No v novembri 1962 nastal podstatný obrat s označením vinníkov. Vtedy Byro ÚV (najvyššie vedenie) KSS cez médiá verejnosti oznámilo, že tu vraždili Slováci. Prečo sa to zistilo až 17 rokov po tejto udalosti, to už verejnosti nepovedalo. Verejnosti zároveň oznámilo, že vinníci budú súdení. Verejnosti tiež nepovedalo, že ono, čiže mimosúdny orgán, 26. 10. 1962 rozhodlo o časovom harmonograme príprave a konania procesu, i to, kto sa môže zúčastniť pojednávania. Na čele byra stál Karel Bacílek, ktorý mal prax z organizovania vykonštruovaných politických procesov. Rozhodnutie tohto orgánu komunisti v orgánoch činných v trestnom konaní disciplinovane splnili. Pritom tie termíny boli také náročné, že ľudia, nepoznajúci ich pozadie, by sa mohli domnievať, že prokurátor i sudcovia by si za ich splnenie zaslúžili prinajmenšom titul Hrdina socialistickej práce. Krajská správa ministerstva vnútra zaslala Krajskej prokuratúre v Banskej Bystrici správu o zakončení prípadu s návrhom na ďalšie opatrenie 30. októbra. Prokurátor Martin Kováč dokázal podať rozsiahlu obžalobu na 14 osôb už 1. novembra. Mala však niektoré chyby krásy, napr. Kováč v nej ignoroval svedectvá miestnych obyvateľov o účasti nemeckých vojakov v tejto akcii a podľa slov jedného z obžalovaných z 90 % pozostávala z výmyslov. Senát Krajského súdu dokázal tak rýchlo naštudovať spis a zorganizovať proces, že pojednávanie začal už 12. novembra. Jeho predsedom bol Gašpar Kubek, osvedčený káder pre politické procesy. Napr. v r. 1959 bol predsedom senátu, ktorý odsúdil tzv. encyklopedistov (Alexander Hirner a spol.). Na úroveň toho procesu poukazuje aj to, že všetci odsúdení už v r. 1969 boli rehabilitovaní .
Byro verejnosti tiež neoznámilo, že procesom chcelo dosiahnuť isté propagandistické ciele, predovšetkým zdiskreditovať ľudáctvo. Jeho rozhodnutie sa prejavilo napr. takýmto textom v Pravde 13. novembra: „Trestná činnosť obžalovaných je produktom ideológie a zverských metód fašizmu, ľudáckeho klérofašizmu.“ Takéto vyjadrenie o vine obžalovaných už na začiatku procesu v novinách vládnucej štátostrany zároveň naznačuje, že o ich odsúdení bolo už rozhodnuté. Verejnosti sa tiež neoznámilo, že takmer polovica obžalovaných v tomto procese bola účastníkmi augustového povstania, z nich 4 ako komunistickou propagandou osobitne vyzdvihovaní partizáni a 2 ako vojaci. V prípade zverejnenia tejto skutočnosti by vznikla logická otázka: a tí koho produktom boli? Takisto sa nezverejnilo, že z obžalovaných bolo 5 komunistov, z 213 žijúcich členov SPS nimi bolo 71 a 145 bolo robotníkov, ktorých komunistická propaganda vyzdvihovala ako najlepšiu spoločenskú vrstvu. Takto by sa tiež mohla vyskytnúť nepríjemná otázka, ako sa mohlo stať, že strana stratila bdelosť a ostražitosť až do takej miery, že napr. Ján Hudák sa stal podplukovníkom a náčelníkom oddelenia autoparku na ministerstve obrany? Tým by sa aj konštatovalo, že komunisti sa zúčastňovali masových vrážd a vojnových zločinov na slovenskom obyvateľstve. Takisto byro verejnosti zamlčalo, že príslušníkmi Edelweissu boli aj sovietski občania. Síce tí v Kľackej doline nevraždili, no zverejnenie tohto faktu by poškodilo nielen propagandistické ciele tohto procesu, ale aj celkovú idealizáciu sovietskych občanov komunistickou propagandou.
Proces sa začal v čase príprav na zjazd KSS a rozsudok sa vyhlásil 22. novembra, deň pred jeho zahájením. Možno tým sa mali ideovopoliticky upevniť aj členovia KSS, keďže vtedajšie vedenie KSČ už roky pokladalo Slovensko za nedostatočne pevné v tejto oblasti. Naviac v danom čase sa zhoršil všedný jav v socializme- nedostatky v zásobovaní, čo nepevnosť mohlo ešte viac prehĺbiť.
Všetci obžalovaní boli odsúdení. Bol vynesený jeden rozsudok smrti- pre Nižňanského. Ten však nebol vykonaný, lebo Nižňanský žil vo vtedajšom západnom Nemecku, kde bol zamestnaný v americkej rozhlasovej stanici Slobodná Európa, ktorá bola protikomunistická a komunistickému režimu veľmi nepríjemná. Československo ho síce žiadalo vydať, no Nemecko žiadalo, aby Československo na to poskytlo presvedčivé dôkazy. To ich nepredložilo a tak Nemecko Nižňanského nevydalo. Komunistická vláda však dôvod Nemecka na nevydanie verejnosti zamlčala, lebo to by mohlo spochybniť celý vykonštruovaný súd a ním sledované propagandistické ciele. No tento neúspech bol pre ňu skôr ziskom, lebo takto neinformovanej verejnosti nevydanie Nižňanského mohla zneužívať v propagande proti československej emigrácii a „medzinárodného fašizmu“, čo tiež boli zámery tohto procesu. Napr. 5. 1. 1963 v komunistickom Rudom práve vyšiel článok „Váleční zločinci ve službách USA“. Ostatní obžalovaní boli odsúdení v priemere na 11 rokov väzenia.
Rozsudok mal početné podstatné nedostatky, ktoré by čo len pri trochu normálnom procese nemohli nastať. Napr. ignoroval výpovede miestnych obyvateľov o účasti vojakov nemeckej národnosti na akcii až do takej miery, že ju pripísal len Heimatschutzu a Edelweissu. Pritom na účasť týchto vojakov v tejto akcii poukazuje aj prítomnosť tankov (resp. samohybných diel), ktoré nielen Edelweiss, ale ani Heimatschutz vo výzbroji nemal. Ak by súd uviedol v rozsudku prítomnosť týchto vojakov, potom by mohli vzniknúť logické otázky: či vrážd sa nedopustila aj oni a potom prečo neboli vyšetrovaní a súdení? No ak by sa boli súdení, potom by mohlo vysvitnúť, že príslušníci Edelweissu v Kľaku a v Ostrom Grúni neboli.
Prevažná väčšina obžalovaných bola odsúdená za vraždu alebo vojnovú zradu. Čo sa týka údajnej vojnovej zrady, potom je namieste niekoľko otázok, napr. prečo za ňu nesúdili všetkých slovenských príslušníkov Edelweissu? Čo sa týka vrážd, súd odôvodňoval vinu a tresty nie na základe výpovedí svedkov z postihnutých dedín o konkrétnych obžalovaných, ani na podobných dokumentoch, ale na priznaniach a vzájomnom usvedčovaní sa obvinených. Tie sa získavali predovšetkým hrubým psychickým a fyzickým nátlakom. Napr. František Kán z Bacúcha, podobne ako iní obvinení, spočiatku nevedel, k čomu sa má „priznať“. Aj preto, lebo slová Kľak a Ostrý Grúň mu nič nehovorili, nemal ani vedomosť, či sú to dediny alebo vrchy. Na Slovensku je naozaj niekoľko vrchov s názvom Kľak i Ostrý grúň. K „priznaniu“ ho nútili bitkou do krvi vyšetrovatelia Štátnej bezpečnosti. Keď sa unavili, vystriedala ich ďalší príslušníci ŠtB a tak sa to opakovalo. Potom na niekoľko dní prestali a následne v bití pokračovali. Neraz pri tom stratil vedomie. Keď vyšetrovatelia sa začali vyhrážať, že mu obesia ženu a deti, tak sa zlomil a podpísal to, čo mu dali. Pritom to nebol schopný ani prečítať, lebo tak mal od bitky napuchnuté a skrvavené oči. Kán v týchto dedinách bol až po tom, keď bol prepustený z väzenia. Ako predáka lesných robotníkov ho tam vyslal zamestnávateľ. Pretože tam bol rok, miestni ľudia sa v krčme dozvedeli, že bol odsúdený za tunajšie vraždy. No miesto opovrhnutia si tu našiel dobrých priateľov. Tí totiž vedeli, že páchateľmi boli Nemci.
Takto získané „svedectvá“ boli však rozporné nielen s už so spomenutými svedectvami, ale aj so svedectvami miestnych obyvateľov v súvislosti s týmto procesom, ako aj s výpoveďami iných príslušníkov Edelweissu, vrátane tých, čo boli súdení. Naviac tie isté osoby menili výpovede a dostávali sa do rozporov. Napr. podľa Kána do dediny strieľali z mínometov. No nimi do dedín sa vôbec nestrieľalo. Odsúdení Ruszo, Stančok, Štulc a Vríčan uviedli, že v priestore tamojšej horárne zastrelili 5 partizánov. No podľa samotných partizánov i dedinčanov tu k nijakej streľbe nedošlo, ani k obetiam atď.
To, že v týchto dedinách neboli slovenskí príslušníci Edelweissu, nepriamo vyplývalo aj z výpovedí miestnych obyvateľov, napr. Rudolfa Kľucha, že všetci vojaci v Kľaku mali nemecké uniformy, niektorí mali biele plášte. To isté vypovedala aj Ostrogrúnčanka Anna Nováková. Ostrogrúnčanka Margita Oravcová poukázala na to, že vojaci boli vyzbrojení samopalmi atď.
Prokurátora, ako aj senát, spomenuté rozpory príliš netrápili. Ako to pri takýchto procesoch bývalo, niektorí obvinení museli hovoriť to, čo im prikázali vyšetrovatelia ŠtB. Ak Kaniok chcel odbočiť od požadovanej výpovede, prokurátor Kováč i predseda senátu Kubek mu odoberali slovo, takže sa nemohol ani súvisle vyjadriť. Na pojednávaní boli prítomní aj niektorí z vyšetrovateľov a tí opvplyvňovali obžalovaného Jána Stančoka pod hrozbou smrti, ako má vypovedať.
Proces s ďalšími 10 príslušníkmi Edelweissu prebehol 2.- 8. 5. 1963, tiež v Banskej Bystrici, tiež s prokurátorom Kováčom a predsedom senátu Kubekom. Už to je nezvyklé z hľadiska práva, lebo podozriví z tej istej trestnej činnosti sa spravidla súdia spolu. S ostatnými príslušníkmi sa už procesy nekonali, takže je logická otázka, prečo neboli postavení pred súd aj oni, lebo podľa výpovedí viacerých príslušníkov Edelweissu v týchto dedinách boli všetci jeho slovenskí príslušníci a všetci z nich tu strieľali. Niektorí sa k tomu aj osobne „priznali“ počas vyšetrovania, napr. Ján Chlepko, no ani tí súdení neboli. Na rozdiel od prvému procesu tento prebiehal v čiastočne iných politických pomeroch. Na žiadosť vodcu sovietskych komunistov Chruščova, vedenie KSČ neochotne rehabilitovalo tých československých komunistických funkcionárov, ktorí boli odsúdení v období stalinizmu. Pretože aj Bacílek mal podiel na týchto procesoch, bol odvolaný z najdôležitejších funkcií. Z funkcie člena Predsedníctva ÚV KSČ k tomu došlo 3. 4. 1963 a o deň neskôr skončil vo funkcii 1. tajomníka ÚV KSS. Na čelo KSS 8. apríla sa dostal A. Dubček, ktorý hneď po nástupe do tejto funkcie sa zmienil o porušovaní socialistickej zákonnosti v minulosti. Možno preto Kubek 24. apríla upozornil krajskú prokuratúru, že počas vyšetrovania bola vážne porušená socialistická zákonnosť a napr. svedka Pavla Rimka nemožno použiť na hlavnom pojednávaní, lebo by sa úplne zdiskreditovalo. Väčšina z odsúdených už poprela vinu na hlavnom pojednávaní alebo pri odvolaní. No asi vzhľadom na to, že ich proces sa pripravoval ešte za pôsobenia Bacílka vo funkcii, aj oni boli odsúdení. O tomto procese sa už médiá nezmienili. Preto verejnosť o ňom nevie.
Dodatočne odsúdení v oboch procesoch začali popierať svoju vinu v sťažnostiam rôznym úradom, napr. inšpekcii ministerstva vnútra, generálnemu prokurátorovi, prezidentovi a snažili sa o obnovu súdneho konania i rehabilitáciu. Hoci poukázali na fyzický a psychický nátlak vyšetrovateľov, všetko bolo márne. Ich snaha bola márna aj v čase, keď sa už skončila komunistická vláda.
Dokonca ešte aj vtedy niektorí ľudia chceli dosiahnuť potrestanie Nižňanského. Súd v Mníchove sa začal v r. 2004. Napriek tomu, že sa týkal len jednej osoby, trval vyše roka. Na základe podrobného zhodnotenia materiálu komunistického súdu a výpovedí svedkov i odsúdených, ktorí vypovedali už bez nátlaku, Nižňanského v r. 2005 oslobodil spod obžaloby. To by mal byť dôvod na obnovu procesov z príslušníkmi Edelweissu na Slovensku, na miesto toho Slovensko sa snažilo o vydanie Nižanského, aby to nastúpil trest doživotného väzenia. To sa nepodarilo, Nižňanský zomrel v r. 2011 v domácom prostredí.
.jpg)
.jpg)
