Kým do povstania zo Slovenska, predovšetkým v Sovietskom zväze, zahynulo asi 2 000 vojakov, podľa Štátneho plánovacieho a štatistického úradu v r. 1948 v dôsledku povstania zahynulo 20 757 ľudí. Nie je známe, ako sa došlo k tomuto číslu. No možno ho pokladať za blízke k skutočnosti, pokiaľ sa týka bezprostrednejších obetí povstania.
V r. 1984 sa vyčíslilo, že v povstaleckej armáde padlo 1 720 vojakov a 580 ostalo nezvestnými. Ak niekto ostal nezvestným 40 rokov, zrejme tiež zahynul. Zahynutých partizánov zo Slovenska podľa menného zoznamu je 2 100 a všetkých, nezaregistrovaných a cudzincov, takmer 2 700. Tieto čísla však nezohľadňujú mnohých tých, čo v povstaní a v zajatí prišli o zdravie a predčasne zomreli. Nevedno, nakoľko sa zohľadnili tí, čo zahynuli v zajatí v Nemecku. A tých boli stovky. Okolo 2 000 osôb sa stalo obeťou povstaleckého teroru. Obeťami teroru nemeckých ozbrojených síl sa stalo okolo 4 000 ľudí. Stovky civilistov bolo zabitých počas prestreliek medzi povstalcami a nemeckými vojakmi- napr. 1. októbra v boji o Párnicu 14 tamojších obyvateľov, počas leteckého bombardovania atď. Zahynulo aj okolo 10 000 Židov, ktorých slovenskej strane sa podarilo uchrániť pred násilným vysťahovaním na žiadosť Nemecka, po tom, ako po príchode nemeckých ozbrojených síl boli nimi odvlečení zo Slovenska, lebo to bola pre nich jedna z najdôležitejších úloh.
No s povstaním sú spojené aj ďalšie obete zo Slovenska i z ostatných krajín. Totiž Sovietsky zväz pôvodne nemienil útočiť cez Slovensko, s výnimkou oblasti Bratislavy, pretože to bolo pre neho nevýhodné vzhľadom na hornaté a zalesnené územie značnej časti Slovenska a priľahlej časti Karpát. Plánoval postupovať na západ cez maďarské a poľské roviny. Jeho činitelia predpokladali, že ak by aj nemecké vojsko obsadilo túto oblasť Karpát, z obavy pred obkľúčením ho bez boja opustí.
No na žiadosť predsedu Komunistickej strany Československa, K. Gottwalda, Stalin v noci z 2. na 3. september zmenil plán postupu sovietskej armády i jej spojencov na Slovensko a cez neho. Povstanie to pred porážkou nezachránilo. No vyžiadalo si to desaťtisíce tisíc životov vojakov týchto armád, vrátane tých Slovákov, ktorí už boli v 1. čs. armádnom zbore i tých, ktorí boli dodatočne mobilizovaní do neho počas jeho postupu cez Slovensko. Prejavilo sa to aj zvýšenou úmrtnosťou civilistov. Tí boli zabití počas bojov, bombardovania, stúpnutím na mínu aj po vojne, ochorením v studených krytoch či v lesoch a nedostatkom lekárskej starostlivosti v týchto pomeroch.
Kým v r. 1937 na Slovensku (v hraniciach ČSR) zomrelo 49 527 osôb, v r. 1945 až 67 505, z toho v boji alebo na následky strelných zbraní 11 318. Kým detská úmrtnosť do 1. roku v r. 1944 predstavovala 14, 32 %, v r. 1945 sa zvýšila na 17, 20 %, v r. 1946 klesla na 14, 7 %. V r. 1945 zomrelo 14 090 detí, v r. 1946 12 123 detí.
Obrovské boli aj hospodárske škody spôsobené povstaním a jeho dôsledkami. Kým do jeho vzniku škody spôsobené Nemeckom Slovensku nerovnoprávnym hospodárskym vzťahom sa úradne odhadli na 6 mld. korún, čo predstavovalo asi 30 % ročného národného dôchodku (6 % počas jednotlivých rokov) 1. SR, celkové škody spôsobené do konca 2. sv. vojny- tých, ktoré boli spôsobené povstaním, no predovšetkým v jeho dôsledku- bojmi medzi sovietskou a nemeckou armádou, lúpením oboch armád atď. predstavovali desiatky miliárd korún. Presnejšie 114, 5 mld. korún, t. j. asi 400 % ročného národného dôchodku, no tieto údaje sa už nevzťahujú na Slovensko v hraniciach 1. SR, ale v ČSR.
Výrazne sa zhoršila zásobovacia situácia, ktorá na Slovensku do povstania bola výrazne lepšia nielen ako vo všetkých okolitých krajinách, ale aj ako napr. vo V. Británii. Desaťtisíce domov bolo zničených alebo výrazne poškodených. Osevné plochy raže, pšenice a lúčneho sena sa znížili o štvrtinu až tretinu. Ak by nebolo zahraničnej pomoci, niektoré časti Slovenska by postihli hlad a epidémie. No aj tak mnohí ľudia trpeli na podvýživu, v okrese Trstená to bola väčšina detí.
Tragédiou bol aj osud asi 10 000 žien, ktoré boli znásilnené sovietskymi vojakmi.