazalskom postavení voči Moskve, dnes sme vazalmi Západu, ktorý má centrá v Bruseli a Vošingtone. Keď sme v roku 68. nastúpili cestu, ktorá by viedla zrejme k vystúpeniu z východného bloku pod kontrolou ZSSR, tak Varšavská zmluva na nás poslala tanky. Nemohli sme sa slobodne rozhodnúť, či chceme byť tam, alebo tam. Keby sme dnes chceli vystúpiť z Eurosojuzu, neposlali by na nás síce tanky, ale snažili by sa nás ekonomicky zničiť. Teda ani dnes nie sme slobodní, len prostriedky, ktoré by proti nám hegemón použil, aby nás zdisciplinoval, by boli iné.
Ekonomicky sme v polokoloniálnom postavení voči Západu. Revolúcie 89. otvorili pre Západ nové trhy, nové zdroje lacnej pracovnej sily, nové zdroje lacných surovín. Zisky západných firiem plynú na Západ a tak sa skladáme na životnú úroveň Nemcov, Britov, Holanďanov atď. Rozdiely medzi nami a západnými štátmi, pokiaľ ide o životnú úroveň, boli zakonzervované. Náš štát sa zbavil takmer všetkého majetku, čo výrazne obmedzuje možnosti našej vlády ovplyvňovať hospodársku situáciu na Slovensku.
Napriek kritickým postrehom by som nevešal hlavu, lebo Slovensko má pred sebou ďalšie desaťročia, stáročia a možno aj tisícročia, takže stále sú tu nejaké výzvy, stále je na čom pracovať a to je v nejakom vyššom zmysle dobre.
.jpg)
