V polovici augusta v úplnom tichu a ignorancii všetkých verejnoprávnych médií sme si pripomenuli sto rokov od narodenia jedného z najvýznamnejších slovenských historikov, ktorý svoj dlhý a plodný život zasvätil práci na prinavrátení a očistení našich národných dejín. Tie nám vždy snaživo písali cudzí, či už v Budapešti, Prahe alebo inde. Vždy však išlo o snahu vymazať alebo bagatelizovať veľké osobnosti a udalosti nášho národa (s výnimkou povstania).
Od r. 1947, kedy ho saleziánski predstavení ako mimoriadne nadaného poslali na štúdia do Talianska, po celý čas vedecky obhajoval a živil ideu štátnej samostatnosti. Štúdiom archívnych prameňov v zahraničí mal možnosť skúmať slovenské dejiny slobodne, bez nátlaku komunistickej ideológie a proletárskeho internacionalizmu.
Po vzniku 2. Slovenskej republiky začal v r. 1997 prednášať cirkevné dejiny na Cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Pričinil sa o založenie Slovenského historického ústavu v Ríme a Ústavu dejín kresťanstva. Už len to by bolo dostatočných dôvodom na to, aby Katolícke noviny priniesli k storočnici prof. Ďuricu pre svojich čitateľov veľký článok.
Matica slovenská, ktorej poslaním je „podieľať sa na rozvoji všetkých foriem duchovného a spoločenského života, ktoré upevňuje národné sebauvedomenie“ vo svojom dvojtýždenníku Slovenských národných novinách tiež akosi pozabudli na profesora Ďuricu, ktorý svojimi vedeckými i popularizačnými publikáciami práve toto národné sebauvedomenie programovo budoval.
Ba nie, až tak celkom nezabudli. Na poslednej stránke SNN z 9. augusta v stĺpčeku Pripomíname si mu autor Martin Mitošinka venoval jednu jedinú vetu. V nej zároveň aj stihol zhodnotiť prínos profesora Ďuricu pre slovenskú historiografiu, keď napísal, že „viacerí historici s jeho interpretáciou obdobia prvej slovenskej republiky (s malým „s“ sic!) nesúhlasia.“
Preto sa nemôžeme čudovať, v akom stave sa po viac ako tridsiatich rokoch od vzniku samostatného Slovenska nachádza národné povedomie Slovákov.
Pri príležitosti životného jubilea, 90. narodenín profesora Milana S. Ďuricu vyšla vo vydavateľstve Post Scriptum kniha s latinským názvom Testimonium hoc verum est ako kytica vďaky, obdivu a úcty k tomuto veľkému slovenskému historikovi, do ktorej prispeli svojimi svedectvami mnohé významné osobnosti. Z nich spomeniem len slová kardinála Jána Chryzostoma Korca, S.J., ktorý o i. píše: „Jeho dielo, jeho spisy sú dielom kolosálnym. (!) Hlavne jeho dve veľké knihy Dejiny Slovenska a Slovákov a monografia Životopisný profil Dr. J. Tisu, ktoré nám zanecháva, sú diela kolosálne. Profesor Ďurica študoval celé slovenské, talianske, rakúske, nemecké a iné archívy a publikoval ukryté poklady v týchto archívoch. Žasnem nad tým, ako dvaja alebo traja ľudia, ktorí sa uchýlili v Akadémii vied usilujú sa znehodnotiť jeho písomnú študijnú prácu a surovo ho napádajú, že nemá odbornú vysokoškolskú kvalifikáciu. To je pustá lož! Prof. Milan S. Ďurica patrí k najkvalifikovanejším odborníkom na cirkevné dejiny, najmä na dejiny Slovenska a Slovákov. Preštudoval a publikoval najvážnejšie slovenské problémy i najzávažnejších slovenských dejateľov v slovenských dejinách. Jeho deväťdesiatku by si preto mali všímať a opisovať naši najvážnejší historickí odborníci i najvážnejšie naše odborné časopisy.
Neviem, či a kedy sa objaví ďalšia osobnosť takého formátu, akým je profesor Ďurica.“
Nuž, čo k tomu dodať? Iba ak, že nikto nie je doma prorokom!
Elena Šebová
.JPG)
.jpg)
.jpg)
