Povstanie spôsobilo mnoho zla nielen početnými obeťami na životoch, obrovskými materiálnymi škodami, ale aj rozsiahlymi klamstvami, neoprávneným zvýhodnením odbojárov, ich príbuzných a prevrátením hodnôt. Napr. po vojne partizáni a ich pomocníci boli prednostne prijímaní do polície, aj keď mali za sebou kriminálnu minulosť. Povstaleckí zločinci a vrahovia sa netrestali, ale oslavovali a odmeňovali, nevinní ľudia sa prenasledovali.
Napriek spôsobeným škodám v oficiálnej propagande sa tvrdilo, že povstanie pre Slovensko a svet bolo prínosom. No údajné prínosy sa tiež menili podľa aktuálnej politickej situácie. Napr. podľa povereníka M. Ferjenčíka prínos povstania bol v tom, že podporilo násilné vysťahovanie Nemcov a mohla sa vzniesť požiadavka na vysťahovanie Maďarov. Dnes sa to ako prínos už nespomína. Podobne zmizli z obehu argumenty za komunistickej vlády, že napomohlo nastoleniu socializmu a upevnilo spojenectvo zo Sovietskym zväzom. No prežilo tvrdenie, že povstanie bolo bojom za slobodu a demokraciu. Len sa mu dáva iný obsah- už sa netvrdí, že na tom mala hlavnú zásluhu komunistická strana. Čo sa týka slobody, tú rozsiahla nedobrovoľná účasť v povstaní, ako aj masové lúpenie a vraždenie počas neho rozhodne nepredstavovali. Povstanie bolo tiež proti demokracii, lebo bolo namierené proti tomu, s čím sympatizovala väčšina Slovákov: so slovenským štátom, s prezidentom Tisom, s HSĽS.
Počas Československa ako prínos povstania sa uvádzalo, že bolo bojom za tento štát, za štát dvoch bratských národov. Len vzťahy medzi príslušníkmi oboch blízkych národov v tomto štáte tomu nie vždy zodpovedali. Naopak, zlepšili sa po jeho zániku. Podľa iného tvrdenia povstaním Slovensko sa zaradilo medzi víťazné štáty. V skutočnosti medzi nich sa zaradilo už dohodou Stalina s Benešom v Moskve 12. 12. 1943, ktorou Slovensko sa pripojilo k víťaznému Československu. Niekedy sa uvádza, že vďaka tomuto začleneniu Slovensko nemuselo platiť povojnové reparácie. No už sa neuvádzajú konkrétne čísla z porazených štátov ako Fínsko, Taliansko, Maďarsko atď. Tieto štáty platili menšie reparácie Sovietskemu zväzu, než aký bol rozsah škôd, ktoré Slovensko utrpelo povstaním a jeho dôsledkami, hoci mali oveľa väčšie bojové nasadenie. Napr. v boji proti Sovietskemu zväzu v maďarskej armáde zahynulo aspoň stonásobne viac vojakov, ako v slovenskej armáde. Reparácie Maďarska voči nemu boli určené na 200 mil. dolárov. Podľa vtedajšieho oficiálneho kurzu 1 dolár = 50 korunám. Na Slovensku škody spôsobené povstaním a jeho dôsledkami na jeho území predstavovali desiatky mld. korún. Podľa novšieho argumentu povstanie zjednotilo národ, lebo vraj v ňom bojovali ľudia rôzneho presvedčenia. V skutočnosti ho rozdelilo až do takej miery, že Slováci sa vzájomne zabíjali a prenasledovali. Toto rozdelenie pokračovalo aj po skončení vojny.
Čo sa týka vojenskej oblasti, v nej sa argumentovalo tým, že povstanie prispelo k porážke Nemecka a urýchlilo koniec 2. svetovej vojny. V skutočnosti povstanie a jeho dôsledky nepomohli k porážke Nemecka a koniec 2. sv. vojny neurýchlili ani o deň. Z vojenského hľadiska bolo úplne okrajovou udalosťou 2. svetovej vojny. Nepadlo v ňom ani 0, 1% z celkového počtu nemeckých vojakov, ktorí zahynuli v 2. sv. vojne- cca 5 miliónov. No v súvislosti s povstaním padlo oveľa viac vojakov zo štátov Spojencov v nevýhodnom boji o územie, ktorého by sa bez povstania najskôr zmocnili bez boja. Okrem toho povstanie oslabilo postavenie slovenskej vlády a jej možnosti odolávať nemeckým požiadavkám. Preto Nemecko si vynútilo zvýšenie dodávok vojenského materiálu na asi 200 mil. korún mesačne, na asi dvojnásobok pôvodného zámeru. Jedným z dôsledkov povstania bolo aj to, že jeho porážkou a najmä odzbrojením východoslovenskej armády Nemecko sa zmocnilo istého množstva zbraní. Tiež hospodárske využitie Slovenska Nemeckom sa výrazne zvýšilo, čím Nemecko sa nepriamopodporilo vo vojenskej oblasti.
Výsledkom povstania boli rozsiahle zbytočné obete obyvateľov Slovenska i iných krajín. Preto pre Slovensko i svet najlepšie by bolo, ak by povstanie nebolo.
Poniklec slovenský: odpovede na otázky
1. 30. októbra v Domobrane (pôvodne Slovenská armáda) sa nachádzalo asi 17 000 vojakov, z toho asi 10 000 na Slovensku.
2. Vojaci nebojovali proti povstaniu na strane vlády, lebo vláda a Tiso nechceli, aby Slováci sa vzájomne zabíjali. Oveľa viac si vážili slovenské životy ako organizátori povstania na čele s Golianom, ktorí ho ľahkomyseľne nezodpovedne začali a Beneš, ktorý na jeho začatie naliehal, hoci predpokladal, že bude porazené. Proti povstaniu pravdepodobne bojovala len asi obsluha dvoch diel v kežmarskej posádke 31. augusta. Nebolo to nariadením vlády alebo Tisa, ale na nátlak prítomných nemeckých dôstojníkov. V 2. polovici októbra časť bývalého povstaleckého územia malo zaistiť asi 800 príslušníkov Domobrany. Nie je mi známe, či aj bojovali proti povstaniu. Po jeho porážke na nich útočili partizáni.
3. Proti povstalcom prakticky bojovala len časť 1. poľného práporu HG, ktorý mal 350 mužov, a to na záver povstania. Po porážke povstania protipartizánskych akcií sa zúčastnila menšia časť príslušníkov POHG a niektoré menšie osobitné jednotky. Celkove to bolo stovky ľudí.
4. Tiso neriadil boje proti povstaniu ani nevelil nijakej protipartizánskej akcii. Mal podobné ústavné postavenie voči ozbrojeným silám ako súčasní prezidenti, no podobne ako oni do činnosti ministerstva obrany takmer nezasahoval. Podobne podľa zákona aj HG i POHG prakticky najskôr riadili Mach, potom Kubala. V tejto oblasti jeho postavenie bolo ešte viac obmedzené, lebo obaja za svoje funkcie vďačili Nemecku, takže Tiso ich z nich nemohol odvolať.
5. Tisa v jeho sídle chránila prezidentská stráž. No pretože bol obľúbený prevažnou väčšinou obyvateľstva, bežne chodil medzi ľudí bez ochrancov, nanajvýš z diaľky ho sledoval jeden ochranca.
6. Politické vedenie povstania bolo nasmerované proti Nemecku, slovenskému štátu, vtedajšej vláde a politickému systému. No väčšina jeho radových účastníkov ho pokladala len za boj proti Nemecku, pričom mnohí z nich ani nevedeli, prečo majú bojovať.
.JPG)
