STV pri príležitosti 20. výročia odchodu pápeža Jána Pavla II. na večnosť vo večerných správach 2. apríla 2025 odvysielala materiál o tejto výnimočnej osobnosti, v ktorom prehovoril i bývalý predseda NR SR i KDH Pavol Hrušovský. Použil známe frázy, že pápež rád chodil k nám, lebo Slovensko miloval. Nevdojak som si spomenul na iné vyjadrenie pána Hrušovského k pápežovej návšteve. Už skôr som publikoval text o príprave návštevy Jána Pavla II. na Slovensku v roku 2003. Nemám rád pokrytectvo, preto si dovolím ono vyjadrenie pripomenúť:
Po vymenovaní za veľvyslanca SR pri Svätej stolici mi premiér Vladimír Mečiar ako zastupujúci prezident uložil niekoľko úloh. Jednou z nich bolo pracovať na príprave návštevy pápeža Jána Pavla II.na Slovensku. Pán premiér zdôraznil, aby som sa na to sústredil. Zdalo sa mi to vtedy ako samozrejme, veď je to záujem najvyšších predstaviteľov štátu, prianie veriacich, ale aj vedenia Katolíckej cirkvi na Slovensku. Z omylu ma vyviedol kardinál Jozef Tomko, ktorý ma niekoľko dní po príchode do Ríma pozval na večeru do svojej rezidencie. Zaujímal sa o to, aké má SR plány v relácii s Vatikánom. V odpovedi som uviedol iba otázku návštevy Jeho Svätosti v Slovenskej republike. Kardinál súhlasne prikývol, že je presvedčený, že návšteva by bola darom pre veriacich a súčasne aj dobrou medializáciou Slovenska vo svete. Som mu aj dnes vďačný za jeho upozornenie, ktoré znelo doslova takto: „ Pán veľvyslanec, musíte o tom ešte presvedčiť slovenských biskupov“. Samozrejme, že ma to prekvapilo, lebo s tým som naozaj nepočítal. Nepredpokladal som, že by si to niektorí páni biskupi nepriali. Najmä po návšteve u kardinála Jána Chryzostoma Korca, ktorú som vykonal pred odchodom do Ríma. Eminencia mi dal požehnanie na cestu i misiu, ba iniciatívne aj malý osobný darček pre Svätého Otca. V ďalších rokoch počas prípravy pápežskej návštevy som si spomenul na slová nášho vatikánskeho kardinála. Vatikán bol dobre informovaný. Z MZV SR som na Veľvyslanectvo SR pri Svätej stolici nedostal žiaden pokyn ako postupovať v otázke návštevy, čo bol tiež istý signál. Pristúpil som preto k vykonaniu jednotlivých krokov, ktoré by po odovzdaní ústneho pozvania mali nasledovať. Návšteve pápeža by mala predchádzať návšteva hlavy krajiny, ktorá pontifika na návštevu pozýva. V osobnom rozhovore som pánu prezidentovi Rudolfovi Schusterovi navrhol, aby mi dal súhlas pracovať na príprave jeho návštevy vo Vatikáne. Prezident nebol proti, vyslovil isté pochybnosti, či nebude prekážať jeho politická minulosť. Presvedčil som ho, že Vatikán je otvorený na dialóg a že jeho návšteva je potrebná a bude mať dôstojný priebeh. Prvá návšteva R. Schustera vo Vatikáne, ktorá mala charakter oficiálnej, sa konala 28.-29.októbra 1999. Druhá bola o pár mesiacov neskôr 14.-15. februára 2000, keď prezident viedol slovenskú Národnú púť v Jubilejnom roku. R. Schuster osobne pozval Jána Pavla II. na návštevu SR. Po pozvaní od premiéra V. Mečiara išlo už o druhé pozvanie. Išlo však len o opakované ústne pozvania. Preto som počas jednej z návštev v ústredí pánu prezidentovi navrhol, aby sme pozvanie formalizovali v písomnej podobe a odovzdal som mu návrh pozvania. Považoval som za potrebné hlavu štátu upozorniť na to, čo mi dôverne povedal pán kardinál Jozef Tomko. Prezident R. Schuster bol touto informáciou ešte viac prekvapený ako ja na večeri u kardinála. Nechcel tomu veriť, ale argument, že to povedal kardinál Tomko ho upokojil. Navrhol mi, aby sme pozvali na rozhovor do Kancelárie prezidenta pána biskupa R. Baláža, vtedajšieho predsedu KBS. A mňa požiadal, aby som sa na rozhovore zúčastnil. Pán prezident na stretnutí v mojej prítomnosti o pozvaní osobne informoval predsedu KBS pána biskupa R. Baláža. Pán biskup protokolárne poďakoval za pozvanie, za informáciu a dodal: „Pán prezident, vážim si Vašu iniciatívu. Svätý Otec má už svoj vek a je chorý, máme ho takto trápiť ?“ Veľmi presne si pamätám tieto slová, ktoré asi vyrazili dych prezidentovi, ktorý mi vtedy bez slov venoval pohľad. Po odchode pána biskupa sa ma prezident opýtal, čo budeme robiť. Moja odpoveď bola, že ako prezident už pápeža pozval ústne, teraz to urobíme písomne. KBS i Apoštolskú nunciatúru sme informovali. Originál pozvania som doručil do Vatikánu. Tým sa začala zložitá cesta prípravy návštevy s neistým výsledkom. Dovolím si poznamenať, že predseda KBS uvedený postoj reprezentoval aj neskôr na jednej z posledných porád venovaných návšteve na pôde MZV SR. Biskup Baláž v diskusii požiadal o ďalšie finančné prostriedky na konkrétne veci súvisiace s pápežovou návštevou. Predstaviteľ MZV SR, ktorý poradu viedol, odpovedal, že všetky vyčlenené financie už boli rozdelené. Pán biskup Baláž v odpovedi uviedol: „Nie my sme ho prví pozývali… pán veľvyslanec to môže potvrdiť“. Sedel som vedľa pána biskupa. Na jeho dôvetok som pokýval hlavou, oni ho, teda Svätého Otca, naozaj prví nepozývali. Počas môjho pôsobenia to bol premiér V. Mečiar a prezident R. Schuster. S pánom biskupom Balážom som mal korektné vzťahy, som rád, že som mu pomáhal v Banskej Bystrici presadiť jeho návrh na umiestnenie oltára pre Svätého Otca. Vatikánske služby predstavili odlišné riešenie. Mne sa pozdávalo vatikánske, vtedy mi však biskup potichu povedal, aby sme ich spoločne presvedčili. Podarilo sa.
V roku 2000 sa vo Vatikáne slávilo Veľké jubileum, do Ríma prichádzali veriaci, delegácie, politici. Počas jednej z návštev som sa v rezidencii veľvyslanca SR pred predsedom NR SR Pavlom Hrušovským zmienil o písomnom pozvaní Svätého Otca na návštevu SR v tom zmysle, že zatiaľ nemáme odpoveď. Pán P. Hrušovský sa za KDH v prítomnosti bývalého premiéra Jána Čarnogurského, jeho manželky Marty Čarnogurskej, mojej manželky Viery Servátkovej a našej sekretárky Janky Lopatníkovej vyjadril slovami, ktoré som nezabudol: „ My /KDH/ nie sme návšteve Svätého Otca naklonení…“. Ďalej necitujem, lebo by to nebolo presné. Uvedené konštatovanie mi vyrazilo dych. Ja som reagoval mierne nediplomaticky, ale priamo a kriticky. Neviem, či to bolo dobre, ale musel som to urobiť. Po rokoch môžem konštatovať, že spomínaný výrok pána P. Hrušovského ma ešte viac naštartoval. Kvôli plastickosti situácie a mojej pozície musím uviesť, že vláda M. Dzurindu ma v druhom roku môjho pôsobenia pri Svätej stolici bez uvedenia dôvodu odvolala. Vtedy som musel zabudnúť na prípravu návštevy a s manželkou sme začali baliť naše osobné veci, knihy, aby nás termín odchodu domov neprekvapil. Nebola to príjemná situácia, podarili sa nám už viaceré prezentačné aktivity, inicioval som knižné vydanie sprievodcu po Ríme a Vatikáne v slovenskom preklade. Knižku si mohli Slováci kúpiť aj v kioskoch na uliciach v Ríme ! Svätý Otec si vybral projekt Ľ. Cvengrošovej na svoju osobnú medailu, ktorú vyrazili vo Vatikáne, chystali sme výstavu nášho majstra Stana Dusíka, po ktorej zostal reprezentačný katalóg…mohol by som sa ešte ďalej chváliť. Bolo to dosť roboty za necelé dva roky. Termín môjho odchodu mi dlho nikto neoznamoval, čo bolo zvláštne. Po istom čase som dostal telefonát z Kancelárie prezidenta SR, že pán prezident moje odvolanie nepodpíše a že mám pracovať ďalej. To bol ďalší šok. Tak sme nabalené škatule zase rozbalili a ja som sa nechtiac ocitol medzi mlynskými kameňmi. Dokonca som zachytil hlasy, že som sa po odvolaní odmietol vrátiť. Nikoho nezaujímalo, že ako veľvyslanec som dostal iba telefonické oznámenie od riaditeľa personálneho úradu MZV SR a žiaden oficiálny dokument. Doteraz na to nerád spomínam. Odvolací dekrét naozaj nedošiel, tak sme sa pustili do ďalších aktivít, ktoré spomeniem na inom mieste, keďže sa netýkajú pápežskej návštevy. V roku 2001 i v prvej polovici roku 2002 som z úst osôb blízkych pápežovi i od iných vysokých predstaviteľov Rímskej kúrie na moju priamu otázku i ináč prejavený záujem, dostával nejasné odpovede, ktoré nesmerovali k tomu, že návšteva pápeža sa uskutoční. Až počas mojej rozlúčkovej audiencie 29. novembra 2002 u pápeža Jána Pavla II., na ktorej som bol spoločne s manželkou Vierou, Svätý Otec, už naozaj veľmi chorý, bez papiera povedal milé slová o mojej misii. Dodnes to bola najkrajšia prémia, ktorú som za prácu dostal. V rámci poďakovania za jej ocenenie som Jeho Svätosť poprosil, či mu môžem položiť otázku, či príde na návštevu Slovenska. Vzhľadom na to, že doterajšie reakcie Rímskej kúrie zohľadňovali pápežov zdravotný stav a iné priority vo svete, bol som pripravený na nie veľmi konkrétnu odpoveď. Svätý otec však povedal: „Tak, wybieram sie !“ Áno, chystám sa ! Zmohol som sa na otázku, či to môžem oficiálne oznámiť ? Pápež pokojne odvetil: „Tak, tak“ a potom dodal, aby som to konzultoval ešte so Stasiom, teda s jeho osobným tajomníkom Stanislawom Dziwiszom, neskorším kardinálom. Správu sme ihneď písomne oznámili do ústredia na MZV SR, prezidentovi R. Schusterovi a keďže mi to pápež dovolil, tak sme to poslali do TASR. Odpoveď z domu schladila moje nadšenie: z MZV SR mi zavolali i napísali, že čo som to spôsobil, že už reagovala i KBS, ktorá o ničom nevie, atď, a že, a pod… V odpovedi na MZV SR som potvrdil, že mi to pápež osobne oznámil a štipľavo som doplnil, že pápež príde k nám veriacim hriešnikom a že platí dogma o neomylnosti pápeža, a že teda príde. Ako vieme prišiel. Bola to historická návšteva budúceho svätého na Slovensku.
