Ale, že nemusím, že to nie je nutné, lebo ste si to už pozreli v telefóne. Škoda. Chcel som sa pochváliť ako som uspel a porozprávať vám čo mi išlo lepšie a čo bolo ťažšie. Čo sa mi podarilo a čo by som chcel zlepšiť. Možno by ste mi vedeli poradiť alebo aj pomôcť. Tak som sa tešil.
Možno že ani nemáte toľko času ma počúvať. Lebo máte dôležitejšiu prácu. Viem. A chápem to. Iba som sa chcel pochváliť mojou prácou. Myslel som, že je tiež dôležitá.
A tiež vám ukázať doklad, potvrdenie o nej, od pani učiteľky. Vysvedčenie. To je taký doklad o mojej polročnej práci. A za ten polrok sa toho udialo.
Nuž aj takto to môže vidieť školáčik, ktorého modernosť doby stavia do radu štatistických jednotiek. Nemusíš nám nič hovoriť, nebodaj pritom ešte aj prejavovať emócie. A vnímať emócie naše. My už všetko vieme. Sme moderní a pokrokoví.
Len neviem, či ten školáčik – školáčka, by sa nepotešili viac „vysvetľovaniu“ rodičom, aké to bolo náročné, ako bolo nutné správne odpovedať, správne napísať, nakresliť, aby sa tento úspech dostavil, než strohá info o tom, že rodičia to už majú v mobile …
Lebo ten žiačik vie o tom oveľa viac, ako sa dá zapísať do známky či slovného hodnotenia. A „dôležitosť“ jeho práce číslom či slovom vyjadriť je takmer nemožné. „Dôležitosť“, ktorá je nadovšetko. Nezabúdajme na to.
Preto by som rád poprial žiakom aj študentom menej elektronickej a viac osobnej komunikácie. Aby im v dospelosti nebola vyčítaná nedostatočná komunikácia o záležitostiach pracovných či osobných. Absencia prislúchajúcich emócií. Aby v dospelosti nepociťovali výčitku, že kde sa to mali naučiť …
To znamená aj menej testovania žiakov zo strany školy a viac rozhovorov učiteľa a žiaka o vedomostiach, o preberanej problematike a o oblastiach, pre ktoré je daná problematika dôležitá.
V pondelok začne druhý polrok, naskytne sa nová príležitosť. Snažme sa ju nezanedbať.
.JPG)
.jpg)
