Potrebujeme iného prezidenta

Parlamentné voľby máme za sebou a z pohľadu národne, konzervatívne alebo sociálne orientovaných ľudí nedopadli najhoršie. Mohli dopadnúť lepšie (napr. keby mala súčasná koalícia ústavnú väčšinu a Republika by bola v Národnej rade…), ale aj oveľa horšie (keby bol premiérom ľavicovo- liberálny extrémista Šimečka). 

Teraz je potrebné sústrediť sa na prezidentské voľby a napnúť svaly, aby sa stal prezidentom niekto, kto bude názorovo súznieť s väčšinou Slovákov. Hovorím o napnutí svalov preto, lebo mediálna meinstrímová mašinéria, politické mimovládky, herci a zahraničie budú tlačiť do prezidentského paláca Ivana Korčoka, ktorý by znamenal kontinuitu so súčasnou prezidentkou. 

Mnohí ľudia z  národne a konzervatívne orientovanej časti názorového spektra podcenili prezidentské voľby v roku 2019, keď ohŕňali nos nad M. Šefčovičom a odmietli sa na voľbách zúčastniť, lebo považovali funkciu prezidenta za reprezentačnú. Aj posledné dianie okolo vymenovania novej vlády ukazuje, aký to bol omyl.

Šefčovič by ako prezident v mnohom postupoval podobne ako Čaputová, ale dovolím si tvrdiť, že by netorpédoval dve referendá, nevodil by zahraničné návštevy pred Tepláreň (čo sme mnohí citlivo vnímali ako poníženie) a neblokoval by vymenovanie ministra len preto, že má iný názor na ochranu životného prostredia ako on. Bol by viac politickým a menej aktivistickým prezidentom než Čaputová a celkovo si myslím, že by ako skúsenejší politik zvládol túto funkciu lepšie. 

Poslední naši dvaja prezidenti boli nepolitickí prezidenti, ktorí sa hlásili k odkazu V. Havla. Boli to nepolitici, ktorí sa vďaka mediálnej podpore, peniazom a naivite voličov dostali hneď na začiatku svojej politickej dráhy na tú najvyššiu funkciu. Je to možné aj vďaka priamej voľbe prezidenta, ktorú považujem za anomáliu v našom ústavnom systéme. V parlamentnej republike by bolo lepšie a lacnejšie voliť prezidenta v parlamente. Priama voľba zvádza prezidentov k prekračovaniu svojich kompetencií. Okrem toho, priame voľby prezidenta sa môžu premeniť na voľbu miss alebo hľadanie superstar, kedy víťazí fotogenickosť nad obsahom. 

Keby sa prezident volil v parlamente, Kiska ani Čaputová by sa nikdy nemohli stať prezidentami. Preto práve ich obdivovatelia budú najväčšími bojovníkmi za zachovanie priamej voľby, ak sa o tejto téme začne hovoriť. Budú kričať, že je to demokratické. Lenže im demokracia vyhovuje len vtedy, keď vyhrá ich kandidát alebo ich strana. 

Otázka teda znie, kto by mal byť budúcim slovenským prezidentom. Po dvoch nepolitických prezidentoch by sme si mali konečne zvoliť politického prezidenta. Už len kvôli diverzite. To je ideál našich čias.    

Mal by to byť niekto, kto je v politike skúsený.

V posledných mesiacoch môžeme pozorovať politickú agóniu našej prezidentky (príkladom je odvolanie ministra Šimka alebo nepremyslené odmietnutie Huliaka), ktorá bude ešte zrejme pokračovať do konca jej funkčného obdobia. Ona dokáže byť za peknú a prednášať ľúbivé prejavy plné fráz, ale keď sa má prejaviť ako reálna politička, je ako Alenka v ríši divov. Je to spôsobené najmä tým, že do vrcholovej politiky vstupovala bez politických skúseností.

Ak sa stane prezidentom neskúsený nepolitik, hrozí, že bude len hovorcom svojich poradcov, prípadne síl, ktoré majú na neho vplyv. Bude len politickou marionetou bez vlastného názoru.  

Okrem skúseností by mal mať nový prezident aj vzdelanie a rozhľad. Mal by mať prehľad v dejinách slovenských aj svetových, poznať slovenskú kultúru. Príjemným bonusom by bolo štátnické uvažovanie.

Vzhľadom na to, že väčšina Slovákov je skôr konzervatívna, mal by byť konzervatívne orientovaný, čo na Slovensku zároveň znamená byť aj kresťanom. 

Keďže prezident je hlava štátu, očakáva sa od neho aj dôstojné vystupovanie a schopnosť udržať si nadhľad. Aj keď má svoje preferencie, mal by byť v prejavovaní sympatií alebo antipatií ku konkrétnej strane skôr zdržanlivý, aby mohol pôsobiť ako moderátor politickej diskusie alebo sprostredkovateľ medzi rôznymi tábormi. Nedá sa samozrejme vyhovieť každému, ale treba v tomto rešpektovať väčšinovú vôľu občanov. Napr. ak na Slovensku je konsenzus v odmietaní masovej migrácie, tak prezident si nemôže dovoliť podporovať povinné kvóty na migrantov. Tým by sa stal prezident fakticky zradcom ľudu. 

Podľa mňa tieto kritériá spĺňa najlepšie zo súčasných alebo bývalých politikov Ján Čarnogurský. Nemá síce takú plavú hrivu ako Čaputová, ale vo všetkom ostatnom je lepší. 

On je homo politicus. Narodil sa v rodine politika a celý život sa pohybuje v politickom prostredí. Najprv ako disident. Mnohé slovenské osobnosti boli za svoju politickú činnosť v base (Hurban, Vajanský, Hlinka, Husák…). Aj túto podmienku Čarnogurský spĺňa. Bol ministrom vo federálnej vláde, založil KDH, ktoré bolo za jeho pôsobenia ešte skutočnou kresťanskou demokraciou. Neskôr bol aj predsedom Slovenskej vlády a ministrom spravodlivosti v Dzurindovej vláde, kde hlasoval v roku 1999 proti otvoreniu neba pre americké “humanitárne” bombardéry, ktoré leteli na Belehrad. Ešte pred Mečiarom hovoril o samostatnej hviezdičke pre Slovensko na vlajke EÚ. 

Vytýka sa mu, že hlasoval proti slovenskej samostatnosti v roku 92. Bola to chyba, ale aj túto chybu treba vidieť v historickom kontexte. Čarnogurský nebol principiálne proti samostatnosti, on len nechcel, aby sa to udialo pod Mečiarovým vedením. Myslím, že dnes nie je Čarnogurský odporcom slovenskej suverenity a keby sa mal rozhodovať o zachovaní práva veta na hlasovaní Rady Európy, tak by na rozdiel od Čaputovej a českého prezidenta Pavla, hlasoval za zachovanie tohto práva.

Vždy, keď som v nejakej diskusii spomenul Čarnogurského ako potenciálneho kandidáta na prezidenta, tak sa ozval niekto, kto ho obvinil zo zničenia slovenských poľnohospodárskych družstiev. Ako to s tými družstvami bolo, vysvetlil Čarnogurský vo svojom blogu Ako to bolo s JRD?, ktorý si môžete vyhľadať. Ja by som tu odcitoval len dva odstavce z tohto blogu:

“Na začiatku 80-tych rokov minulého storočia komunistické vlády začali robiť politiku zlučovania družstiev. Spočívala v tom, že jednotné roľnícke družstvá z dvoch-troch, štyroch dedín zlúčili do jedného. Udialo sa to bez reálneho súhlasu družstevníkov z jednotlivých družstiev, ale čo si už vtedy mali počať, keď to bolo rozhodnutie komunistickej strany a vlády. Keď prišla sloboda v novembri 1989, zlúčené veľké družstvá sa začali otriasať, pôvodné menšie družstvá v jednotlivých dedinách sa znovu oddeľovali od zlúčených a začali hospodáriť samostatne. Tento proces sa udial na základe rozhodnutia členských schôdzí družstiev a vláda do neho nezasahovala. V podstate to bol zdravý proces, pretože zlúčené družstvá ešte neboli stabilizované a hospodárenie na menších družstvách – až na výnimky – bolo efektívnejšie. V každom prípade bola to vôľa obyvateľov jednotlivých obcí a družstevníkov.

Podľa štatistických ročeniek Slovenskej republiky v roku 1990 bolo 680 poľnohospodárskych družstiev, ale v roku 1991 ich už bolo 827 a na konci roku 1992 dokonca 1025. Počet jednotných roľníckych družstiev rástol ešte aj v roku 1993 a začal klesať až od roku 1996. Aj finančná podpora JRD bola v dobe mojej vlády najvyššia. V roku 1992 išlo do poľnohospodárstva 12 miliárd Kčs, z toho prevažná väčšina do JRD, pretože tie obhospodarovali najväčšie poľnohospodárske plochy. V roku 1993 to už bolo iba 9 miliárd Kčs.”

Ľudia z progresívneho prostredia voľajú po slušnosti v politike. Aj túto podmienku Čarnogurský spĺňa, pretože má slušné a kultivované vystupovanie.

Ešte je tu otázka, či by mohol byť niekto, kto sympatizuje s Ruskom, slovenským prezidentom. Keby dostal dosť hlasov vo voľbách, tak by ním byť mohol. Ak môže byť prezidentkou tejto krajiny občianka, ktorá síce nie je americkou agentkou, ale správa sa, ako keby ňou bola, tak nevidím dôvod, prečo by slovenským prezidentom nemohol byť niekto, kto si myslí to isté, čo väčšina Slovákov. Nedávno sa v ruských médiách objavila informácia, že Slováci sú po Srboch druhý najproruskejší národ v Európe. Táto orientácia sa ešte posilní, keď sa zo Slovenska vysťahujú všetci tí, ktorí sa tým vyhrážali pred poslednými voľbami.  

Sú tu aj možné problémy. V prvom rade to môže byť neochota J. Čarnogurského kandidovať. Má svoj vek a vo voľbách pred 9 rokmi nemal dobrý výsledok. Pamätám si, že to čo on vtedy hovoril v predvolebných diskusiách malo najviac hlavu a pätu. Bol najlepší. Ale práve tu sa ukázala bieda priamej voľby, kde nemusí vyhrať najlepší ale “najfotogenickejší”. Dnes je však situácia iná. Nie sú tu dvaja silný kandidáti, akými boli vtedy Fico a Kiska. Je tu len necharizmatický, ale médiami preferovaný Korčok. Iná je aj situácia na mediálnej scéne. Vtedy ešte len vznikala alternatíva. Dnes alternatívne médiá pomohli Smeru vyhrať voľby a SNS sa vďaka nim dostala do parlamentu. Čarnogurský by mohol počítať s podporou alternatívnych médií, hoci tu by mal silného konkurenta v podobe Ha-ra-bi-na. 

Čarnogurského kandidatúra by mala zmysel len vtedy, keby získal podporu aspoň jednej relevantnej politickej strany (Smer, SNS, Republika) a podporu médií.

Ak by nekandidoval, kto by potom prichádzal do úvahy?

Mladším konzeravtívnym súputníkom J. Čarnogurského je V. Palko, ktorý v poslednej dobe aktívne prispieva do denníku Štandard a jeho články patria medzi najlepšie. Je tiež autorom knihy Levy prichádzajú, ktorú ocenil aj pápež Benedikt XVI. Kniha Levy prichádzajú je povinným čítaním každého slovenského konzervatívca. 

V. Palko sa dobre orientuje v zahraničnej politike a jeho názory nielen v tejto oblasti, ale aj v kultúrno etických otázkach sú určite bližšie väčšine Slovákov než názory Z. Čaputovej. Bol by dobrým kandidátom.

V. Palko svoju kandidatúru zatiaľ nepovrdil, ale ani nevylúčil. 

Spomedzi iných osobností, hovoria o kandidatúre ešte spomínaný Ivan Korčok, Ján Kubiš, Ján Drgonec a Štefan Harabin. Ak by kandidoval Pellegrini, patril by medzi favoritov.

Korčok je silný kandidát, ani nie tak pre svoj mimoriadny politický talent, ale kvôli tlačenke médií, hercov, politických mimovládok a niektorých ambasád. Avšak pre nás, ktorí si želáme, aby slovenskí politici vyjadrovali a obhajovali slovenské záujmy, ktoré nemusia byť vždy totožné so záujmami SŠA alebo Európskej komisie, je tento kandidát nevoliteľný. Keby bol on prezidentom tejto krajiny, správal by sa ako miestodržiteľ Bruselu alebo Washingtonu a toto sme tu už mali. 

Ján Drgonec je určite kvalitný ústavný právnik, ale otázka je, aké sú jeho kompetencie v iných oblastiach. Až tak ho nepoznám, takže nechem robiť silné súdy. Pozrieť si jeho diskusiu s uznávanou právničkou Z. Čaputovou o ústavnom práve by bol nepochybne pôžitok.  

Ján Kubiš je úspešný diplomat. Z tohto hľadiska je to zaujímavý kandidát, ale jeho nevýhodou môže byť to, že je menej známy doma a horšie sa orientuje v domácej politike. Tiež ho nebudem podrobnejšie hodnotiť a počkám si na jeho prezidentský program. Potešilo ma, že dal rozhovor infovojne, čo svedčí o jeho otvorenosti voči alternatíve, pokiaľ to nie je z jeho strany len vypočítavosť. 

Harabin je silný kandidát v rámci alternatívy. Je výrazný rétor, má aj spoločenský prehľad, ale na ňom mi chýba taká ta prezidentská dôstojnosť, nadhľad a odstup. Je to dosť emotívny človek, pričom niekedy pôsobí až komicky. Napr. jeho odporúčanie opozícii po voľbách 2020, aby zložila poslanecké mandáty, pôsobilo ne-kom-pe-tent-ne, lebo keby to platilo, potom akákoľvek opozícia by mohla takto zablokovať parlament a nerobili by sme nič iné, len by sme chodili každé dva mesiace k parlamentným voľbám. Tento návrh pôsobil insitne. Netreba zabudnúť ani na to, ako bojoval Harabin proti extrémizmu, keď bol ministrom spravodlivosti. Keby však bol Harabin v druhom kole s Korčokom, podporil by som Harabina. 

Vzhľadom na to, že zatiaľ sa nerysuje žiadny silný kandidát, môžu nám prezidentské voľby priniesť prekvapenie. Môže vyhrať aj niekto, kto dnes nevyzerá ako favorit. Napokon, keď sa mohla stať prezidentkou tejto krajiny pomerne neznáma právnička z Pezinka, dáva to nádej aj iným menej známym kandidátom.

Keby kandidoval Pellegrini, zaradil by sa medzi favoritov a zrejme by sa stretol v druhom kole so “slušným človekom” Korčokom. Pellegrini, či by chcel alebo nie, musel by prijať rolu národného, kresťanského a konzervatívneho kandidáta. 

Neviem nakoľko je kandidatúra J. Čarnogurského reálna a či by mal šancu vyhrať. Keby kandidoval proti Pellegrinimu, tak by všetky jeho skúsenosti a schopnosti zrejme nedokázali vyvážiť jamky na Pelleho brade. Demokracia je aj o tom, že jamky sú niekedy viac ako schopnosti. 

Chcem zdôrazniť, že J. Čarnogurského osobne nepoznám. Uvádzam to preto, lebo dnes je veľa ľudí presvedčených, že keď ste za niekoho, tak musíte byť jeho plateným agentom. Títo ľudia nechápu, že človek sa môže za niečo alebo niekoho postaviť aj z presvedčenia. Mne ide o Slovensko a zauvažoval som si o tom, kto by bol najlepším kandidátom na prezidenta. 

Počkám si na to, kto bude nakoniec kandidovať a potom možno urobím podrobnejšie hodnotenie kandidátov. Ak som na niekoho zabudol alebo so mnou nesúhlasíte, môžete svoje postrehy písať do diskusných príspevkov.   

Na záver dodávam, že som za vrátenie voľby prezidenta do Národnej rady. V takom prípade by jamky na brade stratili svoj význam.