Zmätená Magda Vášáryová

   Akýkoľvek komentár k výrokom tejto pani v týchto dňoch musí zohľadniť jednu jej zásadnú črtu – ona je héééérečka! A na rozdiel od jej menej exaltovaných kolegýň, ona hrá celý život aj mimo javiska a filmových kamier. Najhoršie ale na tom je to, že scenáre si píše sama a nemá v tom šťastnú ruku. Námet tých scenárov je totiž stále rovnaký a napĺňa slovenské porekadlo: „Čo sa babe chcelo, to sa babe snilo“. A ona tým vlastným bludom ešte aj verí! Veď to uvážme:

Politička

   Kto si už dnes spomenie, že táto pani mala kedysi aj nejaké politické ambície? Rozhodne nestála na barikádach. Do politiky sa priplietla skôr z povinnosti (až dlhých 16 rokov po Novembri 1989, v ktorom sa jej manžel tak angažoval), lebo keď ako Veľvyslankyňa skončila v roku 2005 vo Varšave, Dzurinda ju prijal za štátnu tajomníčku na svojom ministerstve Dzurindových záležitostí (pôvodne „zahraničných vecí“). Nehanebnejšieho ministra sme od roku 1989 nemali a tejto fraške ochotne asistovala. Za lízatko funkcie bola ochotná aj vstúpiť do SDKÚ. Ale len čo zistila, že táto politická bárka sa potápa, v roku 2013 stranu spolu so Žitňanskou a Beblavým opustila. A všetci traja tým viac-menej v politike aj skončili.

   Ako poslankyňa nevynikala aktivitou a to ani v typicky ženskej agende.

   V roku 1999 kandidovala na post prezidentky. Jej arogantné reči „Vasilisy Premúdrelej“ jej vyniesli biednych 6,6% hlasov. Túto fatálnu prehru okázalo prehliada, skromnosť jej nesvedčí…

   Niekto by si myslel, že s takouto biednou politickou kariérou by bolo najlepšie  mlčať, ale ona bez zaváhania rozdáva rozumy, kedykoľvek dostane príležitosť. Ale už sa jej to v tej hlavičke pletie. V nedávnom rozhovore celkom vážne tvrdila, že robila poradkyňu Mečiarovi (?!?), že ju volal „Magduška“ a hovoril jej úžasné tajomstvá. Zbohom, zdravý rozum!

Veľvyslankyňa

   Vlastnoručné fantázie ju nemátajú odvčera. Svojho času spolupracovníkom celkom vážne tvrdila, že veľvyslankyňou sa stala, lebo Havel mal jej fotku vo väznici vylepenú na skrinke?! V skutočnosti za ňu intervenoval Lasica s tým, že Magda v pokročilom veku nemá na divadle, čo hrať, a do filmu ju nechcú, tak či by ju nevzali do diplomacie. Skvelo sa jej tým zbavil, lebo ju po celé roky ani do Viedne, ani do Varšavy nenasledoval. Asi vedel prečo.

   Na svoje začiatky vo Viedni spomína Vášáryová len v ružových farbách. Vraj tam povyhadzovala komunistických špiónov, ktorým velil vrátnik (?!),a ktorí už nemali pre koho „špióniť“.

   Vraj ona ukončila Banášovu diplomatickú kariéru, lebo sa jej známy rakúsky komentátor Lendvai „vnútil na raňajky“, aby jej oznámil, že „buď ona, alebo Banáš“. Ale ju vraj „majú radi“. Chúďa, už sa jej to v hlavičke celkom pletie. Žiadny politický komentátor totiž nemôže dávať veľvyslankyni inej krajiny nijaké ultimátum. Chváli sa, ževraj videla Banášov zväzok, k čomu nemohla mať prístup a ak áno, je to trestný čin. O vyfabrikovaných zväzkoch som tu už písal v článku „Absurdná kauza Banáš“, ale zvlášť pre túto pani pridávam, na čo som natrafil v dokumentoch pre novú knihu „Václav Havel – život v klamstve“, nech sa páči: Pred jedným z mnohých súdov vypovedal vedúci pracovník ŠtB v Bratislave: „Pokiaľ som vo svojej výpovedi uviedol, že dochádzalo i k umelému vytváraniu zväzkov, mal som na mysli to, že sme mali stanovený určitý počet agentov, ktorý sa mal splniť… za pol roka malo naše oddelenie naverbovať napr. 20-30 nových agentov. Ak sa preto operatívny pracovník príslušného oddelenia chcel zachrániť, jednoducho sfalšoval všetky doklady…“ A Langošove ÚPN celkom vážne zverejňuje takéto „doklady“ o platbách údajných agentov, hoci ich vystavili dôstojníci ŠtB, ktorí boli Inšpekciou FMV už v roku 1986 (?!) usvedčení z „rozkrádania finančných prostriedkov vykazovaných ako odmeny agentom a ich používanie na alkohol a spíjanie šéfov ŠtB“. A, ako hovoria Česi, „teď babo raď“!

   Z toho jej výroku o Lendvaiovi sme si mali zjavne zapamätať hlavne to, ako ju v Rakúsku „mali radi“. Ale už celkom zabudla, že sa na jednom oficiálnom podujatí zjavila ako veľvyslankyňa v priesvitnej blúzke bez podprsenky a rakúsky bulvár (samozrejme, aj rakúski čitatelia) sa na tomto jej „faux pas“ dobre bavili.

   Záver jej diplomatického pôsobenia v Rakúsku je prostý: ona hrala veľvyslankyňu a hrala ju, ako amatérka, čo schramstla všetky múdrosti sveta naraz.

  Túto „hru na veľvyslankyňu“ môžem potvrdiť osobnou skúsenosťou.

   Predtým si však pripomeňme, že z Viedne odišla predčasne, lebo vyhlásila, že ona je československá veľvyslankyňa a nejakej novej Slovenskej republike slúžiť nebude. Trucovala potom sedem rokov, ale v roku 2000 si to „rozmyslela“ a už aj Slovenská republika jej bola dosť dobrá, aby si zahrala veľvyslankyňu znovu.

  A teraz tá scéna: V roku 2003 som viedol delegáciu Slovenského PEN Centra do Varšavy a súčasťou našej misie bolo aj prijatie u veľvyslankyne Vášáryovej. Bolo to (mierne povedané) spektakulárne, herečka sa nezaprela! Najskôr nás nechala 15 minút čakať na zvýšenie efektu jej teatrálneho vstupu. Konečne vošla do prijímacej miestnosti „udýchaná“ a okázalo ustarostená, koľko toho má urgentného, aktuálne nejaké tri vrtuľníky?! Po tomto extempore nasledovala samochvála. V rámci nej nám zdôraznila svoje zásluhy v tom, že nechala preložiť Hviezdoslava do poľštiny a hneď prikázala sekretárke, aby ten skvost priniesla. Nastala trápna pauza, počas ktorej sekretárka nehľadala preklad Hviezdoslava, ale toho odvážlivca, ktorý príde pani veľvyslankyni povedať, že nič také neexistuje. Tým naše prijatie u veľvyslankyne Vášáryovej skončilo.

 Sociologička a politologička

   Áno, aj v tejto roli ju môžeme najnovšie vidieť. Sama ju režíruje a niet brilantnejšej „analytičky“ široko-ďaleko. Ale zároveň nie je žiadny hrdina. Keď tu viac ako tri roky vládla politická zberba na čele s tandemom Matovič-Heger s celou kamarilou zločinných prisluhovačov (Mikulec, Hamran, Krúpa, Remišová, Naď, Lipšic a ďalší) bola pekne tichúčko, ako pena. Až teraz, keď sa vrátila vláda rešpektujúca základné princípy demokracie, sa odrazu rozrečnila.

   Tak sme sa dozvedeli, že tí, čo v predčasných voľbách nevolili, ako si ona želala (clivo jej je za tou politickou zberbou, čo hlasmi občanov prehrala?), sú „spodina“. Pozor, tento výraz nie je náhodný a u nej ani ojedinelý. Typické je, že pani Vášáryová vôbec netuší kto konkrétne koho volil a šmahom ruky tak uráža aj vysokoškolsky vzdelaných a tým pádom aj rozhľadených ľudí, či dokonca rozhľadenejších od nej. Zároveň okázalo prehliada, že najagresívnejší sú prívrženci jej obľúbeného „Progresívneho Slovenska“, kde komsomolec Šimečka podľa scenára „farebných revolúcií“ útočí na najnižšie ľudské pudy zloby a nenávistných prejavov. Akosi jej tiež uniklo, že najvulgárnejší na sociálnych sieťach sú prívrženci „progresívneho“ marketingu „Za slušné Slovensko“. Slovo „spodina“ táto pani používa bežne na označkovanie kohokoľvek, čo akurát ju nekriticky nenasleduje. A nie je to slovo náhodné, je pre ňu symptomatické.

   Osoba menom Magda Vášáryová naozaj verí, že ona patrí do privilegovanej vrstvy a my ostatní sme len nevďačný plebs. A teda „spodina“. Názorne to predviedla vo svojom „sociologickom“ pohľade na rodinu, citujem (český Deník N): „Ja som napríklad vyrastala v rodine dvoch vzdelaných rodičov, ktorí chodili do práce, a mala som svoju vlastnú pestúnku, čo bolo vtedy bežné. V tradičných rodinách sa o deti starali pestúnky, a aby matky nemuseli dojčiť, mali k nim dokonca svoje dojky. Túto tradičnú rodinu ale tí páni asi nemajú na mysli, že? Ten termín je len malomestský romantický konštrukt, ktorý v podstate nikdy nebol väčšinový.“ A tak splieta tento blud s novým slovníkom tajných služieb, aby dospela k neuveriteľnému záveru: „Tradičná rodina nikdy neexistovala, je to len súčasť hybridnej vojny o moc.“

   Táto pani naozaj verí tomu, že ona samojediná a zopár jej podobných sú vzorom väčšine, ktorá je „pod nimi“ a teda logicky „spodina“. Magda je skrátka vyvolená samozvaná „nadžena“… Mimochodom, vazal nemeckých „nadľudí“ Tiso o účastníkoch Povstania tiež hovoril, ako o „spodine ľudskej spoločnosti všelijakých zločincov a vyvrheľov“. Zvláštna podobnosť…

Záver

   Možno sa táto pani už priezviskom, ktorého sa nikdy nevzdala, považuje za uhorskú „vrchnosť“. Ona je skrátka „uhorka“, ktorá najmä pre české médiá rada vyhlasuje: „Jsme potomky zloděje Jánošíka.“A na túto „vrchnosť“ mali naši predkovia jedinú účinnú medicínu – nevšímať si ich…