Rozmohla sa nám na Slovensku nasledovná schéma: „Sme síce pokornými členmi despotickej EU, pevne ukotvení v zločineckom NATO a všestranne podporujeme banderovskú Ukrajinu, ale toto všetko sa ‚rozpadne samo‘ a to už čoskoro“. Netreba nám teda proti tomu nič podniknúť, nepotrebujeme mať dokonca ani nijaký plán do budúcnosti. Ak niektorá zo ctených parlamentných strán nejaký stredno-, alebo nebodaj dlhodobý plán má – sem s ním! – rád sa podučím.
Možno sa niečo rozpadne, možno dokonca skoro, ale možno nie. To však nie je to podstatné. Rozpadajú sa priateľstvá, rodiny, organizácie, štáty a aj ríše. Je teda lepšie byť podľa možnosti pripravený ako zaskočený, lebo komplikácie bývajú nepredvídateľné.
Súčasná doba mi pripomína situáciu Slovákov v Uhorsku v druhej polovici 19. a na začiatku 20. storočia. Odhliadnuc najprv od štúrovcov a potom niekoľkých vzácnych jednotlivcov ako boli napríklad Andrej Hlinka a Jozef Tiso, sme sa maďarizácii nedokázali vzoprieť. Kľúčom pri tejto neschopnosti bola slovenská šľachta (vtedajšia „elita“), ktorá sa veľmi ochotne pomaďarčovala. Výsledkom bolo, že po rozpade rakúsko-uhorskej monarchie r. 1918 sme sa z nutnosti dali dokopy s Čechmi na úkor sudetských Nemcov, čo sa potom odrazilo na Mníchove 1938 a druhej svetovej vojne.
Dnes badám k tomuto analógiu. K „elitám“ síce pribudli novodobí politici a šašovia (herci), ale princíp zostáva. Na konci Uhorska sa slovenské elity pomaďarčovali, dnes sa poeurópšťujú. Národ s takýmito „elitami“ nemá oporu a smerovanie, nemá budúcnosť. Veľká časť obyvateľstva teda akosi čaká na rozpad EU, NATO a skončenie vojny na Ukrajine. Keď sa to nakoniec stane, nedajbože po ďalšej svetovej vojne, tak ktovie k čomu sa bude musieť Slovensko uchýliť tentokrát, aby vôbec ochlp prežilo ako po 1918.
Linky:
.jpg)
.jpg)
