Pripamätúvanie osudov Slovákov v Poľsku
V týchto dňoch bolo 103 rokov od historického momentu, keď sa na základe rozhodnutie Najvyššej rady veľvyslancov v belgickom meste Spaa naši Spišiaci a Oravci ocitli v Poľsku /28.júla 1920/.
Išlo o 13 obcí na Spiši: Jurgov, Repiská, Čierna Hora, Tribš, Vyšné Lapše, Nižné Lapše, Lapšanka, Nedeca, Kacvín, Fridman s osadou Falštín, Krempachy a Nová Belá (19 471 ha, 1944 domov, 8747 obyvateľov), a 14 obcí na Orave: Chyžné, Jablonka, Nižná Lipnica, Vyšná Lipnica, Dolná Zubrica, Horná Zubrica, Harkabúz, Srnie, Bukovina-Podsklie, Podvlk, Orávka, Hladovka, Pekelník, Suchá Hora (38 870 ha, 16 133 obyvateľov, 3917 domov).
Dejiny a osudy Slovákov na Spiši a Orave v Poľsku sú už medzi Slovákmi čiastočne známe. Čiastočne preto, lebo vieme, že tam Slováci žijú. Pred 40 rokmi, keď som tam robil jazykovedný výskum, ale pred takmer 30 rokmi, keď som tam pôsobil ako prvý veľvyslanec druhej SR, mnohí intelektuáli v Bratislave udivene reagovali, či naozaj. Ani dnes nie je zložitá, bolestná, ba aj tragická história tejto slovenskej národnostnej menšiny doma na Slovensku všeobecne známa a v Poľsku býva nepravdivo pokrivená. Slováci odchádzali do sveta za chlebom na začiatku minulého storočia, z politických dôvodov emigrovali po roku 1945 i po 1968. Slováci v Poľsku zo Slovenska neemigrovali. Oni ostali a žijú naďalej vo svojich dedinách. Iba hranice sa napriek ich nevôli presúvali ponad ich domovy. Na druhý deň sa už prebudili v cudzom štáte. Našich krajanov, po pričlenení k Poľsku na základe rozhodnutia Najvyššej rady veľvyslancov v belgickom meste Spaa, čakala polonizácia. Slováci z oravských a spišských dedín sa postavili proti likvidácii slovenského školstva i slovenského jazyka pri bohoslužbách. V roku 1939 sa hranice vrátili späť, uvedené územia do roku 1945 patrili k Slovenskej republike. Po druhej svetovej vojne sa hranice opäť presunuli ponad nich do stavu z roku 1924. Práve povojnové dva roky boli pre Slovákov v Poľsku najťažšími: bolo zrušené slovenské školstvo, bohoslužby v slovenskom jazyku, atď. Do ČSR sa musela vysťahovať slovenská inteligencia, učitelia, kňazi, dochádzalo k zastrašovaniu, perzekúciám, násilným činom, ba vraždám s národnostným motívom. Zmena nastala až po zlikvidovaní bandy vraha Slovákov, Židov i Poliakov Kuraša – Ognia a po podpísaní zmluvy o priateľstve a vzájomnej pomoci medzi ČSR a PR. Tento krátky historický náčrt uvádzame preto, aby sme si uvedomili, v akej politickej klíme sa formovalo a dedilo slovenské národné povedomie našich krajanov v Poľsku, koľko práce, odriekania i obetí stálo udržanie slovenskosti v slovenských obciach v Poľsku a v akých spoločenských pomeroch a podmienkach vyrastal generálny tajomník Spolku Slovákov v Poľsku, Ľudomír Molitoris, ktorý si v minulých dňoch prevzal Cenu Pro patria.
Ľ. Molitoris /20. júna 1957/ sa narodil do národne orientovanej rodiny v obci Nedeca a vyrastal v Kacvíne. Jeho otec Ján Molitoris bol dlhé obdobie predsedom Kultúrnej spoločnosti Čechov a Slovákov v Poľsku. Napriek tomu, že Slováci si vydobyli obnovenie slovenských škôl, v šesťdesiatych rokov sa už v Kacvíne na základnej škole vyučovalo v poľštine, slovenský jazyk bol iba jeden z predmetov. Podobná situácia bolo na slovenskom lýceu v Jablonke, ktoré náš laureát navštevoval. Ľ. Molitoris vyštudoval odbor slovenský jazyk a literatúra na FFUK v Bratislave, na ktorej získal titul doktora filozofie. Po návrate do Poľska sa zapojil do práce v Spoločnosti Čechov a Slovákov v Poľsku, ktorá bola základom dnešného Spolku Slovákov v Poľsku, v ktorej je generálnym tajomníkom. Už dlhé roky obhajuje záujmy slovenskej menšiny v Poľsku na rokovaniach Snemového výboru pre národnostné a etnické menšiny Snemu Poľskej republiky a v Zmiešanej komisii vlády PR a národnostných a etnických menšín, je členom Generálnej rady Svetového združenia Slovákov žijúcich v zahraničí i Rady pre zahraničných Slovákov pri Matici Slovenskej. Píše a publikuje prosbopisy a obrany Slovákov v Poľsku.
L. Molitoris sa dostal do povedomia slovenskej i poľskej spisovateľskej obce ako riaditeľ Vydavateľstva a tlačiarne Spolku Slovákov v Poľsku so sídlom v Krakove, ktoré vydalo 4 tisíc titulov v slovenčine, poľštine i v iných jazykoch. A vydáva mesačník Život, jeden z najkrajších krajanských časopisov vo svete. Slovenská tlačiareň v Krakove bola svojho času najväčším vydavateľom mladej poľskej poézie. Za podporu kultúry a krakovských umelcov bol Ľudomír Molitoris ocenený medailou Honoris Gratia, ktorú mu udelil prezident mesta Krakova. Je autorom desiatok odborných štúdií, článkov, polemík z oblasti histórie i súčasnosti Slovákov žijúcich na k Poľsku pripojených územiach Spiša i Oravy a rozsiahlej knižnej monografie Dejiny Slovákov v Poľsku do roku 1961.
Zaslúžil sa o vybudovanie slovenského centra v Krakove, kde založil už spomínané vydavateľstvo a tlačiareň i Galériu slovenského umenia. Na jeho podnet sa začala výstavba slovenských centier v spišských a oravských obciach, kde žijú Slováci. SSP otvoril slovenské domy na Spiši v Novej Belej, v Kacvine a na Orave v Podvlku.
Za svoje aktivity v prospech slovenského národa získal ocenenie Národného literárneho centra, Matice slovenskej a Národnej rady Slovenskej republiky. V roku 2013 mu prezident Slovenskej republiky I. Gašparovič udelil Rad bieleho dvojkríža III. triedy za dlhoročnú pedagogickú, krajanskú, kultúrnu činnosť a šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí.
Zanietený, cieľavedomý, kreatívny, flexibilný, ale aj tvrdohlavý a neúnavný vo svojej práci, taký je Ľudomír Molitoris, konštatuje sa v jednom rozhovore s ním. Treba dodať, že si vybudoval, a Pán Boh mu to doprial, dobrý kolektív spolupracovníkov. Jeho pravou rukou je jeho manželka dr. Milica Majeríková-Molitoris, historička, redaktorka Života, autorka skvelých knižných monografií o nepokojnej hranici a vojne o Spiš, ktorá okrem iného rediguje Almanach SSP, elegantnú ročenku, ktorú SSP vydáva už 23 rokov. Vo vedení SSP, v redakcii Života, v terénnych štruktúrach SSP má Ludomír Molitoris oddaných spolupracovníkov, o ktorých sa môže oprieť.
Na pleciach doktora Molitorisa ležia problémy s výstavbou Domu slovenskej kultúry v Jablonke na Orave, ktorého zriadenie ako symbol slovensko-poľskej spolupráce, osobne odobrili a podporili bývalí prezidenti Lech Kaczyński a Ivan Gašparovič. SSP sa pri nej dlho borí s administratívnymi prekážkami, nariadeniami či zákazmi niektorých poľských úradov a dlhodobého malého záujmu slovenskej diplomacie v Poľsku. Vláda PR nezabezpečuje pre slovenskú menšinu potrebné učebnice, metodickú pomoc. Dlhodobo pretrváva problém so slovenskými bohoslužbami, aby boli vo všetkých spišských a oravských obciach. SSP sa od poľskej vlády domáha aj otvorenia dvoch múzeí miestnej národnostnej kultúry na Spiši a na Orave, ktoré im boli v minulosti prisľúbené. To všetko nedá generálnemu sekretárovi SSP spávať.
Nie je to úplný obraz doktora Ľudomíra Molitorisa, iba škica veľmi plastického a farebného portrétu veľkej osobnosti, nášho pracovitého, skromného krajana.