Ako sa nám klame o povstaní už 80 rokov- VI.

Najhoršími z týchto zločinov boli vraždy. Často boli spojené so surovým mučením obetí a ich olúpením. Aj ich sa dopúšťali v prevažnej miere partizáni. Vraždenie takéhoto rozsahu Slovensko predtým nezažilo stáročia.

Prvá vražda sa stala 7. 4. 1942 pri Vinnom, keď člen tvoriacej partizánskej skupiny iniciatívne zastrelil policajta A. Pažického. Pretože vtedy sa ešte nepodarilo vytvoriť partizánske jednotky, k ďalšej vražde došlo až 11. 1. 1944 v Kurimke, keď príslušníci tvoriacej sa partizánskej skupiny iniciatívne zastrelili policajtov J. Garaya a B. Lindnera. 4. marca podnapití partizáni pri Humennom zastrelili svojho druha E. Šumského. 21. júna v Remeninách partizáni zastrelili riaditeľa školy M. Šimu a dôkladne vylúpili jeho byt. Bola to prvá vražda civilistu. Intenzita vrážd postupne narastala a od 24. augusta tie na dlhé obdobie sa stali rozšíreným každodenným javom. 

K rozsiahlejším vraždám došlo pri Sklabini od konca augusta do polovice septembra. Vrahovia patrili do 1. čs. partizánskej brigády M. R. Štefánika. Na tomto mieste sa našlo asi 140 obetí, z ktorých priamo tu bolo zavraždených asi 120. Obeťami boli hlavne nemeckí civilisti z okolia Kremnice. Zrejme sa nenašli všetky obete, lebo podľa veliteľa tejto brigády P. Velička i jeho zástupcu J. Černogorova tu bolo zavraždených až 250- 300 ľudí.

Pri Ružomberku vraždy sa začali doobeda 29. augusta. Veliteľ tamojšej posádky M. Vesel dal zastreliť partizánmi 22 nemeckých vojakov, zaistených pri prehliadke vlakov. 30. augusta až 1. septembra Vesel na tomto mieste a pri Liptovskej Lúžnej dal zastreliť asi 70 civilistov, hlavne z Ružomberka, lebo boli nemeckej národnosti. Medzi nimi bolo 5 žien.

Pri Banskej Bystrici smerom na Hornú Mičinú partizáni vraždili od prvých dní povstania. 10. septembra tu zastrelili asi 30 nemeckých civilistov z Nitrianskeho Pravna. Nezabili dvoch z nich, lebo tvrdili, že nie sú Nemcami. Celkove tu zavraždili aspoň 50 osôb.

Najväčšej známej vraždy sa dopustili príslušníci Leninského oddielu 1. partizánskej brigády J. V. Stalina 21. septembra pri Sklenom. Z tejto nemeckej dediny zastrelili a olúpili 187 mužov vo veku 15- 60 rokov. Obetí mohlo byť viac, no asi 20 mužom sa podarilo ujsť a 60 mužov nepostrieľali na zákrok železničiara Poliaka a učiteľa Štrica, ktorý tvrdil, že sú to nevinní ľudia a medzi nimi sú aj Slováci. Partizáni pochádzali hlavne z Utekáča.

V nasledujúcich dňoch počas niekoľkodňového prevozu v preplnených nákladných železničných vozňoch bez vetrania zo Žarnovice do Banskej Štiavnice sa zadusilo asi 50 internovaných nemeckých civilistov hlavne z dedín Píla a Veľké Pole. 25. septembra povstaleckí vojaci v B. Štiavnici zavraždili ďalších asi 20 ľudí z tohto transportu.

27. októbra pri osade Magurka partizáni zavraždili a potom olúpili ďalších asi 70 nemeckých civilistov, hlavne z Kunešova, keď sa vracali domov z nútených prác pri Brezne.

             Vo vraždení partizáni pokračovali aj po porážke povstania. Asi k poslednej vražde došlo 15. 5. 1945 v Divine, keď podnapití partizáni z oddielu Za rodinu (Za vlasť) zastrelili 10 tamojších dedinčanov.

Celkove došlo k vyše 500 vraždám, s viac ako 2 000 obeťami. Z toho okolo 900 boli civilisti nemeckej národnosti, 500- 600 zajatci z nemeckej a maďarskej armády, aspoň 300 Slovákov- civilistov, asi 100 samotní povstalci atdˇ. Nemci boli často zavraždení len svoju národnosť, čo vyvracia tvrdenie, že povstanie bolo proti rasizmu. Je dôvodný predpoklad, že tento teror si vyžiadal viac obetí, ako bolo padlých nemeckých vojakov v boji proti povstaniu.

Teror nemeckých ozbrojených síl bol niekedy odvetou za predchádzajúci teror odbojárov. Napr. za zastrelenie skupiny 24 nemeckých vojakov a civilistov koncom augusta v Martine a v Sklabini, nemecké bezpečnostné sily 3. októbra v Martine zastrelili 48 ľudí podozrivých z odboja. Pôvodne ich mienili zastreliť 240. Zníženie ich počtu sa pripisuje nemeckému vyslancovi Ludinovi a Tisovi. Z obavy pred odvetným terorom niekedy povstalci upustili od plánovaných vrážd, napr. vyše 30 zaistených ľudí v Kremnici.

Na porovnanie: štátne orgány v 1. SR nedali nikoho zabiť pre jeho národnosť alebo z politických dôvodov, napriek nátlaku Nemecka.