Zvony bijú na poplach! Blíži sa posledný súd!

Hmota má do podstaty svojho jestvovania vpísaný zánik. Čo je hmotné totiž v určitom čase vzniká a po určitom čase zaniká. Vznik a následný zánik sú teda nezvratným osudom všetkého, čo je hmotné. Týka sa to rastliny, zvieraťa i človeka. Neunikne tomu ale ani naša planéta, naše Slnko, či celý náš okolitý viditeľný vesmír.

Ale neunikne tomu ani jeho jemnohmotná časť, kam odchádzame ako duše po našej fyzickej smrti. Aj táto úroveň je totiž hmotná a preto aj ona podlieha kolobehu vzniku a zániku. Toto je realita, ktorej musíme čeliť ako ľudské bytosti, nachádzajúce sa v hmotnej úrovni univerza.

Vzhľadom k danej situácii má každý z nás dve možnosti. Prvou je, že zostane zviazaný s hmotnosťou prostredníctvom svojich chýb, nedostatkov, necností, vášní a žiadostí. Prostredníctvom svojej honby za peniazmi, majetkami, slávou, mocou a užívaním. A keď nadíde čas rozkladu hmoty, bude musieť v dôsledku všetkých týchto svojich väzieb smerovať spolu s ňou do rozkladu. Do večného zatratenia, ktorým bude vymazanie jeho doposiaľ nadobudnutej, vedomej osobnosti a jeho mena so zlatej knihy života.

Máme ale aj druhú možnosť, a síce plné rozvinutie všetkého najlepšieho a najušľachtilejšieho, čo sa v nás skrýva. Svojim maximálnym rozvinutím dobra a pozitívnych vlastností sa totiž potom môžeme povzniesť z hmoty, ako bájny fénix, do ríše Svetla kráľovstva nebeského. Do kráľovstva Ducha, nachádzajúceho sa nad hmotnou časťou stvorenia. Do kráľovstva večného, nepodliehajúceho žiadnemu kolobehu vzniku a zániku tak, ako hmotné svety.

Skúsme si teraz trošku podrobnejšie zobraziť celkové dianie slovami z evanjelií, prispôsobenými našej téme o poslednom súde.

Mnohým je určite známe podobenstvo o rozsievačovi, ktorý vyšiel na pole, aby rozsieval zrno. A ako ho tak rozhadzoval po poli, niektoré zrnká padli medzi kamene a vôbec nevzišli. Iné padli do tŕnia, kde síce vzišli, ale tŕnie ich udusilo. Ďalšie padli do plytkej zeme, rýchlo vzišli, ale na slnku vyschli. No a ďalšie padli do úrodnej zeme a priniesli úrodu tridsať, šesťdesiat a sto násobnú.

Všetci ale vieme, že keď obilie na poli dozreje, nastáva čas žatvy. Vtedy prichádzajú ženci so železnými kosákmi, aby ho zožali. Aby zrno zo zrelých a plných klasov zhromaždili v sýpkach, zatiaľ čo nezrelé a prázdne klasy, burinu a plevy spálili v ohni.

Kto je oným rozsievačom, vzhľadom k našej téme o poslednom súde?

Tým rozsievačom je veľký Duch, ktorý svojou pomyselnou rukou rozsieva drobné zrnká ducha do hmotnej časti stvorenia. Tými drobnými zrnkami ducha, drobnými zrnkami vedomia sme my ľudia. Podobní zrnkám obilia padáme z rúk rozsievača do poľa hmotnosti, aby sme tam zakorenili, vyrástli a nakoniec priniesli bohatú úrodu.

Ale tou úrodou nie sú naše tučné kontá v bankách. Nie sú ňou ani naše najvýkonnejšie a najmodernejšie autá. Ani hromadenie majetkov a peňazí, ani rôzne formy užívania si.

Tou úrodou je rozvinutie toho ľudsky najlepšieho a najušľachtilejšieho, čo v sebe máme. Plné rozvinutie dobra, cti, spravodlivosti a všetkých ostatných cností. Jedine týmto spôsobom sa stávame zrelými a plnými klasmi, ktorých zrno môže byť po žatve zhromaždené v Pánových sýpkach kráľovstva nebeského.

Ak sme ale ignorovali vlastný duchovný vzostup, ak boli materiálne veci, hodnoty a pôžitky pre nás všetkým, ak sme na maximum nerozvinuli svoje cnosti a pozitívne vlastnosti, sme len klasmi hluchými a nezrelými! Sme len burinou a plevami, ktoré budú musieť po žatve zhorieť v ohni rozkladu všetkého hmotného.

Toto je veľmi jednoduchý a výstižný obraz celkového diania vo stvorení, ktorému zostáva každý z nás bezpodmienečne podrobený. Či už o tom vedieť chce, alebo nechce. Či už si to pripúšťa, alebo nepripúšťa.

Kto teda dokáže z drobného zrnka ducha, ktoré nesie ukryté vo svojom srdci, kto dokáže z tejto malej pôvodnej iskričky svetla rozdúchať blčiacu pochodeň ducha prostredníctvom maximálneho rozvinutia dobra a ušľachtilých cností, ten, a jedine ten dokáže včas uniknúť z hrôz rozkladu všetkého, čo je hmotné a bezpečne zakotviť loď svojho bytia v kráľovstve nebeskom.

Kto ale zabudol na svoje vlastné zrnko svetla, kto nerozvíjal svoju iskričku ducha a preto v ňom nehorí jasným plameňom, kto podľahol ilúzii hmoty a jej pôžitkom a toto sa stalo pre neho všetkým, ten sa nebude schopný vymaniť z hmoty včas. A preto jeho duchovne nezrelá osobnosť bude musieť byť strhnutá do rozkladu všetkého hmotného.

A až bude táto osobnosť vo veľkých mukách rozkladu totálne vymazaná, až osobné sebauvedomenie človeka prestane existovať, vznesie sa drobné zrnko ducha naspäť do ríše Svetla, pretože ono nemôže zahynúť. Ono je večné.

Až sa hmota načisto rozloží a v novom cykle znovu obnoví, môže byť potom opäť z rúk rozsievača, z rúk veľkého Ducha zasiate do poľa hmotnosti, aby rástlo a bolo snáď tentokrát úspešnejšie. Aby konečne prinieslo bohatú úrodu dobra a cností.

Naspäť do ríše Ducha, odkiaľ sme kedysi boli rukou rozsievača zasadení do poľa hmotnosti sa teda môžeme vrátiť nazad dvojakým spôsobom. Ako víťazi, alebo ako porazení.

Ako víťazi v prípade, že sme prostredníctvom dobra a cností dokázali rozvinúť svoju malú, pôvodnú iskričku ducha v zrelú osobnosť, oplývajúcu vznešenými a vysokými hodnotami, ktorá sa preto stala schopnou žiť v ríši Svetla, v ríši Ducha ako plne seba duchovne vedomá osobnosť.

Ako porazení sa však musíme navrátiť nevyhnutne vtedy, ak sme nedbali na našu malú iskričku ducha a svojou snahou o duchovné hodnoty sme ju nerozvíjali. Ak sme verili iba materiálnym hodnotám a jedine oni sa stali pre nás všetkým. Naša duchovne nezrelá osobnosť, beznádejne naviazaná na hmotu bude preto musieť byť rozložená spolu s nevyhnutným rozkladom všetkého hmotného.

Ale jej jadro, večná a nezničiteľná iskrička ducha sa potom vznesie naspäť do ríše Ducha, pretože je večná. Ale to už nebudeme my osobne, lebo naša osobnosť, ktorá nedokázala túto iskričku plne duchovne rozvinúť, bude definitívne vymazaná a zničená.

Ľudia, je vari toto naozaj tým, po čom túžite? Ak nie, začnite urýchlene so svojim duchovným vzostupom. Lebo nikto z nás nemôže vedieť, či zajtra už nebude neskoro.