Mimovládne organizácie a politické strany

Včera som mal príležitosť zúčastniť sa na diskusii s názvom „Mimovládne organizácie a politické strany“. Ako to už býva, všetko neodznelo. Možno Vás zaujme môj pohľad.

Politické strany sú združenia politicky aktívnych občanov, ktorí majú rovnaký, prípadne takmer rovnaký názor na riešenie národne-štátnych spoločensky dôležitých problémov. Do pozície zaujímavej pre voličov sa strana dostane na základe predvolebných sľubov. Po voľbách sľuby neplní a tak vznikajú hriechy. Každá strana hriechy svojich členov vkladá do spoločnej Pandorinej skrinky. Kým sa skrinka neotvorí, nikomu hriechy neprekážajú. O jej obsahu sa píšu knihy, hovoria rečníci z tribún, plnia podkasty. Pred každými voľbami rečníci, okrem modrej oblohy sľubujú vyšetrovania, špecializujú policajtov, prokurátorov aj sudcov.

Dnes už vieme, že táto snaha je iba marketingový podvod. Skrinka je tak plná, že iba únik jednej kauzy by jej vytrhol dekel – ako sa hovorí. Preto hneď po voľbách skrinku premaľujú, pridajú pevnejšiu petlicu a väčšiu zámku. Pre voličov má víťazná strana už normalizované riešenie. Nájde si súzvučné strany tak, aby získala parlamentnú väčšinu, uzatvoria koaličnú dohodu s tajnou doložkou o Pandorinej skrinke. Pre voličov majú trik – naťahovania času. Použijú heslo osvedčené už Mečiarom – nie sme ako oni. Potom už stačí iba tvrdiť, že „postupujeme opatrne, odborne, precízne, dôsledne“. Nechceme urobiť chybu. Robili to všetky vlády, a robí to aj terajšia, Ficova. Informácie zbiera, overuje, preveruje, dopĺňa, hľadá svedkov, ďalších svedkov, skúma ich dôveryhodnosť, preveruje účty, zmluvy, … . Nechce sa unáhliť. Problém je v tom, že čím vyššie postavený hriešnik pred súdom, tým väčšie riziko otvorenia Pandorinej skrinky.

Príkladom rizika by mohol byť výrok generála Lučanského, ktorý vraj povedal „dobre, ale najskôr budem vypovedať o vašich skutkoch pán Lipšic“. Hrozí obava, že nebude dosť teplákových búnd.

Vinníci sa niekedy s politiky vytratia, niekedy nie, ale najmä si pokojne užívajú plody hriechov, ktoré môžu mať aj miliardové hodnoty. Poistili sa. Prijali také zákony, že strany sú beztrestné a politici nestíhateľní aj keď už nesedia v parlamente. Beztrestnosť je matka trestancov. Vedia to, a preto nikdy neprijmú účinný zákon o preukazovaní majetku, ani zákon o zodpovednosti za spôsobenú škodu. Ak by taký zákon prijali, obkolesia ho priekopou paragrafov.

 Štekot v parlamente sa už nedá počúvať, ale nezahryzne ani jeden. Vedia, že existuje volebné obdobie, že umnou manipuláciou s vedomím voličov sa dá skrátiť a môže nastať výmena stoličiek. Už rátajú s tým, že pridajú petlicu aj zámok. Dnes, keď sľub má hodnotu mokrého ekskrementu je politikom sveta žiť. V najhoršom odídu do Ameriky, alebo Austrálie.

Iné riešenia mal režim postavený na jednej jedinej politickej strane, ktorý kalkuloval s nesmrteľnosťou. Dostal sa k moci revolúciou a vedel, že iba revolúcia ho môže o moc pripraviť. Preto sa snažil budovať a plniť dané sľuby. Strana bola jedna, zodpovedala za všetko. Aj tu bol problém v nominantoch. Strana bola robotnícka, preferovala robotníkov. Privilegovanie kandidátov s nižším vzdelaním, ale dobrým pôvodom bola mína v základoch. Medzi vzdelaním vedúcich straníkov a potrebami doby sa otvárali nožnice. Ani najšikovnejší krajčír nemohol pochopiť zákony ekonomiky a princípy riadenia štátu. Táto kapitola dejín neskončila revolúciou aj keď také meno získala prídomkom zamatová. Zrodilo sa prvé klamstvo vložené do Pandorinej skrinky. Nielen že vláda jednej strany zanikla pokojne, organizovane a beztrestne, ale svojich protagonistov a ich deti úspešne zabudovala do nových štruktúr.

Rezumé – spravovanie štátu prostredníctvom politických strán je odsúdené na zánik. Nepoznám ani jeden štát na svete v ktorom občania necítia krivdu a štát má stúpajúcu krivku prosperity. Odvolávanie sa na Švajčiarsko je zbytočné. Je to výnimka ktorá nepotvrdzuje pravidlo. Je najvyšší čas hľadať inú formu správy štátu s cieľom vložiť ju do rúk skutočne vzdelaných, skúsených, obetavých, odvážnych, najmä však charakterných osobností za ktorými už stoja výsledky umu a schopností.

Mimovládne organizácie (mimovládky) sú organizácie, ktoré združujú občanov štátu s rovnakým, alebo veľmi podobným názorom na jednu oblasť. Špecializujú sa. Delím ich do troch diametrálne odlišných skupín. V prvej skupine sú neskutočne obetaví aktivisti. Starajú sa o telesne, prípadne duševne hendikepovaných spoluobčanov. Je obdivuhodné, akú osobnú obetu, aké úsilie dokážu venovať osobám blízkym či zvereným. Je smutné až trestuhodné, že štát ich často berie ako predmet DKP a napriek tomu, že často jeho úlohu suplujú, účinnú podporu nedostávajú v potrebnej miere.

Do druhej skupiny patria rôzne záujmové spolky, organizácie a kluby. Ako sú, chovateľské, pestovateľské, športové, čitateľské, filmové, dramatické, turistické a podobne. Táto časť spektra obyvateľstva je šťastná. Je to bohumilou súčasťou života štátu. Pomocou kolektívu si plnia sny, vízie a ciele. Štátu neškodia a ak získajú podporu dokážu byť vďační. Veria a dúfajú, že štát splní sľuby o postavení atletického či cyklistického štadióna, plaveckého bazénu, či športovej haly. Sú vďační za všetko. Pri svojej činnosti nemajú čas na sledovanie politikov, preto bývajú vhodnými voličmi šikovných klamárov a povolebné sklamania premenia na ešte väčšie úsilie. Sem patria aj rodičia, ktorí zo svojich detí vytesajú reprezentantov. Odmenou im sú politici, ktorí sa radi na sláve podelia.

Máme ešte jednu skupinu o ktorej môžeme smelo povedať že je to druhá strana mince politickej strany. Často súzvučia. Organizácia združuje kruh záujemcov, ktorí presadzujú svoje presvedčenie podľa vlastných pravidiel. Sú to napríklad zástancovia slobody zvierat schopní vbehnúť počas preteku do dráhy tryskom bežiacich koní s jazdcami a ich hromadným pádom demonštrovať svoj názor. Prilepení k vozovke, či k chladiacej veži jadrovej elektrárne bojujú za nezmyselné zmeny systému získavania energií. Kladivom rozbijú pamätnú tabuľu, či farbou zničia umelecké dielo. Nezabudnuteľný bol boj aktivistov proti vodnému dielu GNM. Dnes, keď hrozili záplavy a vodné dielo pomohlo regulovať povodňové vlny čušia. Nestoja pred zatopeným domom a nekričia, že povodeň je súčasť prírody. Veľkú aktivitu vyvíjajú aj organizácie pôsobiace v oblasti výchovy, vzdelávania a formovania mládeže, v oblasti sexuálnych anomálií, v oblasti životného štýlu, ale aj v oblasti spoločenského zriadenia.

Tieto mimovládky sú schopné vytvoriť politickú stranu s volebným potenciálom bez toho, aby čo i len náznakom poznali príslušné pravidlá a zákony. Nevedia, že nevedia. Za svoju ikonu sú schopní považovať mentálne znevýhodnenú osobu a brať vážne jej rovnako znevýhodnené názory. Celá táto skupina je spoločensky chrá a čo je ešte horšie, ich nemoc je infekčná.

Je jasné, že mimovládne organizácie tejto skupiny aktivistov sú pre štát nebezpečné a je potrebné venovať im mimoriadnu pozornosť. Najmä ak ich členská základňa vplyvom degenerovaného progresivismu a deformovaného školstva narastá a hrozí obsadenie kresiel v exekutíve. Nie raz svojimi činmi idú za hranicu zákonnosti, čím ohrozujú samotnú podstatu štátnosti a občianskeho spolunažívania. Nemajú žiadnu zodpovednosť, okrem tej ktorú očakáva ich donor. Pozorujeme boj poslancov, ktorí sa úporne bránia prijatiu pravidiel na účinnú ochranu štátu.

A som opäť u vlády prostredníctvom politických strán. Sledujte komu sme delegovali moc. Sledujete aspoň jeden rokovací deň v NRSR a ak budete spokojní s vystupovaním, kultivovanosťou, odbornosťou a skutočnou snahou nastolený problém naozaj vyriešiť ku prospechu nás voličov, každý spokojný volič si zaslúži cenu veľkej bielej pastilky.