Nešťastie vo Veľkom Šariši ma primälo k tomu, aby som opäť upozornil na riešenie biedy našej veľmi početnej menšiny. Boli časy, keď každý „osadník“ starší ako 18 rokov išiel k vojenskému odvodu. Ak splnil mentálne a zdravotné podmienky, čakali ho dva roky povinnej vojenskej služby. V prípade, že to bolo potrebné, práve tu sa dotyčný jedinec nie len socializoval, ale aj dobehol učivo základnej školy, často získal aj zručnosti pre praktický život ba aj vodičský preukaz na nákladné auto či pásové vozidlo. Po dvoch rokoch sa vrátil do osady iný človek. Stal sa z neho to, čomu sa hovorí plnohodnotný občan so všetkým čo sa za týmto pojmom skrýva.
Postupná likvidácia vojenskej služby znamenala nie len rapídne zníženie obranyschopnosti štátu, ale aj absenciu výchovy mužov z minoritnej skupiny obyvateľstva. A že 11% nie je málo vedia všetci lídri politických strán každé štyri roky. Vtedy cestujú po osadách, sľubujú a lákajú, aby hneď po štvorročnej permanentke na závidenia hoden osobný príjem v NRSR stratili pamäť.
To by nebola veľká škoda, lebo aj keby splnili aspoň niečo „osadníkom“ by to nepomohlo. Máme skúsenosti, že nepomohli vyčistené osady, akcie na získanie bytov, zapojenie do chovu domácich zvierat. Všetko dokážu zužitkovať vlastným spôsobom vrátane vybývania bytu. Potom prídu ďalšie voľby, ďalšie nápady, sprísnenie zákonov, boj medzi ochrancami „demokracie“ a zástancami občianskeho práva platného pre všetkých občanov bez výnimky.
Myslím si, môžem sa mýliť, že situácia sa od roku 1990 v oblasti životnej úrovne tejto skupiny obyvateľstva zhoršila a zhoršuje sa stále rýchlejšie. Je to nepochybne tým, že doterajšie riešenia nenašli porozumenie. Cieľová skupina im nerozumie. Využijú podanú ruku, ale vlastnú k dielu nepriložia. Ich životná filozofia je prosto iná ako majoritného obyvateľstva. Život je teraz. Čo bude zajtra nie je dôležité. Určite ich v lete nezaujíma drevo na zimu, stav komína, voda kým ju nepotrebujú. Ani škola ich nezaujíma. Načo. Jesť sa nedá, piť sa nedá ani obliecť si ju nemôžu.
To, že si štát uvedomuje vážnosť situácie je zrejmé aj z toho, že sprísňuje zákony, sprísňuje postihy rodičov ak neposielajú deti do školy. V týchto dňoch prijali opatrenie, aby žiaci mali ťažšie podmienky pri ospravedlňovaní neprítomnosti na vyučovaní. Spokojnosť s touto úpravou sme na tvári ministra Druckera videli v priamom prenose. Zmena v správaní žiakov bude minimálna ak vôbec. Nie je to systémové riešenie. Ani internátne školy nič nezmenia. Prečo? Viete si predstaviť, že odoberiete šesť ročné dieťa matke a umiestnite ho do neznámeho kolektívu, do neznámeho prostredia? Navyše, ak doteraz nepoznalo nič ako život v osade? Dieťa bez hygieny, bez základných pravidiel života v riadnej spoločnosti, bez znalosti jej jazyka, bez … ? Viete si predstaviť učiteľku, lebo toto zamestnanie je silne feminizované, ktorá by aj malý kolektív takýchto detí zvládla? Dnes, keď si spoločnosť nevie rady so šikanou v riadnych školách? Zatiaľ iba meditujú nad kamerami, ale násilnosti pribúdajú dokonca už aj voči učiteľom.
Riešenie? Prvý krok musí byť zrozumiteľný, musí byť vykonaný čo najskôr a musí byť dobrovoľný zo strany komunity. Žiadne nariadenia, žiadne tresty, žiadne násilie! Dobrovoľnosť a jasný ciel. Cieľom je socializácia, disciplinovanosť, základy kodifikovaného jazyka minority a jazyka štátu. Mnohé už máme overené v našich škôlkach. Nepochybujem, že učebné osnovy by nemali byť problém. Cyklus škôlok by pokračoval na prvom a druhom stupni tak, aby absolvent mal otvorené dvere rovnako ako ktorýkoľvek iný žiak.
Rozdiely medzi bežnou a takouto škôlkou sú dva. Prvý spočíva v tom, že dieťa bude v triede vychovávať jeho matka po vedením pedagóga. Matka z niekoľkých dôvodov
– dieťa nie je zvyknuté byť samo
– dieťa neovláda úradný jazyk
– dieťa nemusí byť tak socializované, aby rešpektovalo učiteľa
– dieťa sa môže zraniť a pedagóg hoc aj nevinný by bol ohrozený
– vyučovací deň bude mať päť hodín, ale ak matka, alebo učiteľ uzná, že dieťa je unavené a ďalšiu záťaž by nezvládalo, môže kedykoľvek triedu opustiť.
Druhý rozdiel a to je presne to, čomu táto komunita rozumie, je odmeňovanie určenou finančnou čiastkou (napríklad 1€/1hod) vyplatenou hneď po ukončení vyučovacieho dňa, resp. hneď, keď pedagóg matku uvoľní. Motivácia iným ako eurom má menšiu, nie tak účinnú hodnotu. Na tento účel sú zriadené iné inštitúcie.
Ak matka dieťa nezvláda, ak nerešpektuje pedagóga, ak je pedagóg nútený matku aj s dieťaťom vykázať, aj tak za čas strávený v škôlke matke odmena patrí. Na druhý deň to môže byť lepšie.
Verím, že takýto prístup bude mať úspech. Otestovať ba sa mohol aspoň pri troch osadách. Mnohí možno povedia, ako k tomu prídu ostatné matky, keď za škôlku musia platiť a tu je to presne naopak? To je pravda, ale koľko všelijakých „projektov“ už sklamalo, koľko miliónov už sme vynaložili bez pozitívneho výsledku. Tieto prostriedky budú prísne adresné, kontrolovateľné a prinesú množstvo benefitov pre adresátov a tým aj pre celú spoločnosť. Až na socializovanom dieťati, ktoré pozná aspoň základy jazyka, vie čo je školská lavica, disciplína, …, je možné začať uplatňovať školský systém. Tu už nebude potrebná prítomnosť matky. Tu bude stačiť iba zdokonaľovať to, čo dieťa už poznalo.
.jpg)
