Vanilková novela

Poslanci pripravujú novelu volebného zákona. Volebný zákon je studnica všetkého, čo občanom pripravuje život. Volebný zákon vo svojom dôsledku stanovuje pravidlá pre vládu politických strán na najbližšie obdobie, teraz na štyri roky. Oficiálna verzia hovorí, že voľby sú všeobecné, rovné a tajné. Už sa nehovorí, že sú pre voličov nepovinné a že si volíme neznáme osoby zapísané predsedníctvom príslušnej strany na zoznam zvaný Kandidátna listina. Ďalej sa veľmi nezdôrazňujú pravidlá podľa ktorých si kandidujúca strana vyberá dotyčných šťastlivcov. Voliči nevolia osoby, ale celú stranu. Úžasné vylepšenie priniesli krúžky. Môžem si zakrúžkovať až štyroch vyvolencov. Ak sa mi páči Fero, lebo ho poznám a viem kto a aký je, musím buď zakrúžkovať na kandidátke strany, ktorá sa mi nepáči, alebo voliť stranu ktorej verím, ale bez Fera. Túto dilemu mám štyrikrát a to sa nezmení.

A čo nebude v novele. Nebude tam stanovené minimálne vzdelanie poslanca, ani overenie dokladov o vzdelaní, nebude tam jeho psychotest ani morálny profil. Nebude predpísaná predvolebná prax, ani zverejnené väzby na mimovládne organizácie. Poslanci neprijmú pravidlo, že kto opustí stranu, opustí parlament. Nebude definovaná penalizácia vedenia strany za straty, ktoré počas vlády spôsobili. Koaličná vláda si straty nerozdelí v pomere. Ani teraz neprijmú zákon a skutočnom majetku pred vstupom do funkcie a po jej ukončení vrátane rodinných príslušníkov overený štátnou službou.

Zákon určite nezmení sľub poslanca na prísahu. Vedia, že to by zmenilo nezáväznosť volebných sľubov na zákonnú povinnosť a lídri strany by niesli vymáhateľnú zodpovednosť. Za také švajčiarske dôchodky, diaľnicu do Košíc, dvojnásobné platy, či päťstoeurovky za hlas by si lídri bez majetku, doživotne odpracovávali v Leopoldove.

Zrejme nás čaká vanilková novela volebného zákona. Nič sa nezmení. Politici budú naďalej sľubovať a voliči sklamaní doterajším vývojom stále v menšom počte chodiť k voľbám. Systém s tým ráta. Vyhrať voľby je možné aj bez voličov. Parlament vznikne, aj keby volili iba kandidáti z listiny. Hlasy potenciálnych voličov dané štatistickým úradom si podelia, vyberanci obsadia kreslá a my budeme aj naďalej platiť stopäťdesiat „delegátov našej moci“. To je princíp vlády prostredníctvom politických strán. Štyri roky vládnuť pre seba, bez zodpovednosti voči občanom aj za cenu zničenia štátu. Nič iné sme doteraz nevideli. Všetky sľuby, chvály, výhovorky, osočovania, geniálne riešenia sú jalové, lebo sú bez dôsledkov. Tridsať štyri rokov vlád úžasných, strán, mená ktorých sme aj zabudli, dokázalo z prosperujúceho štátu vyrobiť ruinu na chvoste európskeho spoločenstva. Natíska sa otázka: naskutku nie je iná cesta?